Keď sa mama a otec nezhodnú

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Keď sa mama a otec nezhodnú

Ilustračná foto – Profimedia.sk

Na prvý pohľad je to jasné. Rodičia majú byť vo výchove jednotní. Ako však riešiť výchovné situácie, keď majú manželia na vec úplne odlišný názor?

Lucia Drábiková

Je riaditeľkou pobočky Centra pomoci pre rodinu v Piešťanoch. Vyštudovala psychológiu, dlhodobo sa venuje poradenstvu, o manželských a rodinných témach tiež prednáša a publikuje na rôznych fórach. 

FOTO: Lucia Drábiková

Spoločnou pravidelnou komunikáciou oboch rodičov o oblastiach výchovy je možné predísť riešeniu situácií impulzívne. Rodičia by mali spoločne plánovať, pravidelne sa rozprávať o aktuálnych výzvach a problémoch detí, výchove, trávení voľného času detí a pod. Pri vážnych otázkach je potrebné nájsť si dostatočný čas a informácie na vytvorenie spoločného postupu. Stáva sa však, že nastane náhle situácia, keď sa musia rozhodnúť bez možnosti vopred sa dohodnúť.

Ak je zrejmé, že majú rozdielne názory, je namieste nechať si čas na premyslenie a dohodu. Rodičia by sa mali rozhodne vyvarovať vzájomného spochybňovania a popierania rozhodnutia druhého, ak ho už vyjadril. Môžu vyjadriť rôzne názory, ale podstatné je, aby by sa navzájom rešpektovali a nezhadzovali autoritu druhého pred deťmi. Pokiaľ manželka pošle deti spať, manžel by to nemal sabotovať.

Alebo ak otec rozdelí domáce práce, matka by ho mala podporiť. Vytváranie aliancií s dieťaťom a konanie poza chrbát druhého sú značným rizikom pre manželstvo i pre výchovu.

Podobne ako v mnohých iných oblastiach manželstva aj tu je niekedy nevyhnutné nájsť kompromis a jeden z rodičov musí ustúpiť. Predpokladom je však ochota vypočuť stanovisko druhého rodiča a jeho zdôvodnenie bez skákania do reči a následne spoločne hľadať najlepšie riešenie danej otázky. Vyhodnotiť treba plusy a mínusy oboch návrhov a prihliadať na dobro dieťaťa.

Od istého veku by malo byť dieťa vedené k samostatnosti a treba rešpektovať jeho názor a naň prihliadať pri rozhodovaní, pokiaľ nie je vyslovene nerozumný. Výchova je aj výzvou pre oboch v tom, ako vysvetliť a vyargumentovať svoj pohľad na vec. Pri výchove môžu obaja manželia rásť v schopnosti dohodnúť sa. Niekedy pomôže, ak porozumieme súvislostiam s tým, že manželia pochádzajú z odlišných prostredí.

Martina Vagačová

Poradkyňa a lektorka, venuje sa vzdelávaniu a poradenstvu vo výchove. Predovšetkým pre rodičov vedie Kurzy efektívneho rodičovstva.

FOTO: Gabina Weissová

Jedinečnosť každého rodiča a intenzita emócií v danom momente môže priniesť odlišné názory na riešenie situácie. Je dobré, ak majú rodičia vopred vytvorenú dohodu „o vzájomnom nezasahovaní“, respektíve podpore, ak dostanem signál, že ju druhý potrebuje.

Potom je nutné riešenie ponechať tým, medzi ktorými problém vznikol. Ak partner postupuje v konflikte s dieťaťom spôsobom, s ktorým nesúhlasím, práve rešpekt a úcta voči nemu mi velí ostať v role pozorovateľa, prípadne ich podporiť v rešpektujúcom konaní.

Ide o uvedomenie, že nemôžem rozumieť situácii, v ktorej som vonkajším pozorovateľom. Jej jadro tkvie v mimoverbálnej komunikácii tých dvoch, ktorá je mi zastretá.

Ak sa dieťa príde sťažovať na druhého rodiča, je dôležité ho vypočuť. V prípade, že nesúhlasíte s rozhodnutím partnera, že vaše dieťa napríklad nesmie jesť sladké, pokojne mu povedzte, že viete, ako sa cíti, keď mu ocko nedovolil dať si keksík. Dajte najavo, že vidíte jeho trápenie a veríte mu, že sa cíti schopné, aby sa rozhodlo o tom, čo zjesť. Potvrdzujete tak detské city a zároveň nezhadzujete rozhodnutie druhého rodiča. Vďaka vašej empatii sa dieťa necíti samo a nepochopené.

Dôležité je k nezhodám sa vrátiť a nájsť spoločný konsenzus. Deti potom cítia bezpečie a stabilitu v rodine, čo podporuje budovanie ich sebaistoty.

Ivan Vyskočil

Psychológ, pracuje najmä s rodičmi, ktorí podľa neho pre deti vedia urobiť viac ako výborní terapeuti. Skúsenosti má tiež s prácou s deťmi s poruchami správania a učenia. Je lektorom kurzov Respektovat a být respektován.

FOTO: Andrej Lojan

Ak nejde o psychické alebo fyzické násilie zo strany druhého rodiča (či akéhokoľvek iného dospelého), nemusí to byť pre dieťa vyslovene poškodzujúce. Čo môže pomôcť? Začať od seba. Byť rešpektujúci rodič, ktorý pestuje vzťah a dokáže trvať na hraniciach dôsledne, ale slušne a bez násilia. Dieťa pre dobrý vývin potrebuje (aspoň) jedného takého dospelého. Buďte ním vy a robíte preň to najdôležitejšie. Zároveň tak ste vzorom pre ostatných, ktorí dieťa vychovávajú, neraz sa kde-tu tiež chytia.

Najťažší bod: Prijať, že ich vzťah je ich, musia sa s ním popasovať iba oni dvaja, nie je v našej moci meniť ho priamo.

Ak chcem vstúpiť do konfliktu alebo riešiť s partnerom výchovné otázky, tu je niekoľko bodov, čo môže pomôcť. Mal by som dodržiavať niekoľko pravidiel:

  • Vždy začínam naladením na partnera (nie dieťa) a uznaním jeho pocitov. (Napríklad začnem objatím alebo vetou: „Niekedy je s deťmi fakt ťažké sa dohodnúť“, „Máš už asi toho dnes plné zuby...“ a pod.) Chceme ho získať pre spoluprácu, nie len kritizovať či trestať, či nie? Čo chcem, aby on dokázal s dieťaťom, mal by som dokázať s ním. Vyvolávať v ňom pohľadmi či kritikou pocity neschopnosti zhorší náš vzťah aj jeho schopnosť vychovávať lepšie. Svoje emócie sa potrebujeme učiť zvládať sami, postarať sa o seba, než začneme riešiť s druhými.

  • Dialóg vedieme medzi štyrmi očami, nezabudnime aktívne počúvať. Nespokojnosť s prístupom druhého nás neoprávňuje ignorovať jeho potreby – to nikdy nefunguje, či už ide o dieťa, či dospelého. Navyše neraz druhý rodič vidí chyby, ktoré reálne robíme my a snaží sa ich vykompenzovať (napr. slabé dávanie hraníc prílišnou tvrdosťou).

  • Vyberiem si, na čo sa zameriam, nebojujem so všetkým. Aby to bolo opodstatnené a prijateľné pre druhého, mali by sme byť schopní opísať reálne (viditeľné) dosahy takého správania na nás a naše potreby a/alebo opísať reálne dosahy na dieťa. Je dobré opýtať sa, či má partner záujem vypočuť si moje nápady. Netváriť sa, že máme všetky riešenia, prizývať druhého, ako by sa to dalo robiť, aby dieťa robilo, čo má, ale netrpelo tým, čo teraz. Ideálne je prísť s konštruktívnymi konkrétnymi nápadmi. (Napríklad: „Viem, že toho máš po práci dosť. Keď je ale doma napätie, nepomáha mi to, chcela by som vtedy iba na chvíľu niekomu dať deti a spoľahnúť sa, že to prežijú v pokoji. Ako by sme vedeli na tomto nejako zapracovať?“)

  • Užitočná je aj zručnosť „tlmočiť“, čo druhý hovorí, do reči, akou by sme to povedali my (napríklad: „Mamina je už asi veľmi nahnevaná, že to musí toľkokrát opakovať. Chcela by, aby ste boli v pyžamku načas.“). Nezabudnime, že len čo prevládne medzi nami nepriateľstvo nad túžbou nájsť spoluprácu aspoň na niečom, veľa dobrého nespravíme.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo