Prečo Štefánik písal Masarykovi po česky a čo vyčítal Amerike a Rusku

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Prečo Štefánik písal Masarykovi po česky a čo vyčítal Amerike a Rusku

Na archívnej snímke Milan Rastislav Štefánik v lietadle na francúzskom fronte v roku 1915. FOTO TASR – reprofoto

Postrehy o povahe a myšlienkach M. R. Štefánika, ako sa odrážali v jeho listoch i spomienkach pamätníkov.

Postoj tu bude len s vašou pomocou!

Postoj je dnes jediným serióznym konzervatívnym hlasom na slovenskej mediálnej scéne. No nežije zo vzduchu.

Články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Redakcia Postoja

„Energia moja vzrastá tým postupom, akým sa vyskytujú prekážky. Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem.“

-M. R. Štefánik v liste Ludmile Vrchlickej z 3. februára 1905

„Komponovali sme so Štefánikom senzačnú hru. Ukázal mnoho fantázie, zmysel pre lyriku deja i psychológiu osôb. Je veľmi bystrý. Avšak síl telesných mu ubúda.“

-Ferdinand Písecký, pobočník MRŠ, 27. marca 1917

Skoro 7,5 metra meria Štefánikova socha na nábreží pred Euroveou v Bratislave. K tomu ešte treba prirátať 3,5-metrový podstavec. Okolo sa prechádzajú zamilované páriky či mamičky s deťmi. Málokto sa pri soche zastaví, aby sa pozrel hore. Tí, čo si ju fotia, vyzerajú byť turisti...

Je prirodzené, že národy stavajú z vďačnosti svojim osobnostiam sochy v nadživotnej veľkosti. Akurát potom ľudia môžu mať problém stretnúť sa s týmito velikánmi takpovediac vo výške očí, spoznať ich intímne a porozumieť im.

Pomníky z mramoru či kovu sa potom stávajú akýmisi projekčnými plochami, do ktorých si premietame naše vlastné predstavy či želania o historických osobnostiach. A tieto naše predstavy následne uctievame kladením vencov.  

Skutočný (nie bronzový) Milan Štefánik meral 164 centimetrov. „Nízky, s veľkou tvárou, bledým čelom, hrubým nosom, s rapinami okolo neho, múdrymi belasými očami,“ opísal Štefánika spisovateľ Janko Jesenský v spomienkovej knihe Cestou k slobode, ktorý sa s ním stretol ako československý legionár v Rusku počas prvej svetovej vojny. „Bol v uniforme francúzskeho majora. Hovoril rozvážne, ticho, láskavo a presvedčivo. Spôsoby panské...“

Fyzicky Štefánik nebol žiadny valibuk. Jeho telo ho ustavične zrádzalo. Sústavne trpel ťažkosťami tráviacej sústavy. O to väčším výkonom ducha bolo, čo s tou krehkou telesnou schránkou dokázal.

Za posledné tri desaťročia už Slováci mali dosť možností oboznámiť sa so Štefánikovým dielom, ako ho sprostredkovalo množstvo kníh a niekoľko dokumentárnych filmov: dátumy, miesta, ktoré precestoval, dosiahnuté míľniky... až po tragický posledný let pred sto rokmi. No keď čítate o ňom, niečo predsa len chýba.

Zrazu sa dostanete do štádia, keď chcete Štefánika stretnúť a spoznať ešte lepšie. Keď máte pocit, že už interpretácie prostredníkov v podobe historikov poznáte alebo vás niektoré rozpory v ich záveroch mätú a chcete ísť priamo za svojím hrdinom.

Pokiaľ chcete počuť prehovoriť Štefánika vlastným hlasom, ponoríte sa do jeho zápiskov, korešpondencie s rodinou, priateľkami či s Masarykom a Benešom. Prípadne hľadáte druhý najlepší typ prameňov – spomienky tých, čo sa s ním stretli a poznali ho.

A pozliepaním týchto kúskov sa potom snažíte preniknúť do tajomstva jeho charizmy.


Pamätník M. R. Štefánika na nábreží Dunaja na promenáde Eurovea v Bratislave. Foto – TASR/Štefan Puškáš

Slovák a súčasne Čechoslovák a Francúz

Na Slovensku sú aj dnes mnohí presvedčení, že Štefánik zahynul, lebo ho dal zostreliť Edvard Beneš. Jeden z dôvodov môže tkvieť v skutočnosti, že sa vie jednak o Benešovej neskoršej prezidentskej rezervovanosti voči slovenským autonomistickým snahám a súčasne o jeho sporoch so Štefánikom v odboji počas prvej svetovej vojny. Ľudia teda usudzujú, že v jadre konfliktu ich dvoch bolo akiste postavenie Slovenska v novom štáte.

Hoci by sa Štefánik v prípade svojho prežitia asi snažil posilniť váhu Slovenska v rámci ČSR, počas vojny to bol hlavne on, kto nechcel prehnane zdôrazňovať svojbytnosť Slovákov pred svetom. Jeho pobočník Ferdinand Písecký si 9. apríla 1917 poznamenal tento Štefánikov výrok: „Slováci sú Česi, žijúci v Uhorsku a Česi sú Slováci, žijúci v Čechách.“ Takto to zjednodušoval pred Francúzmi a podobne sa vyjadroval i pri iných príležitostiach.

Nešlo o jediný podobný príklad. Trebárs Národná rada československá, teda orgán zahraničného odboja, ktorého predsedom bol Masaryk, podpredsedom Štefánik a tajomníkom Beneš, sa po svojom vzniku v roku 1916 volala najskôr „Národná rada krajín českých“. A to práve na podnet Štefánika, ktorý argumentoval, že Československo (po francúzsky „Tchécoslovaque“), čo bol vtedy nový pojem, je pre Francúzov ťažko vysloviteľné. A vôbec, je komplikované im vzťah medzi Čechmi a Slovákmi zrozumiteľne vysvetliť, keďže dohodoví predstavitelia chápali národnostné pomery v Rakúsko-Uhorsku len kuso.

Že sa názov od roku 1917 zmenil na „Národnú radu československú“, bolo hlavne zásluhou nespokojnosti amerických Slovákov, ktorú Masarykovi a Benešovi tlmočil Štefan Osuský.

Krajanov v Spojených štátoch a osobitne Osuského rozhorčil aj ďalší podobný prípad: podpísanie takzvaného Kyjevského zápisu o zásadách česko-slovenskej akcie z roku 1916. Štefánik ním dosiahol, že Česi a Slováci žijúci v Rusku uznali autoritu Národnej rady v Paríži.

V zápise sa nachádza formulácia, podľa ktorej si Česi a Slováci želajú „vyvinúť sa v jednotný, politicky nedeliteľný a slobodný národ“. Českí historici Dagmar Hájková a Ivan Šedivý v predslove k zbierke korešpondencie medzi Masarykom a Benešom upozorňujú na list, ktorý Beneš poslal v novembri 1916 Štefánikovi. Nabáda ho v ňom k opatrnejšej formulácii vzhľadom na nespokojnosť Osuského a amerických Slovákov.

Pre naše zaužívané predstavy je to celkom výzva: Beneš presviedča Štefánika, aby sa krotil vo svojom čechoslovakizme! No aj také môžu byť dejiny.

Z podobného súdka je spor o veliaci jazyk medzi legionármi na Sibíri. Opísal ho Janko Jesenský: „Potom vo voľnom rozhovore, keď som generálovi pripomenul, že si Slováci žiadajú, aby im rozkazy boli čítané v slovenskej reči, povedal mi: ,Reč vo vojsku musí byť jedna‘, – a pozrel na mňa takými ustatými, uštvanými očami, že som zamĺkol.“

Historik Michal Kšiňan argumentuje vo viacerých svojich textoch, že mohlo ísť o nedorozumenie, ktoré už Štefánik nemal silu vysvetľovať. V každom prípade, svoj vzťah k Štefánikovi zhrnul Jesenský takto:

„Ja som s ním súhlasil okrem zľahčovania reči; hovoril som: – Veď celý náš doterajší boj s Maďarmi bol bojom len o ,prostriedok‘. Nástroj nám chceli vyrvať z rúk ako sochárovi dláto, maliarovi štetec, rečníkovi jazyk, básnikovi slovo, národu jeho kultúru. Všetko ,prostriedky‘ na čo? Pre blahobyt? Spokojnosť? Psychologicky to nepôjde nám, ktorí sme žili v znamení hesla ,za tú našu slovenčinu‘. Keď to má byť len nástroj, hovorme po nemecky alebo maďarsky, a celý náš odboj je nepotrebný.“

Tento rok má vyjsť zbierka korešpondencie medzi T. G. Masarykom a slovenskými činiteľmi po roku 1918. Obdobnú zbierku korešpondencie do roku 1918 zostavil Jan Rychlík už pred jedenástimi rokmi. Zaujímavé je, kto v nej akým jazykom píše.

Matúš Dula, obaja Hurbanovci, Miloš Štefanovič, Jozef Škultéty, Dušan Makovický, Fedor Houdek, Milan Hodža či Štefan Osuský štylizujú svoje listy Masarykovi v slovenčine.

Po česky píšu hlasisti Pavel Blaho a (až na výnimky) Vavro Šrobár. Štefánik píše počas prvej svetovej vojny svoje listy Masarykovi taktiež v češtine. Telegramy boli z pochopiteľných príčin písané najmä v angličtine alebo francúzštine.

Na druhej strane, Vladimír Polívka, zostavovateľ knihy Korešpondencia Dr. Milana Rastislava Štefánika, ktorá zahŕňa roky 1893 až 1914, si všíma, že rodine a občas aj českým priateľom písal Štefánik po slovensky.


Fotografie rodiny Milana Rastislava Štefánika v Múzeu M. R. Štefánika v jeho rodnom dome v obci Košariská. Foto – TASR/Radovan Stoklasa

Slovensko ako vášeň

Nech je, ako chce, Štefánikov čechoslovakizmus by mu medzi dnešnými Slovákmi rozhodne nemal ubrať na autorite ani to nemá znižovať jeho zásluhy o slovenský národ. Skôr to treba brať v kontexte doby.

Štefánik vychádzal z presvedčenia, že Slovensko je desaťročiami maďarizácie kultúrne zdevastované. Zároveň veril v potenciál Slovákov, no aby sa rozvinul, potreboval pre začiatok českú pomoc.

Ferdinandovi Píseckému sa podľa jeho knihy M. R. Štefánik v mém deníku 11. apríla 1917 zdôveril: „Je to typické pre nás Slovanov, že pred vojnou, dokiaľ nás Maďari a Nemci tlačili, kričali sme a nariekali, ale len čo sa vyskytla možnosť oslobodenia, už sa nájdu ľudia, ktorí hovoria o zvláštnom slovenskom štáte. My môžeme existovať len v spojení s Čechmi.“

Historik Michal Kšiňan ponúka na dokreslenie ešte jednu Štefánikovu úvahu: „Ako samostatná jednotka Slováci nikdy nebudú uznaní, lebo tendencia svetovej politiky je zlučovať štátiky a štáty, a nie tvoriť nové, malé, života neschopné jednotky.“

Práve Kšiňan, ktorého s napätím očakávaná biografia Štefánika má pod názvom Muž, ktorý sa rozprával s hviezdami vyjsť ku koncu augusta, analyzoval generálovu identitu. Príslušnú kapitolu možno nájsť v tomto zborníku.

Štefánikovu slovenskú, československú a francúzsku identitu podľa Kšiňana netreba vnímať protikladne, ale skôr komplementárne. Navyše, historické postavy by sme nemali vnímať ako dokonale konzistentné a nemenné.

Ľudia sa vyvíjajú, upravujú svoje názory, zvlášť politici prispôsobujú, ako sa prihovoria rôznym prostrediam. Preto by nás nemalo prekvapiť, ak pri historických postavách narážame aj na zdanlivé protirečenia.

No osud Slovenska bol Štefánikovou vášňou. Na tom sa nikdy nič nezmenilo, nech v konkrétnych situáciách volil akúkoľvek taktiku.

Michal Kšiňan napríklad pripomína Štefánikov zápis do knihy návštev pri jednom z jeho výstupov na najvyšší vrch Európy: „Nuž chcem byť v pravde občanom sveta, preto i na Mont Blancu verným som synom úbohej Tatry – národu slovenského.“

O útlaku svojho ľudu v Uhorsku dokázal na počkanie rozpovedať komukoľvek, aj ľuďom na opačnom konci sveta, ktorí vôbec nevedeli, o čom je reč. A na Silvestra 1913 si poznamenal, že je v zahraničí aj preto, lebo tam dokáže byť užitočnejší Slovensku, než keby bol doma.

Spory medzi Benešom a Štefánikom, ktoré ku koncu vojny vyústili do ich roztržky, samozrejme, existovali. Vzťahy medzi najbližšími spolupracovníkmi T. G. Masaryka opísala Štefánikova priateľka Louise Weissová takto: „Milan sa javil ako dobyvateľ, Eduard ako organizátor. Avšak Milan chcel organizovať a Eduard dobývať a každý v tom chcel vynikať. Pokúšala som sa ich zblížiť, ale ostalo to bez úspechu.“

Štefánikov konfesionálny pôvod (syn evanjelického farára), štúdium v Prahe a obdiv k Masarykovi z neho robili silného zástancu česko-slovenskej spolupráce a stavajú ho politicky niekam vedľa Vavra Šrobára. Na strane druhej, niektoré úvahy, ktoré mal mať na sklonku života (viceprezident pre Slovensko, vlastný slovenský snem...) naznačovali, že by sa v prípade svojho prežitia možno snažil presadiť v ČSR niečo ako krajinské zriadenie už v jej začiatkoch.

Administratívne rozdelenie ČSR na Českú, Moravsko-sliezsku, Slovenskú a Podkarpatoruskú krajinu sa realizovalo v roku 1928, no kompetencie krajinských orgánov boli slovenskými autonomistami vnímané ako neuspokojivé. Keby však Štefánik v prípade svojho prežitia presadil nejaký podobný model o dekádu skôr, mohol vziať autonomistickému hnutiu vietor z plachiet a pomery medzi Čechmi a Slovákmi by sa od začiatku vyvíjali inak.

Lenže to už je námet na fikciu z prostredia alternatívnych dejín...


Pietna spomienka pri príležitosti 97. výročia tragického úmrtia generála Milana Rastislava Štefánika pri jeho mohyle v Ivanke pri Dunaji. Foto – TASR/Michal Svítok

Štefánik ako mimoriadne efektívny lobista

„Toto Štefánik vie,“ zaznamenal si 3. augusta 1918 Ferdinand Písecký podľa jeho knihy M. R. Štefánik v mém deníku. „Povedať úprimne pravdu, ale neurážať a dokázať si získať.“

Úvahy o Štefánikovej identite a nezrealizovaných plánoch sú dodnes vďačným námetom mnohých debát. No tento velikán je nesmierne aktuálny spôsobom svojho fungovania v politike, diplomacii a vôbec – tým, ako sa pohyboval vo vysokej spoločnosti.

Štefánik je akoby zhmotnením svojpomocnej príručky Dalea Carnegieho Ako si získavať priateľov a pôsobiť na ľudí. Samozrejme, nikdy ju nečítal, lebo vyšla až v roku 1936.

V každom prípade, Štefánik disponoval mimoriadnym talentom mať ľudí prečítaných a zorientovať sa v komplikovanej situácii, uprostred ktorej sa ocitol. Ak sa chcete Štefánika aspoň letmo dotknúť, jeden z najlepších prameňov je jeho voľne prístupný Ekvádorský zápisník.

V roku 1913 vyslala francúzska vláda Štefánika do Ekvádoru s delikátnym poslaním. Oficiálne tam cestoval z vedeckých dôvodov, s cieľom meteorologických pozorovaní. Neoficiálne sa mal pokúsiť vybaviť povolenie pre zriadenie francúzskej telegrafickej stanice na Galapágoch, o ktoré sa zaujímali aj konkurenčné veľmoci – USA a Nemecko.

Počas cesty do Ekvádoru sa Štefánik zastavil pri Panamskom prieplave a takto charakterizoval pracovníkov tamojšieho francúzskeho zastupiteľstva:

„Konzul v Paname je zároveň chargé d’affaires a rád sa dá titulovať Mr le ministre. Je to bývalý dôstojník koloniálnej pechoty z Martinique. Dobrák, žoviálny, úslužný, zdvorilý, ale trochu koloniálny, trochu uštipačný, namyslený, všetečný a skôr tvrdohlavý než energický.

Vicekonzul nulita, slaboch bez základu, protekčné dieťa. Kancelista – domorodec. Konzulát neúhľadný. Ministerstvo vypracovalo plán výstavby nádhernej konzulárnej budovy. Projekt 200 – 250 000 frankov. Úplne nepraktické. Miesto pri nábreží nezdravé. Rozumnejšie by bolo: prenajať slušný byt, ktorý iste zlacnie...“

Je to stručný príklad Štefánikovej schopnosti okamžite odhadnúť charakter jednotlivca a zvlášť zistiť, či je za rečami a titulom človeka nejaká hĺbka alebo len plytkosť a prázdno.

Podobné stručné charakteristiky predností i nerestí rôznych osobností možno nájsť napríklad aj v Štefánikovej korešpondencii počas prvej svetovej vojny. Takto opísal vedúcich talianskych politikov v liste Masarykovi z 24. septembra 1918:

„Porozprávajte sa so Soninom veľmi úprimne a intímne, je to úplne poctivá duša, aj keď trošku ťažkopádna. Opatrnejšie s Orlandom. Je slaboch, oportunista, mäkký, dosť čestný. Gallenga je (bol) ministrom propagandy. Viac chytrý než inteligentný, arivista, nám oddaný, lebo vidí v našej veci svoju kariéru. Intriguje proti Soninovi...“

O niečo nižšie Štefánik radí Masarykovi, ako s Talianmi vychádzať:

„V jednaní s Talianmi nezabudnite, že im nejde tak o vec ako o formu vyjadrenia. Veľa úsmevov, láskavostí, pozornosti, dôvery. Talian nie je schopný oklamať toho, kto mu úplne dôveruje – a to ho mrzí.“

V ďalšom liste Masarykovi zase Štefánik navrhuje spôsob financovania odbojovej akcie. No zdôrazňuje tiež, že nedáva rady, len formuluje svoj názor.


Mohyla M. R. Štefánika na Bradle. Foto – TASR/Martin Palkovič

Amerika a Rusko

Štefánik bol francúzsky občan. V už spomenutom Ekvádorskom zápisníku sa veľmi príkro vyjadruje aj o Američanoch. Pri návšteve panamského mesta Colón, ktoré leží neďaleko atlantického vstupu do Panamského prieplavu, si Štefánik zapísal:

„Colón je protivné hniezdo. Všade samý zlodej. (...) Vôbec celá zóna nesie charakter severoamerický, t. j. zlodejský.“

Štefánik mal dojem, že v Spojených štátoch na začiatku 20. storočia išlo ľuďom len o zisk a bolo im často jedno, či ho dosiahnu poctivo alebo nepoctivo. Vyčítal americkej spoločnosti prehnaný materializmus. Na druhej strane, počas prvej svetovej vojny sa do USA vrátil a aj tam sa snažil získať podporu pre vec československej samostatnosti.

Rusi mu boli sympatickí svojou slovanskou bezprostrednosťou, oslovoval ho Tolstoj, no k tamojším politickým pomerom dokázal byť veľmi kritický. Z Petrohradu v decembri 1906 napísal domov:

„Drahučkí rodičia! Dnes som v Petrohrade. Celkový dojem je smutný: Mesto v polotme, vzduch dusný, ruch ťažkopádny. Po viditeľných nepokojoch niet stopy, ale cítim, že národ tento je ťažko chorý.“

Štefánik nenávidel boľševizmus. Podľa Ferdinanda Píseckého v roku 1918 nesúhlasil s názorom Masaryka, aby sa neintervenovalo proti boľševickému Rusku. Bol za intervenciu, pretože sa bál, že opačná politika československú vec poškodí. No československé légie boli v Rusku v katastrofálnom rozpoložení. Jediná šanca bola dostať ich čo najskôr domov.

Podľa Píseckého sa Štefánik počas vojny ani pred Rusmi netajil tým, že príslušník rodu Romanovovcov nemôže sedieť na československom tróne, pretože nemožno pripustiť, aby československé kráľovstvo bolo v podriadenom postavení voči Rusku. To boli, samozrejme, ešte úvahy z čias, keď nebolo jasné, že nový štát bude republikou.

Dobrý politik je ako záhradník

Na konci septembra 1918 Štefánik pripravoval Ferdinanda Píseckého na diplomatické pôsobenie v Japonsku. Okrem iného mu radí: „Nepoučovať. To dráždi ľudí, ktorí si myslia, že všetko vedia.“

Zaujímavejší je však celkový pohľad Štefánika na dynamiku politiky, ktorý platil vtedy a nepochybne je aktuálny aj dnes:

„Vždy myslite na princípy. Ako v tom komplikovanom japonskom písme je niekoľko základných kľúčov, ktoré rozlúštia všetko, tak aj v politike. Treba mať radosť z práce. Nemôžeme udalosti tvoriť. Tie sú výsledkom tisícov faktorov, z ktorých nemáme na všetky vplyv. Ale môžeme im dať určitý smer, tvar, užívajúc k tomu určitých zložiek. Ako záhradník strihá strom, nevytvára ho, ale dáva mu formu a vypestuje krajšie ovocie než iný jeho druhu.“

Písecký sa učil rýchlo. Štefánik mu rozprával, ako si Japoncov získal na niečo také nepravdepodobné ako architektonické paralely medzi českým barokom a tradičnou japonskou architektúrou.

Písecký následne japonskému reportérovi rozprával, že československí legionári si radšej vezmú život, než aby padli do rakúsko-uhorského zajatia. Na Japonca to vraj silno zapôsobilo. Na druhej strane, boj až do smrteľného konca alebo prednosť čestnej samovraždy pred zajatím boli v prípade legionárov dané skôr tým, že v prípade zajatia im aj tak hrozila potupná poprava ako dezertérom z rakúsko-uhorskej armády.

Dnes sa to číta kuriózne. Oslobodenie Čechov a Slovákov sa sčasti javí ako „tlačenie kalerábov“ do hláv dohodových politikov.

Aj keď Štefánik pochádzal z nie práve zámožných pomerov, kult plebejstva nevyznával: „Šľachta? My nesmieme šľachtu zdemokratizovať, ale národ zaristokratizovať. – Samozrejme, v zmysle gréckeho ,aristos‘ – najlepší.“

Štefánik v podaní Píseckého dodáva, že sám má zemiansky pôvod, ale do vysokej spoločnosti sa nedostal poukazovaním na svoje šľachtictvo, ale svojou prácou. A cituje svojho otca, evanjelického farára, ktorý vravieval: „Šľachticom sa človek nerodí, šľachticom sa stáva. Kto je držaný vo výške druhými, nemôže sa udržať. Musí padnúť, len čo ho pustia.“

Podobné slová od Štefánika zaznamenal aj Janko Jesenský:

„Boli sme ho navštíviť: Patejdl, Janík a ja. Ležal v posteli. Hovoril, že je chorý, ale pohyby jeho boli čerstvé a reč zvučná. Oznámil nám, že ide do Francúzska, a začal filozofovať o demokratizme: ,Demokratizmus spočíva vlastne v zušľachťovaní človeka, aby bol čím najlepší – aristos. V tomto smysle je demokratizmus duchovným aristokratizmom.‘“

Štefánikova myšlienka aristokracie ducha, ktorá existuje aj v demokracii, ba tvorí jej jadro, by si zaslúžila porovnanie s podobne znejúcimi myšlienkami, ktoré zastával jeden z Otcov zakladateľov USA, John Adams. No ide tiež o výzvu pre dnešok.   


Výstava s názvom „60 rokov skrývaná tvár Štefánika opäť v Bratislave“ v máji 2014. Foto – TASR/Martin Baumann

Vziať si z neho to najlepšie

„Oslavy sú ruže s ukrytými tŕňmi, ktoré najskôr popichajú oslávenca. Niekedy dosť bolestne. Niekedy smrteľne.“ Týmito slovami zdôvodňoval Štefánik v liste Benešovi z 18. novembra 1918 prečo nemá rád veľké slávnosti.

V sobotu uplynie 100 rokov od Štefánikovej tragickej smrti. Najvyšší predstavitelia Slovenskej republiky prednesú slávnostné príhovory a položia vence na pietne miesta, spojené so Štefánikom. Tak to má byť, tak je to správne.

No ešte dôležitejšie, ako pripomínať si Štefánikovu smrť, je spoznávať, ako Štefánik žil. Jeho život je totiž nevyčerpateľnou studnicou podnetov. A stále vychádzajú na svetlo nové zaujímavé detaily o tomto našom velikánovi.

Najväčším prejavom úcty a vďačnosti z našej strany by bolo, keby niečo dobré zo Štefánika bilo v srdci každého Slováka.

 

Prečo ste mohli čítať tento článok zadarmo?

Články na Postoji nie sú spoplatnené ani uzamknuté, aby k nim malo prístup čo najviac ľudí. Ich tvorba ale stojí značné úsilie, čas a peniaze. Práca našej profesionálnej redakcie je financovaná z pravidelnej podpory mnohých našich čitateľov. Budeme si veľmi vážiť, ak nás aj vy TERAZ PODPORÍTE, aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe hodnotného obsahu. Ďakujeme!

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo