Bytie moje... (Štefan Bučko)

Štefan Bučko
Bytie moje...

Bytie moje sladučké i kyslé,
všetkým, čím som, visím na vlásku.
A dnes už viac tuším, čo tým myslel,
keď nám Hamlet kládol otázku.

Ach, dávno viem, Bože, že som slabý.
Na špičky však ducha staviam rád.
Prečo ma hneď začne drzo vábiť
démon pýchy, verný kamarát?

Sofistikovane polichotí,
radí, kde vraj pýcha nemá síl.
Potom sa len rehlí odnaproti,
vidiac, že sa dobre usadil.

Vtedy, keď mi vďačne skromnosť velí,
obetou sa srdce rozhorí,
vyčkáva ma ovenčená v cieli
nenápadná pýcha pokory.
 

Štefan Bučko (1957), herec, recitátor, pedagóg a básnik, mal dávno blízko k básnickému slovu ako vynikajúci, citlivý interpret. Keďže o poézii vedel toho veľa, zrazu jej neodolal ani ako autor. A dobre urobil. Doteraz vydal iba jednu básnickú zbierku Tušené ostáva v tieni (vydal Petrus, Bratislava 2011, ilustrácie Alexej Vojtášek, dizajn Peter Brunovský). Z nej som vybral báseň Bytie moje... Robert Bielik v predslove zbierky píše o Bučkových veršoch, že „ich ukotvenie v kresťanských súradniciach nie je prvoplánové ani manifestačné, naopak, pútajú pokorou ako hlavným nástrojom básnika, pútajú pevnou formou, jazykovou a formálnou prostotou, výrazovou úspornosťou, tvarovou zovretosťou, no hlavne príznačným dôrazom na etický rozmer bytia“.