Musíme ju počúvať

Dnes nevieme, čo je pravda, to je vlastne jediné, čo zatiaľ vieme povedať s istotou. Viaceré odsudzujúce a nenávistné reakcie, ktoré zazneli po zverejnení jej verzie príbehu, preto nie sú správnou cestou.

Mnohí sa tiež pýtajú, prečo sme si dovolili dať priestor človeku, ktorý obhajuje „tú ženu“. Odpoveď je jednoduchá – zaujíma nás pravda, a to aj v prípade, ak sa negatívne dotýka Cirkvi.   

Martina O´Connor vyšla na verejnosť pod svojím skutočným menom a so svojou skutočnou tvárou, keď Denníku N vyrozprávala svoj príbeh.

Jej jednotlivé tvrdenia zapadajú do vzorca svedectiev aj množstva medzičasom preukázaných prípadov, ako ich poznáme zo zahraničia.

To, že obeť sexuálneho zneužívania zverejňuje svoju traumu po desaťročiach, je úplne normálne a štandardné správanie.

To, že potreba riešiť traumu sexuálneho zneužitia z detstva sa objavuje bežne po tom, čo sa týmto ľuďom narodia vlastné deti, je rovnako opakujúci sa štandard zneužitých detí. Podľa výskumov menej ako jedna zo štyroch obetí si vyžiada pomoc od dospelých v čase, keď je to ešte čerstvé. Minimálne 30 percent obetí je takých, ktoré sa nezdôveria skôr než v dospelosti.

Takže hoci sa mnohí na prvý pohľad celkom logicky pýtajú „Kde bola tá žena doteraz?“, odborníci majú na to jednoznačné psychologické zdôvodnenie.

Samozrejme, nie každý, kto vznesie obvinenie zo sexuálneho zneužívania, je skutočnou obeťou, sú známe aj prípady, keď si žalobca svoje obvinenie celkom vymyslel. Podľa zahraničných výskumov však oznamovatelia klamú len v maximálne piatich percentách obvinení, ktoré sú oznámené kompetentným orgánom. Aj to je vážny dôvod, aby sme príbehu Martiny O´Connor poskytli dostatočný priestor.

Doteraz sme o kauzách sexuálneho zneužívania zo strany cirkevných predstaviteľov počúvali len zo zahraničného spravodajstva. Dnes tu máme konkrétne a podrobne zdôvodnené obvinenie, ktoré sa priamo dotýka slovenského biskupa.

Môže nás to zraňovať, hnevať, ale našou prirodzenou reakciou by nemal byť útok.

Mali by sme vážne počúvať, čo nám Martina O´Connor hovorí, rovnako ako by sme mali počúvať, čo hovorí biskup Milan Chautur. Médiá ho po medializácii príbehu Martiny oslovili, povedal, že sa nechce viac k prípadu vyjadrovať. My sme sa pýtali na reakciu jeho hovorcu, keďže biskup bol v čase zverejnenia príbehu Martiny v zahraničí. V čase prvej medializácie však povedal, že všetky obvinenia popiera.

Dostávame otázky typu, prečo sa celej kauze vôbec venujeme, prečo píšeme o veciach, ktoré rozdeľujú a škodia Cirkvi. Robíme to preto, lebo je to naša novinárska povinnosť. Dnes hovoríme, že nevieme, kde je pravda, ale to neznamená, že budeme v procese hľadania pravdy mlčať, a to len preto, že nás to môže bolieť.

Príbeh Martiny O´Connor treba brať vážne, napokon, vo svojom vyjadrení to jasne vyjadrila aj Konferencia biskupov Slovenska. Hoci pôvodne celkom nešťastná a útržkovitá medializácia tohto prípadu vyvolala v časti verejnosti oprávnenú nedôveru, teraz je nová situácia, ktorú nemožno zľahčovať. A to aj kvôli ľuďom, ktorí si niečo podobné prežili, aby sa nebáli, že keď si otvoria ústa, zametieme to pre dobro Cirkvi pod koberec. Napokon, po prevalení hrozných škandálov najvyšší predstavitelia Cirkvi hovoria, že voči zločinom zneužívania platí nulová tolerancia.

Tento prístup bude aj na Slovensku bolestný, ale uzdravujúci.