Dnešná mládež potrebuje „prefackanie“ životom

Dnešná mládež potrebuje „prefackanie“ životom

Foto: Andrej Lojan

Je jediným opátom na Slovensku a druhým najmladším v reholi premonštrátov na svete. Opát a riaditeľ gymnázia v Košiciach Ambróz Martin Štrbák.

Stretli sme sa v bratislavskom nákupnom centre, kam si prišiel kúpiť sako. Od prvého momentu pôsobil veľmi civilne, priateľsky. Objednal si malý radler a začal rozhovor. Po celý čas z neho sršal záujem o mládež, aj napriek znepokojeniu a skepse z toho, kam smeruje vývoj. Hovoril otvorene a priamo, vystupoval veľmi kompetentne. Opát premonštrátov a riaditeľ premonštrátskeho gymnázia v Košiciach Ambróz Martin Štrbák.

Kňaz, ktorý ma kedysi učil náboženstvo na gymnáziu, mi pred časom povedal, že za uplynulé roky prebehla veľká zmena, zmenili sa žiaci, že dnes ich už nevie vyprovokovať ani zaujať. Vy ste riaditeľom gymnázia v Košiciach, je to tak?

Áno. Problémov sa nazhromaždilo viac, vyplývajú zo spoločenských zmien, ktoré menia spoločnosť, na študentoch zmeny vidieť rýchlejšie. Zvykli sme si nadávať, ako sa máme zle. Na strane druhej, nikdy v histórii sme sa nemali tak dobre ako dnes. Nedá sa povedať, že nie sú výnimky, ale dnešné deti vo veľkej väčšine nepoznajú núdzu, akú poznali ich rovesníci v minulosti.

Čo to znamená?

V istom zmysle majú všetko. Preto majú pocit, že niektoré veci nepotrebujú, preto je ich ťažšie zaujať, vyrušiť. Ovplyvňuje to aj druhá dimenzia, na Slovensku máme 53-percentnú rozvodovosť. Mladá generácia nevie spracovať bolesť, ktorá vyplýva zo straty rodičov. Mladí sú v istom zmysle egoistickí a tu narážajú na ostrý opačný kontrast, keď sa musia vysporiadať s tým, že ich rodičia majú iných partnerov, že deťom sa venujú len istý čas a často si ich len „kupujú“. Do toho vstupuje tretí moment, a tým sú sociálne siete a virtuálna realita, čo je istá karikatúra skutočných vzťahov.

Keď hovoríte o rozvodovosti okolo 50 percent, to je celospoločenské číslo, na katolíckych gymnáziách by ale mala byť situácia rádovo lepšia, katolíci sa predsa rozvádzajú menej.

Viem povedať, ako je to u nás na škole, máme asi polovicu detí z rozvedených rodín. Vidíme na škole rozdiel medzi tradičnou katolíckou rodinou, ktorá má veľa detí, a rozvedenou rodinou, kde ešte môžu byť súrodenci, ale už sú tu „moje“ deti, „tvoje“ deti, „naše“ deti. Preto to utiekanie sa za vzťahmi na facebooku či Instagrame so sebou nesie aj niečo hlbšie, sociálne médiá sú dobrým sluhom a zlým pánom, mladá generácia sa s tým nevie vysporiadať.

Prekvapuje ma podobnosť v pomere rozvodov v spoločnosti a na katolíckej škole. V zásade platí, že katolícke Slovensko trpí niektorými spoločenskými neduhmi štatisticky menej. Ak to ale na vašej škole vyzerá tak, ako hovoríte, tak to niečo vypovedá o katolíckom školstve. Čo to znamená? Že došlo k zmene a na cirkevné gymnáziá chodí viac-menej priemerná vzorka spoločnosti?

Ide o normatív, žiadna škola si dnes nemôže dovoliť odmietnuť žiaka, a to kvôli tomu, aby prežila. Okrem toho časť rodičov chce deti dostať na cirkevné školy s tým, že učitelia budú suplovať výchovu. Lenže to je, samozrejme, veľký problém.

To ale znamená, že ak sa dramaticky nelíšia žiaci cirkevného a štátneho gymnázia, že to ohrozuje aj identitu vašej školy.

Samozrejme. Nedá sa ale inak, ovplyvňujú to dve veci, byrokracia a demografia. Sme prebyrokratizovaná spoločnosť, vyšší územný celok škole určuje, koľko detí môže prijať, koľko tried možno otvoriť. Keby sme stratili v jednom ročníku jednu triedu, keby sme si nastavili vyššie kritériá, nevieme, kedy by sme ju získali naspäť. Pre strednú školu je dnes najdôležitejší riaditeľ školského odboru.

Na školu vám teda príde spoločensky priemerná vzorka detí so svojimi problémami a ťažkosťami, ale ako je možné, že ich neviete vyprovokovať, vyrušiť, ak už nie zaujať?

Nevieme to so všetkými, pretože veľa záleží z akého okruhu prichádzajú deti. Ak sú povedzme z bohatých rodín, kde si môžu všetko dovoliť, nevieme, ako ich osloviť.

Mladí ľudia ale rastú na vymedzovaní sa, niet nič lepšie ako otázky o živote a smrti, Bohu a jeho popretí, ani to ich nezaujíma?

Nie. Učím teraz tri roky a tri ročníky po sebe, otvorene hovorím, že mám problém, aby sa niektorí pomodlili, mám žiačku, ktorá sa tretí rok odmieta naučiť Verím v Boha naspamäť. Taká je realita.

Na druhej strane, tým, že je dnes menej žiakov v triede, výhodou je, že ich omnoho lepšie poznáme. Preto viem, ako a s kým žijú. S tým učiteľ v škole neurobí nič, starí rodičia sú šťastní, že sú aspoň u nás. Prostredie cirkevnej školy v mnohom pomáha, ale získať si ich, posunúť ich k niečomu inému, to je enormne ťažké.

Vám ale ide presne o to. Ako to riešite?

Dnešný učiteľ stelesňuje pôvodný význam, ide o paidóságein, viesť či sprevádzať dieťa. Učiteľ dnes nie je len prednášajúcim pred tabuľou, musí viesť a sprevádzať ten dar v podobe mladého človeka, ktorý prichádza do danej školy. Hovorím to aj študentom. Máme štyri roky na to, aby sme ich sprevádzali, alebo budú v nás vidieť, čo je pre nás drahé a sväté, a niečo si z toho vezmú, alebo ich musíme pustiť takých, akí sú. Taká je dnešná realita.

Pôsobí to veľmi defenzívne.

Možno áno, ale neviem, ako možno ísť do nejakej ofenzívy. Aj keď treba povedať, že občas sa vyskytne trieda, kde je úplne iný duch, vznikne tým iné spoločenstvo a inak to sformuje aj samotných žiakov.

Existuje ale aj opak, trieda s množstvom negatívnych typov, kde vládne hrubá skepsa a istý cynizmus. Máme triedu, ktorá nepotrebovala ani stužkovú, nechceli ju.

Ďalší veľký problém, ktorý sa objavuje, je rastúci počet detí so psychickými poruchami a chybami.

V akom zmysle?

Napríklad Aspergerov syndróm, nesústredenosť, ďalšie veci.

V čom je dnes rozdiel medzi cirkevným a štátnym gymnáziom?

Záleží tak trochu, či ide o menšiu alebo väčšiu školu, inak spoznáte žiakov, keď ich máte v ročníku vyše 30, a inak, keď ich je 200. Ale azda je ešte výhodou individuálny a citlivejší prístup, poznáme deti aj s ich rodinami, čo na veľkých štátnych gymnáziách nie je možné. Potom sú tu náboženské fenomény, spolu sa modlíme, máme spoločné sväté omše, iné akcie a podobne.

Deti, ktoré nie sú nábožensky založené, sa na takýchto akciách zúčastňujú bez problémov alebo s tým bojujú?

Zúčastňujú sa, ale súčasne odrádzajú iných.

Aký je pomer veriacich a zvyšku žiakov u vás na škole?

Zo 150 detí je asi 50 praktizujúcich veriacich, na škole sú vo veku, keď sa začínajú hanbiť za svoju vieru a hľadajú spôsob, či si ju dokážu uhájiť.

A to znamená: na cirkevnom gymnáziu stoja voči väčšine...

... áno. Do toho ale prichádzame my pedagógovia, ktorí sa za svoju vieru nehanbíme. Práve preto je dôležitý aj učiteľský vzor.

Pred 20 rokmi, keď začínali cirkevné gymnáziá na Slovensku, platilo, že boli elitnejšie než ostatné školy. To ešte platí?

Situácia závisí od mesta k mestu, ale vo všeobecnosti si to nemyslím. Aby sme si uvedomili problém, potrebujeme kontext. Minulý rok právnické fakulty prijímali de facto všetkých uchádzačov o štúdium. Čo študent potrebuje, aby študoval právo? Len maturitu. Oni to dobre vedia, správajú sa podľa toho. Demografický pokles prudko ovplyvňuje úroveň vzdelania. Je veľmi málo detí, počet škôl pritom zostáva. Košice majú 20 gymnázií, ten počet je neúnosný, hovorím niečo, čo ide aj proti mne. V roku 2010 bolo 70-tisíc maturantov, tento rok 39-tisíc. Sme v ročníku, keď zažívame dôsledok najväčšieho demografického poklesu. S výnimkou medicíny vysoké školy zoberú všetkých, deti aj ich rodičia to vedia. Dotýkame sa jedného z najväčších problémov dnešných mladých ľudí – motivácie. Prečo by mali niečo robiť, ak to nie je potrebné?

To treba vysvetľovať maturantom na gymnáziu?

Ich to nezaujíma, majú všetko. Máme žiaka, ktorého otec je neskutočne bohatý. Ani jeho vnuci nebudú musieť pracovať. Okrem toho, že vidieť, ako to bohatstvo vplýva na ostatných, tento žiak povie, že jemu stačí štvorka. To je obrovská demotivácia, ktorá ovplyvňuje všetkých okolo vrátane učiteľov.

Takýto žiak by mal prepadnúť, prečo ho nenecháte prepadnúť?

Mal by, ale on to zase vždy na tú štvorku vytiahne. Viac nepotrebuje.

A čo ho zaujíma?

Game-boy, počítačová hra.

Čítajú gymnazisti?

Veľmi málo. Čas trávia na sociálnych sieťach. Necítim sa byť starý, ale problém sociálnych sietí je generačným problémom, inak vplýva na deti, ktoré tam vyrastajú, a inak na užívateľov vo vyššom veku. Vzťah je iný, keď sa s niekým zdôveríte z tváre do tváre a keď to robíte virtuálne. Študent dnes povie: načo sa to mám učiť, veď si to „vygúglim“.  Ak tomu máme čeliť, škola nemôže nahradiť rodinu, s deťmi sa musia rozprávať predovšetkým ich rodičia.

Z toho, čo hovoríte, vyplýva, že škola by mala sociálnym sieťam vyhlásiť „vojnu“.

To by asi mala, ale o rok nato skončí. Dnešní mladí si školu vyberajú aj podľa toho, či má otvorenú wi-fi. My zakazujeme používanie telefónu cez hodinu, ale mnohé školy tolerujú aj to, najmä učňovky. Viete, aký je najhorší trest pre dieťa? Keď mu zoberiete mobil a dáte mu ho až na druhý deň, resp. po vyučovaní. Vytvára to pritom napätie s rodičmi, podľa ktorých je to porušenie ľudských práv a podobne.

Najväčším problémom je teda disciplína, snažíte sa nastoliť nejakú disciplínu, ktorá umožňuje vzdelávanie. Aké máte úspechy?

Čiastkové. Niektorí sú citlivejší, niektorí problém nemajú, niektorí sú nepoučiteľní. Naším poslaním je sprevádzať všetkých. Dnes sa nedá autorita učiteľa budovať na tom, že učiteľ je niekto viac, musí vo svojom žiakovi vidieť budúceho kolegu, správať sa k nemu dospelo, rovnocenne. Učiteľ tiež musí rozumieť kolektívu pred sebou, kto je vedúca osobnosť a snažiť sa ju podchytiť.

Ďalšia vec, ktorá bola prednosťou cirkevných gymnázií, boli väzby na iné školy na Západe, s čím boli spojené poznávacie výlety, ale aj pobyty hosťujúcich učiteľov z Ameriky, Španielska či ďalších krajín. Funguje to aj dnes?

Využívame dohodu s opátstvom v Amerike a motivujeme najlepších druhákov, že môžu ísť na 6-týždňový pobyt do USA. Rovnako sa snažíme o udržiavanie väzieb s opátskymi gymnáziami v krajinách bývalého Uhorska, najmä s Maďarskom.

Po páde komunizmu mali cirkevné gymnáziá výhodu, že tam nepôsobili bývalí komunisti, resp. boli to výnimky, bol tam vďaka tomu prítomný pútavejší výklad dejín, literatúry či umenia, najmä o období komunizmu. Dnes to už asi pominulo, ale doba je zase čoraz viac antikresťanská, kriví sa pohľad na význam kresťanstva v dejinách, čo je opäť príležitosť pre cirkevné gymnáziá ponúknuť reálny pohľad bez ideológie a zaujať, darí sa vám to?

Nemyslím si.

Ani keď im ukážete krásu baroka, gotiky a sveta, ktorý kedysi kresťanstvo vytvorilo?

To ich vie zaujať, napríklad keď navštívime knižnicu v jasovskom kláštore a ukážeme im, že premonštráti sa nielen modlili, ale spravovali majetok, starali sa o lesy, budovali knižnicu a podobne. Najmä ak okrem toho navaríme aj guláš (úsmev).

Na druhej strane je trochu znepokojivý nárast nielen liberalizmu, ale aj extrémizmu.

Napríklad?

Chlapec, ktorý bude mať tento rok 18, sa opýtal učiteľky pred celou triedou, či vie, ako sa počíta život žida. Ona bola trochu v pomykove, on hneď povedal, že podľa výšky komína a sily vetra.

Odrazu zistíte, že v triede je skupinka, ktorý sympatizuje s niekým, kto sa pohráva s nenávisťou. Škola na to musí reagovať.

Čo vtedy robíte?

Dávame úlohy, najmä na hodinách dejepisu a literatúry, venujeme sa tomu, aby sme ukázali, čo sa za podobnými hlúpymi narážkami skrýva. Nepoznám lepšiu vec ako výlet do Auschwitzu.

Funguje to? Nie sú tie deti, myslím tie problémové, tak zadubené, že ich to už minie? Preniknete cez ich mozgovú kôru?

Dúfajme. Snažíme sa robiť to čo najlepšie, ako vieme. A vieme, že sa nesmieme vzdať, to by bola prehra.

Pýtam sa preto, že keď som kedysi chodil po školách s filmom a diskusiou o Vrbovi a Wetzlerovi, že  učitelia ma upozorňovali, že žiakov téma holokaust doslova otravuje, že je to pre nich klišé. Moja skúsenosť bola opačná, ale najmä vďaka tomu, že som nehovoril o holokauste, ale o dvoch Slovákoch, ktorých obdivuje svet, ktorí boli ich rovesníci, keď sa dostali do koncentráku, a dokázali veľkú vec. To bolo pred pár rokmi, predpokladám, že odkedy vstúpil Kotleba do parlamentu, tak sa to zhoršilo.

Vidím nárast takéhoto správania u 16-/17-ročných, dá sa to prečítať napríklad podľa lajkov, ktoré dávajú na facebooku a podobne. Keď sa tomu snažím porozumieť, opäť sa dostanem k rodine, kde rodičia nemajú čas na deti. Našou úlohou v škole je ukázať zlo.

A o tejto téme dokážete v triede vyvolať hádku, spor? To by ich zaujať mohlo...

Mohlo, ale mnohým z nich sa hádať nechce. Niekto mu môže naložiť ako faraón otrokovi, ale on zostane ticho a myslí si to svoje. Za týmto nezáujmom ale treba vidieť iný nezáujem, starší a v iných témach, doma, pri trávení času, rozprávaní sa. Ak boli vtedy odkázaní sami na seba, poradili si, ako vedeli, a to isté skúšajú aj teraz.

Ak ich nedokážete vyrušiť ani spochybnením toho, čomu veria, ani spochybnením toho protestu a pózy, ide z toho dosť veľká dezilúzia. Čím ich potom možno vyrušiť?

(Dlhé ticho.) Obávam sa, že niekedy pomôže len „prefackanie“ životom. Mám žiaka, ktorého som krstil, jeho otca poznám z mladosti, sobášil som jeho rodičov. Hovorím mu, tvoj syn vôbec nie je hlúpy, len je neskutočne lenivý. On mi povedal, že to vie, že mu dokonca povedal, že sa mu už nechce chodiť ani do školy. Povedal mu, že keď skončí druhý ročník, preruší školu a pôjde manuálne pracovať, k lopate. Obávam sa, že tento otec má pravdu, že nič iné nezostáva.

Považujem to už pomaly aj za svoju pastoračnú skúsenosť, keď neviem pomôcť, musím toho človeka nechať tak a pustiť.

Prejdime ešte k inej téme, vy ste jediným opátom na Slovensku, kdesi som čítal, že aj jedným z najmladších na svete. Je to pravda?

V rámci premonštrátov je na svete 45 kanónií, z toho asi 35 opátstiev, som druhý najmladší. Bol som zvolený ako 37-ročný. Tá funkcia dnes vyžaduje niečo iné ako v stredoveku. Ale je to zaujímavý život.

O tom nám niečo povedzte.

Staré rehole, ktoré sa vyvinuli z benediktínov, mohli vznikať len na základe fundácie majetku. Niekto musel dať k dispozícii majetok, aby mohli mnísi z niečoho žiť. História na Slovensku je zaujímavá, bolo tu mnoho opátstiev, po roku 1802 zostalo jediné – premonštráti v Jasove. Pod opátstvo patria bratia, naším krédom je láska k Bohu a blížnemu, samozrejme, k modlitbe, premieňanie seba, aby sme boli pre iných tým, kým bol Ježiš Kristus. Venujeme sa aj pastorácii, historicky. Mojou úlohou preto je vytvoriť spoločenstvo bratov v modlitbe a zároveň ich podporovať v pastorácii. Keďže je nás 13, nie je to až také ťažké, máme tri chrámy, v Jasove, v Košiciach a chrám zaniknutého opátstva v Lelesi, ktoré patrí pod nás. Naše opátstvo zriadil brat uhorského kráľa Bélu IV. Koloman s najväčšou pravdepodobnosťou niekedy okolo roku 1200, nevieme kedy presne. V reštitúciách sme získali les a polia, ktoré spravujeme.

Dá sa na tom zarobiť?

Je to veľká starosť, ale pomáha nám to pokryť náklady jasovského kláštora, je to najväčšia neskorobaroková stavba na Slovensku, treba si predstaviť 115 miestností na vykurovanie a udržiavanie. Istým spôsobom ide o workoholický spôsob života, ale baví ma to.

Foto: Andrej Lojan

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo