Niektoré veci sa cenzurovať musia

Niektoré veci sa cenzurovať musia

Ilustračné foto: flickr.com (Mike MacKenzie)

Nejde o to, či je cenzúra dobrá vec, ale o to, čo by sme mali cenzurovať.

Venujte nám minútu, skôr ako začnete čítať

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. Ďakujeme!

Redakcia Postoja

 

Občas som počúval, že musíme robiť veci preto, lebo ich robia „všetci“.

Takýto argument, i jeho opak, že veci nesmieme robiť, lebo ich nerobí „nikto“, som prvýkrát počul v ranom veku. Ako argument mi prišiel dosť slabý. Zaumienil som si, že ho nikdy nepoužijem.

Je však silnejší, než sa na prvý pohľad zdá. Keby sa mala veľká väčšina v akejkoľvek spoločnosti správať úplne tak, ako sa jej páči, mali by sme anarchiu: skutočnú anarchiu, nie takú, akú vo filmoch oslavuje Hollywood. Ľudský život by nemal veľkú cenu a každý, kto by sa chcel dožiť večera, by chodil po svete po zuby ozbrojený.

Keby sa mala veľká väčšina v akejkoľvek spoločnosti správať úplne tak, ako sa jej páči, mali by sme anarchiu. Ľudský život by nemal veľkú cenu a každý, kto by sa chcel dožiť večera, by chodil po svete po zuby ozbrojený. Zdieľať

Možno preto Boh väčšinu z nás stvoril ako konformistov a preto je svet poznateľne usporiadaný a človek je schopný, akokoľvek nejasne, rozlišovať hore od dolu, dobro od zla, krásne od škaredého a tak ďalej. Boh nám však dal i slobodu a dôsledky našich rozhodnutí – nielen nám, ale i druhým.

Láskavý čitateľ asi tuší, že sa snažím obhajovať cenzúru. Má pravdu.

Každá kultúra, spoločnosť či civilizácia (môžete si vybrať) má vo svojej povahe zavádzať smerové tabule. Len otvorme oči a môžeme ich vidieť všade, dokonca aj popri vyasfaltovaných cestách. Máme i zákony, ktoré nie sú vždy vyvesené na tabuliach, no verejnosť má možnosť do nich nahliadnuť. A sú aj nepísané zákony.

Vezmime si zákon: „Nezabiješ.“ Ten bol podrobne rozpracovaný, aj s výnimkami, a vražedné skutky sa síce súdia na súdoch, no samotný tento zákon sme my vlastne nevymysleli. Bol nám zapísaný do srdca; Mojžiš ho dostal zapísaný do kamenej tabule dávno predtým, než sme sa narodili.

Trestný zákonník používame len na to, aby sme tento „prirodzený zákon“ rozpracovali, a právnikov a zákonodarcov na to, aby sme ho obišli, keby sa za nejakých okolností ukázal ako nepohodlný. Medzi výnimky, ktoré dnes máme, patrí potrat, eutanázia a čokoľvek, čo príde po nich.

Naším heslom je sloboda. Medzi „dobrá“ vytvorené človekom, ktoré dnes uznávame, patrí sloboda od detí či od starých rodičov – pričom vždy predpokladáme, že sú nechcení.

Osobitne sa staráme o slobodu od takých obmedzení, ako byť mužom alebo ženou, byť bohatý alebo chudobný alebo od akejkoľvek inej vlastnosti nášho bytia.

Je pravda, že niektorí „tradicionalisti“ ako ja ľutujú zvrhnutie morálneho poriadku a občas sa dokonca aj v tých, čo ho podporujú, ozve svedomie, ktoré treba potlačiť. Vo všeobecnosti je však spoločnosť „progresívna“. Prispôsobujeme sa jej, aby sme s ňou vychádzali.

Niektoré veci musia zostať rovnako „nemysliteľné“, ako boli v tých dávnych, tyranských kresťanských časoch, keď nesúhlas potláčala „cenzúra“. Zdieľať

Za dávnych čias – hovorím tu o veľmi ďalekých starobylých dejinách, ktoré siahajú až do môjho detstva – sme sa prispôsobovali myšlienkam, ktoré sme zdedili, a svoje malé vraždy sme si nechávali pre seba. Dnes sme ich začali vešať na facebook.

„Prečo nie?“

Nedávno sa jedna moja mladšia známa rozhodla, že sa nechá zabiť. Mala rakovinu a nezlepšovalo sa to. Jej prípad ma šokoval z dvoch osobitných dôvodov. Po prvé, bola to statočná duša, ktorá vynikajúcim spôsobom čelila ťažkostiam. Po druhé, bola tým, čo nazývame „konzervatívec“, a ochotne sa nechávala zapáliť pre rozličné „politicky nekorektné“ názory. Mala dokonca i kresťanské sklony.

Napriek tomu sa náhle rozhodla pre únikový plán a rýchlo našla „podporu“ medzi svojimi „priateľmi“, ktorí sa zhromaždili okolo jej popravného lôžka s povzbudivým úsmevom. Keď som sa jej v súkromí spýtal na jej „rozhodnutie“ medzi životom a smrťou, jej argumentom vlastne bolo: „Všetci to robia.“

Stigma sa postupne vytrácala a teraz jej niet. Zvrátili ju obhajcovia zabíjania starých a chorých, či dokonca aj mladých a deprimovaných. Zrušiť príslušný zákon bola už potom jasná vec. A ešte predtým, než sa zmenil zákon, ktorým sa znehodnotenie ľudského života stalo významným krokom „vpred“, sa väčšina spoločnosti prispôsobila.

V istom zmysle „to robia všetci“. Je to pohodlné. Nie všetci sa dali popraviť, lebo niektoré ľudské inštinkty prežili, no „všetci“ by chceli mať túto „možnosť“, keby sa niekedy ocitli v situácii, keby po tom túžili.

Bolesť nie je žiadny žart. Myšlienka, že by mohla mať nielen fyzický, ale i morálny účel, bola udusená. A myšlienka, že samovražda je „vražda seba samého“, sa dnes chápe ako smiešna. Staré zákony, ktoré ju zakazovali, sa nedali vymôcť (človeku, ktorý ju spácha, sa zo zrejmého dôvodu prepiekla). Potrestať sa dali len tí, čo pri nej „asistovali“.

Mnohé veci, ktoré boli kedysi „nemysliteľné“, boli vlastne po celý čas mysliteľné. Dobrým príkladom je vražda. Mnohým matkám napríklad v niektorých chvíľach vychovávania ich dieťaťa napadlo, že ho zabijú.

Dokonca aj ľavica sa pýši tým, čo cenzuruje: rasizmus, sexizmus, transfóbiu, čokoľvek. Žiaľ, svojimi zvrátenými definíciami robí cenzúre zlé meno. Zdieľať

Miesto toho sa však človek rozzúri, možno niečo rozbije alebo to obráti na žart. Nikto by naozaj nespravil to, čo je „nemysliteľné“.

Bolo to nemysliteľné, aj keď len tesne, lebo Božie zákony mali podporu zákonov štátu a kultúry. Človek nezašiel až tak ďaleko preto, lebo „nikto nezájde až tak ďaleko“. Okrem tých, čo zájdu, a tí sú za to vykričaní.

Jednou z paródií na pravicu (ľavicu nechajme na malú chvíľu na pokoji) je, že cenzúra je nepriateľkou slobody. Ľudia na tejto strane majú sklon tvrdiť, že každý má právo na svoj názor, okrem tých, čo kričia v kine „horí!“. Ak niekto s čímkoľvek nesúhlasí, nech predstaví svoje dôvody a potom budeme hlasovať.

Naša divoká jazda od 60. rokov (či od rajskej záhrady, ak by sme ju chceli sledovať až k jej počiatkom) nás mala poučiť, že tento názor je naivný. Niektoré veci musia zostať rovnako „nemysliteľné“, ako boli v tých dávnych, tyranských kresťanských časoch, keď nesúhlas potláčala „cenzúra“.

Na cenzúre nie je nič zlé. Dokonca aj ľavica sa pýši tým, čo cenzuruje: rasizmus, sexizmus, transfóbiu, čokoľvek. Žiaľ, svojimi zvrátenými definíciami robí cenzúre zlé meno.

V skutočnosti nejde o to, či je cenzúra dobrá vec, ale o to, čo by sme mali cenzurovať.

David Warren
Autor je bývalý redaktor časopisu Idler a stĺpčekár v Ottawa Citizen. Má bohaté skúsenosti na Blízkom i Ďalekom východe. Jeho blog, Essays in Idleness (Eseje vo chvíľach ničnerobenia) možno aktuálne nájsť na davidwarrenonline.com.

Pôvodný text: On Censorship.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Akou sumou by ste mohli podporiť POSTOJ?

Naša redakcia funguje najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Pridáte sa k nim? Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo