Keď sa proti sebe postavili kráľ Richard Levie srdce a sultán Saladin

Keď sa proti sebe postavili kráľ Richard Levie srdce a sultán Saladin

V roku 1187 bol Jeruzalem dobytý sultánom Saladinom. Proti tomuto geniálnemu vojvodcovi narýchlo zorganizovali výpravu iné dve veľké osobnosti: anglický kráľ Richard Levie srdce a francúzsky kráľ Filip II.

Potom čo sa križiackej armáde podarilo v roku 1099 dobyť Jeruzalem, bolo treba stabilizovať nepokojnú situáciu v jeho okolí. Preto sa viedli ďalšie menšie výbojné akcie, ktoré mali za cieľ vytlačiť Turkov z potenciálne nebezpečných miest. Jeruzalemské kráľovstvo postupne rozširovalo svoje hranice a okrem neho, Edesského grófstva a Antiochijského kniežatstva – ktoré boli založené už počas prvej križiackej výpravy – vznikol ešte štvrtý útvar, Tripolské grófstvo. Týmto vznikla celistvá sústava kráľovstiev a grófstiev, ktorá sa mala vedieť ubrániť v oblasti plnej nepriateľov, ktorí na „votrelcov“ číhali v pozore ako šelma.

Najslabším a najzraniteľnejším členom tejto „obrannej aliancie“ bolo Edesské grófstvo, ktoré bolo jednak najmenej zaľudnené, no čo bolo ešte horšie, geograficky značne vyčnievalo práve do územia tvoreného moslimskou populáciou. Kým nad Edessou držali ochrannú ruku jeruzalemský kráľ a byzantský cisár, štátu sa ako-tak darilo brániť proti stále drzejším nájazdom nepriateľa.

No po smrti kráľa Fulka a cisára Jána v roku 1143 mali veľmoci iné starosti a vládca Edessy zostal bez toľko potrebnej pomoci. Navyše sa edesský gróf Joscelin II. nechal spolu so svojím vojskom hlúpo vylákať ďaleko za brány mesta a to zostalo bez vojska. Guvernér Mósulu Zenghí potom obkľúčil múry Edessy a následne mesto dobyl, pričom latinských kresťanov buď zmasakroval, alebo predal do otroctva.

Križiacke štáty na Východe. Edesské grófstvo je zobrazené oranžovou farbou, Jeruzalemské kráľovstvo zase modrou farbou.

Keď sa európske mocnosti dozvedeli o páde Edesského grófstva, okamžite bola zvolaná druhá križiacka výprava. Nemecký kráľ Konrád III. sa však nechal hlúpo nachytať pri Doryleu, kde Turci pripravili pascu už počas prvej križiackej výpravy. Jeho 20-tisícová armáda bola prakticky zničená. Francúzi však pokračovali ďalej a nový vládca Edessy Nur al-Din preto radšej zničil mesto a zmasakroval jeho zostávajúcich obyvateľov. Križiaci sa namiesto neexistujúcej Edessy zamerali na nepriateľskú baštu Damask, tá však bola silno bránená. Frankovia boli porazení a tí, čo prežili, sa vrátili domov. Pád Edesského grófstva bol však len malou predzvesťou toho, čo malo prísť v budúcnosti.

Saladin

An-Nasir Salah ad-Din Yusuf ibn Ayyub známy ako Saladin sa narodil v roku 1137 zmiešaným kurdsko-tureckým rodičom v oblasti zvanej Kurdistan v dnešnom Iraku. Jeho otec bol významným úradníkom v Damasku v dnešnej Sýrii. Saladinovi učitelia si u svojho žiaka už od jeho raného veku začali všímať obrovský talent na vojensko-taktické záležitosti a už v 19 rokoch sa mu dostalo pozície vo vláde Damasku.

V období narodenia Saladina existovali dve islamské veľmoci: sunnitský Seldžucký kalifát s centrom v Bagdade a šiitský Fátimovský kalifát rozprestierajúci sa na severe Afriky s centrom v Egypte. Medzi týmito dvoma štátnymi útvarmi, ktoré sa inak nemali príliš v láske, bol klin v podobe križiackych kráľovstiev. Európania mali ešte to šťastie, že sa medzi sebou neznášali aj jednotliví lokálni vládcovia sunnitského kalifátu, a tak neraz uzatvárali strategické spojenectvá s niektorými z týchto vládcov proti ich súperom, čo malo v prvom rade zaistiť bezpečnosť Jeruzalemského kráľovstva. Aj šiitský kalifát mal svoje vnútorné problémy, ktoré križiaci využívali, a rovnako ako vládcovia sunnitského kalifátu Európania taktiež túžili po získaní Egypta, keďže ten bol kedysi považovaný za jeden z klenotov kresťanského sveta a zároveň prekypoval bohatstvom.

V roku 1167 sa vládca bagdadského kalifátu Sirkuh spojil s kráľom Jeruzalema Amalrikom a spolu tiahli proti Egyptu. Bolo to už po druhýkrát, čo sa udiala táto takmer navlas rovnaká situácia. V Sirkuhovom vojsku však už slúžil mladý odhodlaný veliteľ Saladin. Opäť došlo k rýchlemu uzatvoreniu prímeria a všetci sa vrátili domov. Nasledujúci rok sa však situácia dramaticky zmenila. Jednou z podmienok prímeria bolo to, že Egyptský sultán bude platiť tribút do Jeruzalema.

Daň však bola u Fátimovcov veľmi nepopulárna a Shawar sa ju raz rozhodol nezaplatiť. Kráľ Almaric, hoc sám nechcel ďalšiu vojnu, predsa sa dostal pod veľký tlak svojich barónov, a tak do Egypta poslal vojsko, ktoré sa správalo pomerne nevyberavo. Masaker v Bilbais a blokáda Káhiry natoľko pobúrili celý moslimský svet, že sa doslova zjednotil proti križiakom. Zo Seldžuckého a Fátimovského kalifátu sa stali spojenci, čo bola pre križiacke kráľovstvá na východe osudová rana.

Vďaka vojenským úspechom, zmierlivej politike a celkovej neschopnosti fátimovských vládcov bol Saladin menovaný vezírom Egypta a následne sa stal de facto vládcom celého šiitského kalifátu. Po smrti sunnitského (bagdadského) kalifa sa Saladin rozhodol zabezpečiť pre seba aj túto svoju domovskú ríšu a po sérii vojen a dobytí Damasku sa vyhlásil za sultána celého moslimského sveta.

Pád Jeruzalema

Križiackym štátom sa darilo prežívať vďaka niekoľkým faktorom: jedným bola už spomínaná politika rozdeľovania jednotlivých moslimských vládcov proti sebe. Tá sa teraz obrátila proti Európanom. Ďalšími dôležitými faktormi prežitia bola výstavba hradov a pevností, ktoré slúžili ako styčné body, a spojenectvo s Byzanciou. Cisár Andronikos I. sa im však obrátil chrbtom. No čo bolo úplne najhoršie, novým jeruzalemským kráľom sa stal Guy z Lusignanu, neschopný a zločinný intrigán, ktorý sa trónu zmocnil nanajvýš pochybným spôsobom a ktorého nenávidela najmenej polovica rytierov.

Ešte oveľa horším človekom, čo sa týka vlastností, bol Renaud z Chatillonu, ktorý sa celý svoj život správal ako nejaký pirát: vraždil a plienil, kdekoľvek a kedykoľvek mu prišlo vhod. Vďaka vykalkulovanej ženbe sa stal pánom Zajordánska a toto územie mu slúžilo ako základňa pre jeho krvavé nájazdy proti neozbrojeným obchodným lodiam patriacim rôznym moslimským kupcom. Zvykol tiež plieniť mestá a dediny na pobreží Stredozemného mora. Bol to práve on, kto vyprovokoval hnev Saladina proti všetkým križiakom.

Rovnako ako to bolo v predošlom období u moslimov, aj križiacki páni sa začali drobiť na rôzne navzájom sa nenávidiace frakcie. Rytieri okolo Raymonda z Tripolisu mali so Saladinom, presláveným vďaka šľachetnému správaniu sa a gestám, dobré vzťahy. Naopak, samotný jeruzalemský kráľ, Guy z Lusignanu, spolu so svojimi ľuďmi hľadal zámienky na vojnu proti Saladinovi. Pri jednej príležitosti jeho rytieri napadli Saladinovo vojsko, no križiaci boli rozprášení. Saladin hneď nato zaútočil na Zajordánsko patriace onomu „pirátovi“ Renaudovi. Jeruzalemský kráľ sa dostal pod tlak svojich veľmožov, aby vypravil plnohodnotné vojsko proti Saladinovi.

Začiatkom mája 1187 sa teda križiaci v sile asi 16 000 pešiakov a 1 300 rytierov na koňoch vydali na pochod k Tiberiáde, ktorú Saladin práve obkľúčil. Cesta tam viedla cez rozpálenú púšť, no mesto leží na pobreží Galilejského jazera, takže si križiaci so sebou vzali len menšie zásoby vody. Už veľmi skoro po začatí výpravy bolo jasné, že tragicky podcenili logistiku, keď im voda rýchlo dochádzala a vojaci doslova umierali za pochodu. Gróf Raymond vyriekol: „Drahý Bože! Vojna sa skončila, toto je náš hrob. Kráľovstvo jeruzalemské je stratené.“ Šlo o vskutku prorocké slová. Na druhý deň bolo križiacke vojsko obkľúčené pri Hattinských vrchoch, kde hľadalo aspoň skromné pramienky vody, a napriek statočnému boju nemalo šancu na najmenší úspech. Renauda z Chatillonu, ktorý sa dostal do zajatia, sťal Saladin osobne. Križiacka armáda bola zničená a kráľovstvo ponechané svojmu osudu.

Slávna scéna osobného stretnutia Baliana a Saladina pred hradbami Jeruzalema, ako túto udalosť zobrazil film Kráľovstvo nebeské.

V nasledujúcich týždňoch a mesiacoch dobývala islamská armáda jeden styčný bod kresťanov za druhým. Tak to bolo až do septembra, keď z Jeruzalemského kráľovstva ostala už len posledná bašta: samotný Jeruzalem. Obrany svätého mesta sa ujal najvyššie postavený dosiaľ žijúci šľachtic, ktorému sa podarilo uniknúť z obkľúčenia pri Hattíne, Balian z Ibelinu. Šľachtic, vidiac beznádejnú situáciu mesta, sa po dvoch týždňoch obliehania a statočného vzdoru rozhodol radšej vyjsť spoza hradieb a vyjednávať o podmienkach kapitulácie.

So Saladinom sa osobne niekoľkokrát dohadoval o výkupnom za obyvateľov, avšak vždy mu vychádzalo, že by množstvo ľudí skončilo v otroctve, keďže by sa nemali za čo vykúpiť. Nakoniec sa sultán s Balianom dohodli na čiastke 30 000 bezantov, čo postačovalo na záchranu všetkých kresťanov. 2. októbra 1187 pokľakol Balian pred Saladinom a symbolicky mu odovzdal kľúče od hlavnej veže mesta. Sväté mesto sa dostalo po necelých deväťdesiatich rokoch opäť do rúk moslimov. 

Medzitým v Európe

Ak pád Eddeského grófstva spôsobil na starom kontinente šok, strata Jeruzalemského kráľovstva vyvolala doslova seizmickú vlnu. Kráľovstvá sa veľmi o Blízky východ do tej doby nezaujímali, mali plné ruky práce s vojnami medzi sebou navzájom. Najmä anglo-francúzske súperenie sa tiahlo nekonečný čas. Udalosti pri Hattíne – z ktorých podľa kronikára Ernoula vtedajší pápež Urban III. „umrel od žiaľu“ – však obrátili všetku pozornosť na východ. Jeho nasledovník Gregor VIII. okamžite zvolal tretiu križiacku výpravu. Vtedajšiu náladu v Európe dobre vykresľujú jeho slová: „Dopočujúc sa o strašnom súde, ktorým Božia ruka navštívila krajinu jeruzalemskú, zmocnila sa nás a našich spolubratov taká hrôza, sprevádzaná takým utrpením, že sme len sťažka uvažovali, čo robiť... Vskutku, kto nesmúti vo svojom srdci v tejto veci prinášajúcej toľko utrpenia, správa sa ignorantsky nielen voči kresťanskej viere, ktorá učí niesť si vzájomne svoje kríže, ale rovnako tak aj voči ľudstvu všeobecne.“

Pápež mal to šťastie, že starých znepriatelených rivalov na trónoch nahradili ich mladí a po oslobodení Jeruzalema draví potomkovia Richard Levie srdce a Filip II. August.

Richard I. bol vnukom slávneho Viliama Dobyvateľa, vojvodu z Normandie (Francúzsko), ktorý v bitke pri Hastingse porazil a zabil anglosaského kráľa Harolda, čím sa sám stal vládcom Anglicka. Richard teda sám seba vnímal ako Normana („Francúza“) sediaceho na anglickom tróne a dodnes sa vedú dohady, či vôbec vedel po anglicky, keďže celú svoju mladosť strávil v severozápadnom Francúzsku. Paradoxne, anglický kráľ Henrich II., Richardov otec, ovládal vďaka výbojom väčšiu časť francúzskej pevniny ako vtedajší francúzsky kráľ. Richard a jeho dvaja bratia sa proti otcovi postavili a viedli proti nemu vojnu. V auguste 1189 Henrich osamotený umiera, 3. septembra je Richard korunovaný za nového kráľa a 11. decembra sa vydáva na Tretiu križiacku výpravu.

Francúzsky kráľ Filip II. bol korunovaný v roku 1180 a dodnes je považovaný za jedného z najgeniálnejších vládcov Francúzska. Aj on bol celoživotným bojovníkom. Najprv viedol vojny proti vlastným rebelujúcim šľachticom a potom proti anglickému kráľovi Henrichovi, ktorý si z francúzskej pôdy ukrajoval viac a viac. Filip bol obratný a geniálny diplomat a bol to on, kto spôsobil rozkol medzi anglickým kráľom a jeho synmi. Domáce rozbroje efektívne utlmovali anglické výboje vo Francúzsku. A nielen to: Richard osobne pomáhal Filipovi pri oslobodzovaní časti francúzskych území spod anglickej nadvlády! Pár dní po Henrichovej porážke a následnej smrti prišli do Francúzska novinky z Blízkeho východu.

Tretím významným panovníkom výpravy sa stal nemecký cisár Fridrich I. Barbarossa. Fridrich bol nemeckými kurfirstami (čo boli ríšske kniežatá oplývajúce právom voliť panovníka) zvolený za cisára v marci 1152. Jeho vládnutie bolo rozporuplné. Prevažnú časť panovania venoval bojom s talianskymi štátmi. V roku 1167 ovládol Rím, z ktorého predtým utiekol pápež Alexander III., a dosadil si v ňom vlastného protipápeža Paschala III. V nemeckom vojsku však vypukla malária, na ktorú množstvo vojakov aj obyvateľov Ríma pomrelo. Obeťou tejto choroby bol v zrejme aj sám Paschal, ktorý v roku 1168 umiera. Fridrich nakoniec uzavrel s Alexandrom prímerie: cisár uzná pápeža a ten zas odvolá svoju pápežskú kliatbu nad panovníkom. Pápež Gregor VIII. chcel pre prinavrátenie Jeruzalema urobiť všetko, čo sa dalo, takže na Fridrichovu minulosť nijakým spôsobom nepoukazoval a, naopak, vítal cisárovu snahu zúčastniť sa na križiackej výprave.

Cesta za oslobodením Jeruzalema

Prvý sa na cestu vydal nemecký cisár Fridrich Barbarossa v máji 1189. Pre nás môže byť zaujímavou informáciou, že hlavné zhromaždisko jeho vojsk pred výpravou bolo pri dnešnej Petržalke. Predpokladá sa, že v Prešporku našlo svoj nocľah asi 15 000 jeho bojovníkov, zatiaľ čo cisár sám sa v neďalekom Ostrihome stretol s uhorským kráľom Belom III., s ktorým dokonca stihli dohodnúť sobáš svojich detí. Z Uhorského kráľovstva sa armáda vydala ďalej do Belehradu a odtiaľ do Konštantínopola. Cisár dostal od kráľa aj nemalý darček: asi 2 000 uhorských pešiakov, ktorí ho na jeho ceste sprevádzali.

Spoločná výprava Richarda a Filipa sa kľukatila inými cestičkami. Najprv šli spoločne, potom sa 4. júla 1190 pri meste Lyon rozdelili. Francúzsky kráľ sa vybral cez Taliansko a zatiaľ sa usadil na Sicílii. Anglický kráľ sa nalodil na juhu Francúzska pri Marseille a taktiež dorazil na Sicíliu. Tu oboch panovníkov odrezalo od okolitého sveta nepriaznivé zimné počasie. Rozdielnosť ich pováh – Richard bol prudký extrovert a Filip zas intelektuálny introvert –, vďaka ktorým si do tej doby podivne rozumeli, sa teraz postavila proti nim. Na vojskami preplnenom ostrove nastala dusná atmosféra.

Nemecký cisár mal medzitým rovnako veľké problémy pri Konštantínopole, kde ho tamojší vládca Izák II. Angelos odmietol vpustiť do mesta. Byzantínci nemali z „nemeckej armády“ veľkú radosť, kronikár Choniates zapísal: „Z veľkej diaľky sa blížilo nové nešťastie, akoby bojovní barbari neboli dostatočným súžením; bol to Friderichos, kráľ Alamanov.“ Barbarossa dlho uvažoval, že na Konštantínopol zaútočí, na čo ho potichu nahovárali Bulhari, ktorí trpeli byzantské jarmo. Izák sa napokon umúdril, vpustil Germánov do svojho mesta a prisľúbil im aj vojenskú pomoc. Tá však bola, ako sa rýchlo ukázalo, veľmi pochybná.

Po prekročení Bosporského prielivu sa germánske križiacke vojsko ocitlo veľmi skoro bez svojho byzantského spojenca. Trpelo nedostatkom potravín a najmä vody, ako aj nepríjemnými nájazdmi Turkov. Akosi však postupovalo ďalej, až kým ako blesk z čistého neba nedošlo k nečakanej a tragickej udalosti; kronika „Historia de Expeditione Frederici Imperatoris“ píše: „Cisár, ktorý podstúpil všetky tie nebezpečenstvá, si prial uniknúť strašnému sparnu a vyhnúť sa výstupu na horský vrch. A tak sa pokúšal preplávať cez veľmi rozvodnenú rieku Kalycadmus... Inak veľmi rozumný cisár bláznivo skúšal svoje sily proti prúdu a proti sile tej rieky. Hoci sa ho všetci snažili zastaviť, vstúpil do vody a ponoril sa do nej. A tak ten, čo podstúpil toľké nebezpečenstvá, takto úboho zahynul.“

Starý cisár (v deň svojej smrti mal 68 rokov) sa utopil a jeho vojsko teraz nevedelo, čo ďalej. Polovici rytierov sa nechcelo podstupovať nebezpečnú a neistú výpravu až do Jeruzalema a začali sa postupne vracať domov. Fridrichov syn sa rozhodol postupovať do Antiochie, kde pochoval svojho otca a kde sa mu definitívne rozpadol aj zvyšok vojska. Napriek nezdarom a tragédii narobila Fridrichova výprava nepriateľovi určité škody; Turci tiež museli zdržiavať silnú armádu ďaleko od svojho centra, čo do značnej miery ťažilo ich pokladnicu a rozptyľovalo ich pozornosť.

Richard zvaný Levie srdce a Filip zvaný Augustus

30. marca 1191 sa francúzsky a anglický kráľ dali konečne do pohybu. Filip sa na cestu do Palestíny nalodil ako prvý, o pár dní neskôr vyplával na more aj Richard. Lode anglického kráľa čoskoro zastihlo zlé počasie, nejedna sa potopila a sám kráľ nariadil núdzové pristátie na Cypre a Rhodose. Vládca Cypru, Izák Komnenos, však dal mnohých Angličanov uväzniť a ich lode vyplienil. Richardovi, ktorý sa vylodil na Rhodose, no po týchto správach sa rýchlo presunul na Cyprus, neostávalo nič iné, než vyhlásiť Izákovi vojnu, a po sérii ďalších obdobných kotrmelcov sa mu podarilo Cyprus dobyť celý.

Filipovi prialo o niečo väčšie šťastie a 20. mája 1191 pristál pri meste Akkon na pobreží dnešného Izraela. Mesto obliehal neslávny Guy z Lusignanu spolu s hŕstkou svojich prívržencov. Saladin Guya pred tým láskavo prepustil čoby krv kráľovskú. Francúzi sa k obliehateľom jednoducho pridali. Tu sa Filip dozvedel o Richardovom dobrodružstve na Cypre. Francúzskeho kráľa pobúrilo, že si ten anglický privlastnil ostrov celý, keďže podľa dohody si mali korisť deliť pol na pol, a len čo Richard dorazil do Akkonu, požadoval od neho polovicu Cypru. Richard, samozrejme, odmietol. Obaja králi navyše v exotickom prostredí čoskoro ochoreli, avšak ani to ich nezastavilo vo vzájomných hádkach o to, kto má na čom aký podiel.

Tak ako spoločne ochoreli, tak sa aj zotavili a to práve včas; križiacke vojská postavili okolo múrov mesta obliehacie veže, čo boli v skutočnosti mohutné stredoveké katapulty chrliace na hradby v diaľave obrovské balvany. Mesto bolo starostlivo izolované od okolitého sveta, aby sa mu niekto nepokúsil pomôcť či už prísunom vojakov, alebo potravín. 12. júla, po niekoľkodennom bombardovaní a páde múrov, požiadali predstavitelia Akkonu o vyjednávanie. Králi súhlasili a padlo rozhodnutie o prepustení zajatcov za sumu 200 000 denárov, ktorú prisľúbil zaplatiť Saladin.

Ten však čiastku nikdy nesplatil, takže Richard rozhodol o popravení moslimských zajatcov, ktorých bolo podľa dobových kronikárov asi 3 000. Po úspešnom dobytí Akkonu sa Filip rozhodol križiacku výpravu opustiť a vrátiť sa späť do Francúzska. Išlo o premyslenú kalkuláciu: francúzsky kráľ si spočítal, že kým Richarda na tróne zastupuje jeho nie veľmi nadaný brat Ján Bezzemok, Filip bude môcť ľahšie ovládnuť anglické dŕžavy na francúzskej pôde.

Na oslobodenie Jeruzalema teda ostal Richard sám. Jeho prezývka „Levie srdce“ (the Lionheart, či Coeur de Lion) odzrkadľuje jeho srdciarsku, rytiersku povahu, keďže bol už vo svojej dobe považovaný za veľmi statočného, no chýbalo mu trochu strategickej rozvahy. Filipova prezývka „Augustus“, po latinsky „Veľký,“ zas odzrkadľuje skutočnosť, že mu jeho plány vyšli do bodky.

Kresťanský kráľ a moslimský sultán

Akkon slúžil ako základňa, odkiaľ sa anglický kráľ spolu so svojimi a francúzskymi vojakmi, ako aj templármi a johanitmi, ktorí spadali pod pápeža, vybral oslobodzovať pobrežné mestá Palestíny. Z mora sekundovalo Richardovi aj jeho loďstvo. Postupujúce vojsko – obsahujúce asi 14 000 pešiakov a 4 000 rytierov na koňoch – bolo neustále napádané nepriateľom, zatiaľ čo svoju hlavnú pascu chystal Saladin pri meste Arsúf, ktoré sa nachádza na polceste medzi Akkonom a Jeruzalemom. Jeho vojská mali 10 000 lukostrelcov a 10 000 jazdcov.

Richard Levie srdce.

Križiakov 7. septembra 1191 pred obedom najprv prekvapili ľahkí tureckí lukostrelci, ktorí zaútočili na Európanov spredu aj zboku. Napriek počiatočným stratám sa johanitom aj templárom podarilo udržať a Richardovi rytieri následne podnikli protiútok proti tureckému jazdectvu schovanému za lukostrelcami. Saladin sa pokúsil zvrátiť nepriaznivú situáciu poslaním svojich osobných elitných oddielov proti ľavému krídlu anglických rytierov, ale aj tento pokus moslimov stroskotal. Na konci dňa bolo sultánovo vojsko rozprášené a armáda anglického kráľa postupovala ďalej na Jeruzalem.

Po bitke obsadil Richard mestečko Jaffa, z ktorého si urobil základňu, kým Saladin dal rozkaz zničiť bohaté mesto Askalon, ktoré by sa mohlo stať pre križiakov potenciálnou základňou. Anglický kráľ medzitým postupoval ďalej na juh obsadzujúc menšie opevnené mestá ako Casal des Plains, Casal Moyen a 17. novembra aj Ramlu. Počasie sa na ďalšiu cestu značne zhoršilo, nadišlo obdobie dažďov, no po Vianociach došlo k zlepšeniu a vojsko sa dostalo na dohľad Jeruzalema. V tomto čase tiež nastali medzi Richardovými a Saladinovými veľmožmi prvé neformálne kontakty a opatrné rokovania, ktoré sa však zatiaľ končili bezvýsledne.

Európania obsadili zničený Askalon a začali ho znovu opevňovať. Hrozilo totiž, že by ich zozadu mohlo napadnúť menšie islamské vojsko, a potrebovali tiež spoľahlivú základňu pre finálny útok na Jeruzalem. Saladin sa v tom čase nachádzal práve vo svätom meste uvažujúc nad svojimi ďalšími krokmi. Jednotliví jeho bojovníci rôznych národností sa pod tlakom udalostí začali proti nemu búriť. Sultán zvažoval opustenie mesta, no napokon sa rozhodol ho brániť.

Zem vzdialená...

Opevňovacie práce Askalonu trvali dlhé štyri mesiace, počas ktorých robili sultánovi bojovníci všetko pre to, aby križiakom znepríjemňovali život, ako sa len dalo: napádali ich zásobovacie konvoje, trávili studne v okolí a podnikali nečakané nočné výpady.

Po mori navyše niekoľkokrát napadli aj pobrežné mesto Jaffa a raz ho dokonca vytrhli križiakom z rúk. Richardovi sa ho podarilo znovu dobyť, no tieto šarvátky ho do značnej miery vyčerpávali a odpútavali jeho pozornosť od cieľa najdôležitejšieho.

To však ani zďaleka nebol jediný problém, ktorému anglický kráľ čelil. Historik James Brundage v jednej svojej práci o križiackych výpravách píše: „Na jar 1192 pokračovali opatrné rokovania, ako aj občasné potýčky medzi znepriatelenými stranami. V tomto čase však začal Richard dostávať znepokojivé správy z domova, ktoré sa týkali aktivít jeho brata Jána, ako aj Filipa Augusta. Keď sa jar prehupla do leta, začínalo byť jasné, že sa Richard musí čo najskôr vrátiť do Európy, aby tam hájil svoje vlastné záujmy.“

Inak povedané: Anglicko sa pod nestabilnou a občas krutou vládou jeho mladšieho brata ocitlo v hlbokej sociálnej kríze. Anglické dŕžavy vo Francúzsku si zas kúsok po kúsku odkrojoval jeho starý známy, Filip. V lete navyše kráľ sužovaný starosťami opäť ochorel a to ho, zdá sa, definitívne zlomilo. Jeho zástupcovia začali vôbec po prvýkrát prejavovať záujem o uzmierenie sa so Saladinom, ktorý od svojej porážky pri Arsúfe prichádzal s jedným mierovým návrhom za druhým. To bolo dané sultánovou zlou situáciou hlavne v Jeruzaleme, o ktorej však križiaci nič netušili. Podcenili základnú zložku vojenského umenia: špehovanie nepriateľa.

2. septembra 1192 sa anglický kráľ a turecký sultán, aj napriek nesúhlasu francúzskych križiakov, dohodli na prímerí. Saladin povolil kresťanským pútnikom vstup do svätého mesta a Richard nielenže naň ani nezaútočil, ale dokonca sa bol ochotný vzdať ešte aj dlho budovaného mesta Ascalon, ktoré ležalo na strategicky veľmi výhodnom mieste. Docielil však existenciu malého križiackeho územia okolo mesta Akkon. Richard a Saladin sa osobne nikdy nestretli, aj keď si niekoľko mesiacov doslova hľadeli do okien.

Horkastá pachuť prímeria

Ani Západ, ani Východ neboli spokojné s takýmto náhlym a nečakaným koncom výpravy, najmä po takých strastiach a trápeniach, akými si museli obaja vojvodcovia prejsť. Pápež Celestín III. po týchto správach začal prakticky okamžite uvažovať o zvolaní štvrtej križiackej výpravy a jeho nasledovník Inocent III. v roku 1198 tak aj učinil. Spokojní ale neboli ani moslimovia. Kronikár Baha al-Din zapísal Saladinove slová: „Tohto mieru sa desím... Náš nepriateľ raz bude opäť silným, keď získal tie ostrovy. Prídu, aby znovu dobyli aj ďalšie územia, ktoré považujú za svoje, a vy ich uvidíte usadených na vrchu kopcov vo svojich hradoch...“ Kronikár dodáva: „Stalo sa presne tak, ako povedal.“

Smola sprevádzala oboch vládcov aj naďalej. V decembri 1192 zajal Richarda na jeho ceste späť domov viedenský vojvoda Leoplod, ktorý tak činil jednak z istých osobných dôvodov, avšak zrejme možno za jeho činmi hľadať skrytú ruku Filipa II. Anglický kráľ bol vykúpený až o rok za horibilnú sumu 100 000 strieborných hrivien, na čo sa zložili už aj tak značne zbedačení obyvatelia jeho kráľovstva. Po svojom návrate domov prakticky okamžite začal vojnu proti Filipovi, stále počítajúc s prípadnou ďalšou križiackou výpravou, ktorú by viedol, no pri obliehaní jednej z francúzskych pevností ho zasiahol šíp. Svojmu poraneniu veľký kráľ 6. apríla 1199 podľahol.

Saladin zomrel nečakane už krátko po Richardovom odchode 4. marca 1193. Presné dôvody sa neuvádzajú, preto sa predpokladá, že za jeho náhlu smrť mohla prepracovanosť a neustále fyzické a duševné vypätie z desaťročí trvajúcich bojových kampaní. Traduje sa, že na svoj pohreb nezanechal žiadne peniaze, lebo väčšinu svojho bohatstva ešte predtým rozdal chudobným. Je to paradoxné, no Saladinove „šľachetné spôsoby“ („noble manners“) sa stali jedným zo základných pilierov pre vznik stredovekých „rytierskych spôsobov“ („chivalry“).

Filipovi sa jeho politika vypomstila. Staronový anglický kráľ Ján Bezzemok utvoril s nemeckým cisárom Ottom IV. alianciu proti Francúzskemu kráľovstvu a spolu pripravili synchronizovaný útok na krajinu s cieľom ju prakticky zničiť a rozobrať si medzi sebou niektoré jej nemalé územia vrátane Paríža.

To už je ale iný príbeh.

Hodnotiť tretiu križiacku výpravu je ťažké. Polovica historikov tvrdí, že bola úspešná (vzhľadom na to, čo nasledovalo po nej), druhá polovica je presvedčená o opaku. Európania asi mohli dosiahnuť viac. Najmä francúzsky kráľ Filip – ktorý sa stal neskôr doslova záchrancom Francúzska – sa zachoval ak nie zbabelo, tak úzkoprso. Richard mohol byť tiež prezieravejší, s trochou šťastia by Jeruzalem mohol dobyť. Pravdou však je, že Sväté mesto sa nachádza v oblasti, ktorá by bola z dlhodobého hľadiska len ťažko udržateľnou. Európania nakoniec, paradoxne, stáročia nebojovali o mesto, kde Krista odsúdili na smrť, ale o svoje vlastné prežitie.

Foto: Flickr.com, Wikimedia

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo