Postoj tu bude len s vašou pomocou!

Postoj je dnes jediným serióznym konzervatívnym hlasom na slovenskej mediálnej scéne. No nežije zo vzduchu.

Články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Redakcia Postoja

 

Spoľahlivý spôsob, ako rozčúliť slovenského jadrového energetika, je zakončiť rozhovor s ním vetou: „... a hlavne nech vám to tam nebuchne ako v Černobyle.“ S pravdepodobnosťou blízkou istote bude nasledovať vodopád argumentácie, v ktorom sa to bude hemžiť výrazmi ako neutrónový tok, moderátor a reaktivita. V atómovej vede neškolený človek sa stratí už v druhej vete a na vehementné uisťovanie, že „Našim reaktorom sa to stať nemôže!“ reaguje zhovievavým úsmevom, s akým prijímame argumentáciu malých detí.

Tento článok má ambíciu bez mýtov a nadmerného červeného či zeleného ideologického balastu priblížiť aj neodborníkom, čo sa v černobyľskej atómovej elektrárni v noci z 25. na 26. apríla 1986 stalo. Určitým ideologickým odkazom sa predsa len nebude dať úplne vyhnúť, pretože černobyľská havária je popri ľudskom a technickom zlyhaní nepochybne aj zlyhaním či skôr odrazom spoločenského systému, ktorý vtedy v Sovietskom zväze panoval.

Zoznámte sa, prosím, atómová elektráreň

Na začiatok sa nevyhneme troche teórie. Atómová elektráreň je elektrárňou tepelnou. To znamená, že elektrina sa v nej vyrába premenou kvapalnej vody na stlačenú paru. Tá následne roztáča turbínu, s ktorou je spojený generátor elektrického prúdu. Špecifikom atómovej elektrárne je, že teplo, ktoré premieňa vodu na paru, sa získava pomocou reťazovej štiepnej reakcie.

Zo školy si asi väčšina z nás pamätá, že atóm sa skladá z elektrónového obalu a atómového jadra. V jadre, ktoré predstavuje iba zlomok objemu (asi 10 na -13 %) atómu, ale prakticky celú jeho hmotnosť (99,99 %), sa tiesni približne rovnaký počet protónov a neutrónov. To „približne“ je veľmi dôležité, lebo jadrová fyzika sa točí práve okolo toho, že to nemusí byť vždy presne fifty-fifty.

Štiepna reakcia spočíva v tom, že voľný, teda mimo jadra sa nachádzajúci neutrón, narazí do atómového jadra uránu 235U a rozbije ho – odborne povieme, že ho rozštiepi. Vzniknú dve menšie atómové jadrá (napr. bárium 141Ba a kryptón 92Kr) a niekoľko voľných neutrónov (v tomto prípade tri). Tie „letia“ ďalej a niektoré z nich rozštiepia ďalšie atómové jadrá uránu. A tak ďalej, a tak ďalej – preto reťazová reakcia. Fígeľ je v tom, ako udržať túto reťazovú reakciu pod kontrolou. Neutróny sa totiž pohybujú rýchlosťou nie veľmi vzdialenou od rýchlosti svetla, čo je 300 000 km/s, takže proces to môže byť veľmi svižný.

Tým sme sa dostali k bezrozmernej veličine zvanej reaktivita. Ak je počet rozštiepených atómových jadier v každej nasledujúcej vlne stále väčší a väčší, reaktivita je väčšia ako nula. Hovoríme tiež o vnose kladnej reaktivity, ak urobíme niečo, čo zlepší schopnosť neutrónov štiepiť uránové jadrá. Charakteristickým príkladom veľmi vysokej hodnoty reaktivity je atómová bomba. Naopak, reaktivita je menšia ako nula, ak počet rozštiepených atómových jadier klesá a reakcia následne „zhasne“. Ak urobíme niečo, čím reťazovú reakciu sťažíme, hovoríme o vnose zápornej reaktivity.

Pre udržanie stabilnej štiepnej reťazovej reakcie sa hodnota reaktivity musí rovnať nule. Vtedy je počet rozštiepených atómových jadier pri jednotlivých etapách reťazovej reakcie rovnaký a reakciu možno riadiť. Toto všetko sa deje v aktívnej zóne jadrového reaktora.

Lenže nie každý neutrón je schopný rozbiť atóm. Zjednodušene povedané, ak je neutrón priveľmi rýchly, a takých je tam väčšina, nemusí v tej rýchlosti maličké atómové jadro „trafiť“. Je to, akoby ste na začiatku rovnej ulice roztúrovali auto, potom vyhodili rýchlosť a bez brzdenia chceli zahnúť do garáže v strede ulice. Ak budete priveľmi rýchly, skončíte v susedovej predzáhradke, ak budete pomalý, prosto ku garáži nedôjdete.

Aby sa dosiahli vhodné podmienky pre stabilnú reťazovú štiepnu reakciu, neutróny sa „moderujú“. Letiaci neutrón na svojej dráhe musí prejsť látkou, ktorá ho „pribrzdí“ na správnu rýchlosť. Tou látkou môže byť obyčajná voda – energetici jej hovoria „ľahká“. Existuje aj „ťažká“ voda, ktorá je tiež vhodným moderátorom. Atómy vodíka v molekule takejto vody obsahujú okrem protónu aj neutrón. Moderátorom a dokonca najlepším, môže byť aj grafit – čistý uhlík 12C kryštalizujúci v hexagonálnej sústave. Uhlík má navyše tú vlastnosť, že umožňuje výrobu plutónia 239Pu. Plutónium má jedno veľmi dôležité využitie – používa sa v hlaviciach jadrových a termonukleárnych zbraní.

Dobré úmysly na ceste do pekla

Práve výroba vojensky využiteľného plutónia popri výrobe elektrickej energie bola jedným z dôvodov vzniku sovietskych reaktorov typu RBMK, čo je ruská skratka slov vysoko-výkonný kanálový reaktor (Reaktor Baľšoj Moššnosti – Kanaľnyj).

Vysokovýkonný preto, lebo projektovaný nominálny výkon bol 1000 MWe (megawattov elektrických), čomu zodpovedá 3200 MWt (megawattov tepelných). V čase svojho vzniku, t. j. v roku 1973 to bol jeden z najvýkonnejších atómových reaktorov na svete. Cieľom bolo postaviť čo najjednoduchšie zariadenie, ktoré sa bude dať masovo a rýchlo vyrábať, aby dokázalo pokryť neutíchajúci dopyt sovietskeho hospodárstva po elektrickej energii a nemenej nástojčivú požiadavku sovietskeho politbyra na jadrové zbrane. Daňou za to bola nevyzretá konštrukcia s nedostatočnou mierou automatizácie, skrývajúca v sebe mnohé záludnosti.

Schéma reaktora RBMK-1000.

Černobyľská atómová elektráreň mala v polovici osemdesiatych rokov minulého storočia v prevádzke štyri reaktory typu RBMK-1000. Štvrtý reaktor bol dostavaný v roku 1983 a v prevádzke bol od nasledujúceho roku. Deficit výroby elektrickej energie v ZSSR bol taký veľký, že štvrtý blok bol uvedený do prevádzky bez toho, aby boli dokončené všetky testy a skúšky. Paradoxne, práve jedna z takýchto zmeškaných skúšok sa na konci apríla 1986 stala príčinou opisovanej havárie.

Na začiatku reťazca udalostí, ktoré viedli ku katastrofálnej havárii, bol arabsko-izraelský konflikt známy ako Šesťdňová vojna. Izraelskému vojenskému letectvu sa vtedy podaril prekvapivý útok, ktorým bola ochromená nielen vojenská sila jeho arabských protivníkov, ale aj ich infraštruktúra – tú energetickú nevynímajúc.

Tu sa musíme zase na chvíľu zastaviť. „Vypnúť“ atómovú elektráreň až také zložité nie je. Automatika alebo operátor vydá pokyn a do aktívnej zóny reaktora sa zasunú alebo „spadnú“ tzv. havarijné tyče. Tieto tyče sú z karbidu bóru B4C, ktorý ochotne pohlcuje neutróny. Je to veľmi účinné a štiepna reakcia zvyčajne ustane za pár sekúnd. Lenže tým sa problém nekončí. V aktívnej zóne je v danom momente naakumulované obrovské množstvo tepla, ktoré treba odtiaľ odviesť. Inak by sa reaktor za pár minút doslova začal taviť. Preto ak z nejakých dôvodov nefungujú hlavné cirkulačné čerpadlá, musia byť do činnosti uvedené čerpadlá havarijné. Čerpadlá potrebujú pre svoju prácu elektrinu a ak ju už nedodáva samotná elektráreň (reaktor je odstavený), tak by si ju elektráreň mala vziať z vonkajšej siete.

Sovietski plánovači prišli k vcelku logickému záveru, že ak sa podarilo Izraelcom rozbombardovať egyptskú sieť, v prípade vojny sa to môže podariť aj Američanom s ich vlastnou elektrickou sieťou.

Atómové elektrárne sú pre prípad výpadku siete vybavené záložnými dieslovými generátormi, ktoré by v takýchto prípadoch mali havarijné čerpadlá poháňať. A tu je kameň úrazu. Lehota nábehu vtedajších sovietskych dieselgenerátorov bola 60 až 70 sekúnd. Za ten čas by už chladiaca voda ale mohla byť vyvarená a aktívna zóna reaktora by sa začínala taviť. Pre porovnanie, na našich elektrárňach musí byť nábeh do 10 sekúnd.

A tak niekto dostal „skvelý“ nápad, aby sa na pohon čerpadiel počas toho, kým nabehnú záložné dieselové motory, použila zotrvačná energia roztočeného turbogenerátora (turbíny a s ňou spojeného elektrického generátora). Pre test „dobehu rotora generátora“ boli vypracované postupy a každá elektráreň v ZSSR si týmto testom musela prejsť. V podmienkach reaktorov RBMK išlo o celkom slušnú ekvilibristiku. Tieto reaktory majú totiž obrovskú aktívnu zónu s priemerom takmer dvanásť a výškou vyše sedem metrov. Pre porovnanie aktívna zóna reaktorov VVER-440 inštalovaných v Jaslovských Bohuniciach a Mochovciach má priemer necelé tri metre a výšku 2,5 metra.

Pri takomto obrovskom rozmere sa v aktívnej zóne už prejavuje veľká lokálna nerovnomernosť neutrónového toku. V určitých režimoch práce, najmä na nižšom výkone, mal preto reaktor tendenciu správať sa nestabilne. Neutrónový tok v aktívnej zóne jadrového reaktora sa riadi vysúvaním alebo zasúvaním tzv. regulačných tyčí. Ide o podobné tyče, ako sú tie havarijné, akurát tieto sú vybavené pohonmi, ktoré umožňujú ich vertikálny pohyb von z aktívnej zóny, keď je neutrónový tok slabý, alebo dnu, keď je príliš silný. Toto bežne robí precízna automatika riadiaceho systému.

Lenže reaktory RBMK boli vybavené len skromnou riadiacou automatikou, ktorá nebola schopná bez zásahu operátora procesy v takej veľkej zóne „uriadiť“. Preto z 211 regulačných tyčí bolo možné 147 ovládať ručne. Nad pultom ovládania regulačných tyčí vždy stál operátor, ktorý automatike „pomáhal“ a regulačné tyče ručne vysúval alebo zasúval podľa toho, aký bol v jednotlivých častiach aktívnej zóny v danom momente neutrónový tok.

Mal som tú česť hovoriť s jedným z našich jadrových odborníkov, ktorý bol svedkom toho, ako si títo operátori odovzdávali službu. Do služby nastupujúci operátor sa postavil vedľa „úradujúceho“ a chvíľu sledoval jeho rytmus manipulácie s pohonmi regulačných tyčí. Manipuláciu s tyčami prevzal až po tom, čo sa na ten rytmus „naladil“.

Pridlhá reťaz chýb

Život v Sovietskom zväze do značnej miery určovali štátne sviatky a výročia. K nim sa prijímali záväzky a vyhodnocovalo sa plnenie plánu. Splnenie plánu výroby čohokoľvek bolo mantrou. Bez splnenia plánu neboli prémie a bez prémií bol život v chronicky deficitnom Sovietskom zväze ešte ťažší. Nehovoriac o tom, že od neplnenia plánu k obvineniu zo sabotáže alebo inej protisovietskej činnosti nemuselo byť až tak ďaleko.

Kľúčovú rolu na ceste k havárii černobyľskej elektrárne zohral sviatok práce 1. mája. Práve k tomuto dátumu mal byť vykonaný test „dobehu rotora generátora“ na štvrtom bloku černobyľskej elektrárne.

Test sa mal uskutočniť 25. apríla ako súčasť vyvedenia bloku z prevádzky pred plánovanou odstávkou. Prebehla riadna príprava a čakalo sa už len na vhodný čas, kedy dispečer elektrickej siete povolí blok odstaviť. Test mal prebehnúť pri asi tretinovom výkone reaktora. Pri spustení testu výkon nesmel byť pod 700 MWt. To bola bezpečnostná hranica stabilnej práce reaktora.

K predpísanému výkonu sa mali operátori prepracovať jeho postupným a pomalým znižovaním. Pri polovičnom výkone mala byť odstavený prvý z dvoch turbogenerátorov bloku a s pomocou druhého mal byť test vykonaný.

O 14:00 obsluha odpojila systém havarijného napájania reaktora a začalo sa postupné znižovanie výkonu. Lenže plán museli plniť aj závody, ktoré potrebovali elektrinu a mnohé z nich tak robili na poslednú chvíľu. Pre toto sa za socializmu vžil názov „šturmovčina“. Závody v snahe splniť na poslednú chvíľu plán výroby šturmovali a v dôsledku zvýšenej spotreby elektrickej energie dispečer ďalšie znižovanie výkonu nariadil zastaviť. Za pozornosť stojí už samotný fakt, že nasledujúcich vyše deväť hodín bol reaktor prevádzkovaný s odpojeným systémom havarijného napájania!

Súhlas s ďalším znižovaním výkonu prišiel až o 23:00. Lenže medzitým došlo k vystriedaniu obsluhy a do služby nastúpila nová zmena, ktorá sa na tento náročný test vôbec nepripravovala. Pod časovým tlakom znižovanie výkonu prebiehalo podstatne rýchlejšie, ako sa plánovalo.

Explózia 4. bloku Černobyľskej atómovej elektrárne.

V dôsledku neustálych rýchlych zmien výkonu sa ale na palivových článkoch reaktora vytvorila tzv. xenónová otrava. Xenón 135Xe vnáša do aktívnej zóny zápornú reaktivitu. Keď sa ale chod reaktora ustáli, xenón sa v ráde desiatok minút sám rozpadne a reaktivita sa obnoví. Lenže teraz k tomu reaktor nedostal čas a jeho výkon preto začal samovoľne padať. Tomu ešte pomohol chybný úkon operátora. Obsluha reaktora sa pokúšala s prílišným poklesom výkonu bojovať. Aby udržali reaktor v chode, postupne odpájali ďalšie bezpečnostné systémy. Okrem iného aj systém zabraňujúci prevádzke reaktora pri nízkom výkone. Napriek veľmi skromnému vybaveniu systémami riadenia sa reaktor tomuto „násiliu“ zo strany operátorov „bránil“ a jeho výkon naďalej klesal. Až napokon 28 minút po polnoci 26. apríla reťazová štiepna reakcia ustala úplne.

Na velíne bol z toho poprask! Vedúci testu, zástupca hlavného inžiniera elektrárne Anatolij Stepanovič Djatlov zúril a prikázal reaktor oživiť. To samo osebe v situácii, ako došlo k odstaveniu reaktora, bolo hazardom. Test mal byť ukončený a reaktor odstavený.

V sovietskom systéme sa ale o príkazoch nadriadeného veľmi nediskutovalo. Zvlášť keď išlo o stranícku úlohu a plnenie plánu. Operátori začali v ručnom režime postupne zo zóny vyťahovať regulačné tyče. Xenónom „otrávený“ reaktor sa ale preberal k životu len veľmi neochotne, na čo operátori reagovali vyťahovaním ďalších regulačných tyčí. Tu je potrebné zdôrazniť, že prevádzkové predpisy každého reaktora jasne a jednoznačne definujú, aká má byť poloha jednotlivých regulačných tyčí pri aktuálnom výkone reaktora. Ide o zachovanie adekvátnej „operatívnej zásoby reaktivity“, čo je pri prevádzke reaktora významným bezpečnostným faktorom.

Výkon reaktora sa pomaly zvyšoval, ale vyťahovanie tyčí stále pokračovalo, až ich v zóne zostalo zúfalo nedostatočných osem. Prevádzkový predpis uvádzal pre daný výkon minimálne 30 tyčí. Jeden zo školiteľov, ktorý mi pred rokmi prednášal o jadrovej bezpečnosti, toto označil ako „viesť sa na rebrináku po hrboľatej ceste s prstom na spúšti natiahnutej pištole priloženej k spánku“.

Obsluhe sa s námahou darilo držať reaktor na výkone 200 MWt (cca 62 MWe), čo bolo ale stále hlboko pod predpísanými 700 MWt. V rámci prípravy na test bolo do činnosti uvedených všetkých osem cirkulačných čerpadiel. Lenže výkon reaktora bol veľmi malý a prísun veľkého množstva chladnej vody znamenal okamžité zníženie výroby množstva pary a súčasne vnos kladnej reaktivity. Zmätená automatika reaktora zareagovala zasúvaním regulačných tyčí. Vyzeralo to, akoby sa ľudská obsluha a regulačný systém reaktora pretláčali.

Obsluha vypla aj systém automatického odstavenia reaktora pri výpadku turbíny. Po havárii to operátor zdôvodňoval tým, že si „chceli nechať možnosť opakovať test, keby bol na prvý pokus neúspešný“. Viacerí členovia vyšetrovacej komisie sa vraj pri tomto vysvetlení chytali za hlavu.

Minútu pred testom operátor prudko znížil prietok chladiacej vody aktívnou zónou. Dodnes nie je úplne jasné, prečo to urobil. V dôsledku toho sa ale teplota vody v zóne pre zmenu rýchlo zvýšila, až sa voda v kanáloch začala variť. Nastala tzv. kríza varu. Chladiaca voda sa rýchlo odparovala až došlo k obnaženiu palivových tyčí. Ich teplota začala prudko rásť. Tlakom búrlivo vznikajúcej pary niekoľko stokilogramové zátky, ktoré zakrývali chladiace kanály, začali nadskakovať doslova ako pokrievka na hrnci. Vo velíne o ničom nevedeli a chystali sa spustiť test.

Para v kanáloch vniesla do zóny ďalšiu kladnú reaktivitu. Regulačný systém reaktora sa zmohol na posledný odpor a zasunul do zóny posledné regulačné tyče, nad ktorými mal vládu. Výkon reaktora ale aj tak začal rásť. Reaktor zjavne nebol v stabilizovanom stave, ako požadoval program testu.

Napriek tomu o 1:23:04 bol test spustený. Po uzavretí prívodu pary k turbíne jej otáčky začali klesať a s nimi klesal aj výkon chladiacich čerpadiel. Tlak pary v  kanáloch vzápätí „pretlačil“ čerpadlá a chladiaca voda do zóny prestala prúdiť úplne. Teplota prudko vyletela nahor a prítomnosť pary vyvolala priam skokový nárast výkonu reaktora na 1600 MWt. V dôsledku vysokej teploty sa začal topiť obal palivových článkov a zrejme vtedy došlo aj k vznieteniu prvých grafitových blokov.

O 1:23:39 niektorý z operátorov konečne stlačil tlačidlo manuálneho odstavenia reaktora. Už bolo ale neskoro. V dôsledku vysokej teploty došlo k deformácii kanálov zóny a havarijné tyče sa nezasunuli úplne. To bol, paradoxne, posledný impulz ku katastrofe. Konce havarijných tyčí boli totiž z grafitu. Výkon reaktora vyletel mimo rozsahu prístrojov a vzápätí blokom otriasli dva krátko po sebe nasledujúce výbuchy.

Čo vlastne vybuchlo?

V otázke mechaniky samotného výbuchu medzi vedcami dodnes nepanuje úplná zhoda. Isté je ale jedno: Nebol to jadrový výbuch. Prinútiť vybuchnúť urán nie je také jednoduché a s plutóniom je to ešte zložitejšie. V reaktoroch jadrových elektrární na to nie sú vhodné podmienky a jadrové palivo používané v elektrárenských reaktoroch má na výbuch nedostatočné obohatenie uránom 235U.

V černobyľskom reaktore vybuchla expandujúca para a vodík, ktorý sa v dôsledku vysokej teploty vylučoval z vody pri kontakte s rozžeraveným zirkónovým poťahom palivových článkov. Predmetom dohadov vedcov je chronológia explózií a pomer výbušných komponentov.

Podľa posledných výskumov prvý výbuch nenastal v aktívnej zóne, ale nad ňou. Vodík je podstatne ľahší ako vzduch, preto pomedzi nadskakujúce kanálové zátky unikal nad reaktor a zhromažďoval sa pod krytom reaktorovej haly. Zmes vodíka s kyslíkom je najvýbušnejšia zmes na Zemi. Čo dokáže horiaci vodík, názorne ukazujú zábery katastrofy vzducholode Hindenburg z roku 1937.

Vodík explodoval po dosiahnutí výbušnej koncentrácie. Sila výbuchu narušila súdržnosť aktívnej zóny a z chladiacich kanálov unikla nahromadená para. Čerpadlá stále pracovali a miesto pary sa do poškodenej zóny vovalili hektolitre chladiacej vody, ktorú tlak pary doteraz zadržoval. Voda sa pri kontrakte s rozžeravenými či rovno taviacimi sa palivovými článkami a horiacimi blokmi grafitu explozívne premenila na paru. V okamihu zväčšila svoj objem 1700-násobne.

Predpokladá sa, že z časti množstva vody sa vysokoteplotnou pyrolýzou jej molekúl vylúčil ďalší vodík. Druhý podstatne silnejší výbuch bol pravdepodobne spojenou silou expandujúcej pary a explodujúceho vodíka. Výbuch nadvihol tisíctonový železobetónový kryt reaktorovej haly. Ten sa vzápätí zrútil do vnútra budovy, kde dokončil skazu aktívnej zóny, narušil steny a suterén. V troskách zóny stále intenzívne horel grafit a roztavený štiepny materiál začal prasklinami zatekať do suterénnych podlaží budovy.

Pri explózii vyletelo do ovzdušia mračno rádioaktívneho materiálu a požiar zúriaci v zničenej aktívnej zóne ešte hodiny vyvrhoval do priestoru rádioaktívny plyn, popol a prach. Dva kilometre od elektrárne pozorovali pekelné divadlo z brehu rieky Pripjať dvaja rybári, ktorí si vyšli na nočnú rybačku. Obaja neskôr zomrú na akútnu chorobu z ožiarenia.

V tejto chvíli mala havária ešte len dve obete. Jeden z technikov, ktorý sa v momente výbuchu nachádzal pri reaktore, bol mŕtvy na mieste. Jeho kolegu s ťažkými poraneniami odviezla záchranka. Ráno skonal aj on.

V priebehu pár minút na miesto nešťastia dorazili hasiči a bez ohľadu na radiáciu sa pustili do boja s ohňom. Pred pol treťou bol požiar lokalizovaný, ale grafit horiaci vnútri trosiek aktívnej zóny stále produkoval rádioaktívny dym. Priam samovražedným úsilím hasičov a obslužného personálu sa podarilo zabrániť tomu, aby sa požiar preniesol na susedné pracujúce bloky elektrárne. Svoju statočnosť zaplatilo životom 28 hasičov a pracovníkov obsluhy. Všetci v priebehu nasledujúcich dní a týždňov umreli na akútnu chorobu z ožiarenia. Ďalších 19 zomrelo v priebehu nasledujúcich rokov. Následkami akútnej choroby z ožiarenia dodnes trpí 87 preživších hasičov a pracovníkov obsluhy.

Do likvidácie havárie sa v nasledujúcich mesiacoch zapojilo až 600-tisíc ľudí. Podstatná väčšina z nich našťastie nedostala väčšiu dávku než 250 mSv (mili Sievertov), čo je na úrovni celoživotnej dávky prirodzeného žiarenia zemského povrchu. Napriek tomu boli v dôsledku váhania sovietskeho vedenia vyšším dávkam žiarenia vystavené desaťtisíce ľudí, ktorí nič zlého netušiac konzumovali kontaminované potraviny alebo zotrvávali na kontaminovanom území.

U vyše štyritisíc detí z Pripjate a okolia bola v nasledujúcich rokoch diagnostikovaná rakovina štítnej žľazy. Zdravotné následky, ktoré vo svojich dôsledkoch znamenajú skrátenie života, si so sebou stále nesú desaťtisíce ľudí. Štatistické odhady o tom, aké počty postihnutých sú v dôsledku havárie odsúdené na predčasnú smrť, sú dodnes predmetom vášnivých, poväčšine tendenčných a neodborných diskusií.

Súdruhovia sa neponáhľali

Sovietska vládnuca moc sa v prvé dni pokúšala černobyľské udalosti zatĺkať a bagatelizovať. V mestách ohrozených rádioaktívnym spadom boli demonštratívne organizované prvomájové manifestácie. Po dvoch dňoch sa rádioaktívny mrak dostal nad Škandináviu. Švédskym vedcom netrvalo dlho a zdroj kontaminácie identifikovali. Generálny tajomník Michail Sergejevič Gorbačov musel po pár dňoch s pravdou von. Bola nariadená evakuácia mesta Pripjať a priľahlých obcí. Zasiahnuté územie v priebehu pár dní opustilo 340-tisíc ľudí.

Po núdzovom zasypaní tlejúcich trosiek zničenej aktívnej zóny olovo-betónovou zmesou z prelietajúcich vrtuľníkov bol nad havarovaným blokom v novembri 1986 vybudovaný ochranný betónový sarkofág. V súčasnosti sa nad sarkofágom klenie nový obrovský kontajnment postavený v roku 2016. Havarovaný blok aj evakuované územie sú stále predmetom nepoľavujúceho vedeckého skúmania.

Prvé vyšetrovanie hodilo celú zodpovednosť za haváriu na obslužný personál elektrárne. Za hlavného vinníka bol vyhlásený zástupca hlavného inžiniera Djatlov, ktorý bol odsúdený na 10 rokov pobytu v trestaneckom tábore. Keď sa do vyšetrovania zapojila Medzinárodná atómová agentúra a iné medzinárodné organizácie, rýchlo sa zistilo, že spoluvinníkom havárie je aj sovietsky štátny odborný dozor. Hlbšie vyšetrovanie odkrylo, že obsluha fakticky porušila „len“ dve nariadenia. To, že vypla systém automatického odstavenia reaktora a že test bol vykonaný pri výkone nižšom ako 700 MWt. Znie to absurdne, ale prakticky všetko ostatné, čo obsluha odpojila alebo vyradila z činnosti, sovietske predpisy a priori nezakazovali.

Aj preto pod tlakom nových zistení bol Djatlov, ktorý nikdy nepriznal svoje pochybenie, po štyroch rokoch prepustený na slobodu. Hoci dostal obrovskú dávku 3,9 Sv a pred Černobyľom ešte absolvoval jednu jadrovú nehodu na atómovej ponorke, Anatolij Djatlov nezomrel na chorobu z ožiarenia. Skonal na infarkt v decembri 1995 vo veku 64 rokov.

Paradoxne, ešte aj v čase, keď Sovietsky zväz už priznal rozsah tragédie, vláda socialistického Československa pokračovala v zatajovaní informácií pred vlastným obyvateľstvom. Efekt bol ale presne opačný. Po republike sa začali šíriť katastrofické fámy, k čomu prispeli svojimi letákmi aj rakúski Greenpeace. Tí desili obyvateľov Československa tvrdeniami o smrteľnom zamorení celého územia štátu. Určite neželaným vedľajším produktom zatajovania bol aj dramatický nárast počúvateľnosti rozhlasových staníc Slobodná Európa a Hlas Ameriky.

Pritom zatajovať veľmi nebolo čo a ku cti vlády ČSSR treba povedať, že od začiatku boli uskutočňované dôkladné merania rádioaktívneho spadu a obzvlášť pozorne bola sledovaná hrozba kontaminácie potravín.

Priemerná ročná dávka, ktorú z černobyľskej havárie dostal československý občan, nepresahovala ročný expozičný limit pre röntgenové vyšetrenie. Pri prepočte na celoživotnú efektívnu dávku to predstavovalo 0,2 % zo všetkej rádioaktivity, ktorú za svoj život ľudské telo prijme za normálnych okolností. Pri takejto malej hodnote boli prípadné dôsledky na dĺžku života nemerateľné, pretože už len z prirodzeného žiarenia zemského povrchu naše telo dostáva väčšiu dávku.

Československá vláda aj tak prijala rad preventívnych opatrení. Aby sa predišlo konzumácii kontaminovanej potravy poľnohospodárskymi zvieratami, počas niekoľkých týždňov musel byť dobytok ustajnený a kŕmený len suchým krmivom. Z obehu bolo vyradené mlieko pochádzajúce z horských a podhorských oblastí. Obzvlášť prísne bola monitorovaná kvalita detských výživ a v mestách bolo nariadené polievanie ulíc. Špecificky slovenským opatrením bolo rozdanie tabliet jódovej profilaxie osadenstvám horských salašov z dôvodu nameraných vyšších hodnôt jódu 131I. Či bačovia tabletky aj užívali, to už je iná vec.

Môže sa to stať aj u nás?

Mohla by sa takáto havária zopakovať aj na Slovensku? Odpoveď je jednoznačná. Nemohla. Jednoducho to nie je fyzikálne možné. Jaslovské Bohunice aj Mochovce sú dvojokruhové elektrárne, kde primárny reaktorový okruh je fyzicky oddelený od sekundárneho turbínového. Inštalované reaktory VVER-440 sú tlakovodnými reaktormi. Černobyľský reaktor bol varného typu. Naše reaktory používajú ako moderátor „ľahkú“ vodu, nie grafit. Kvapalná voda ako moderátor má tú výbornú vlastnosť, že so vzrastajúcou teplotou jadrovú reakciu utlmuje. Rast teploty vody predstavuje vnos zápornej reaktivity. Grafit, ako ukázal prípad Černobyľu, sa správa opačne. A na rozdiel od grafitu, ktorý horí dobre a ľahko, voda oheň, naopak, hasí. O tom, že bezpečnostné systémy v našich elektrárňach skutočne nie je možné vypnúť ani obísť tak, ako to urobili v Černobyle, ani nehovoriac.

Tým, že sa u nás černobyľská havária zopakovať nemôže, nie je vôbec povedané, že sa nemôže stať niečo iné. Atómová elektráreň je ľudské dielo a je obsluhovaná zase len ľuďmi. Ľudské vynálezy sú síce väčšinou skvelé, ale rozhodne nie bezchybné. Ale aj vďaka zdokonaleniam, ktoré černobyľská havária vyvolala v konštrukcii atómových elektrární a prevádzkových postupoch je pravdepodobnosť jadrovej nehody menšia ako to, že človeka zasiahne meteorit.

Černobyľská havária mala obrovský dosah na zdokonalenie bezpečnostných systémov a prevádzkových postupov jadrových zariadení. Výrazne sa zmenila logika práce riadiacich systémov. Automatika sa nesnaží „bojovať“ so zistenou odchýlkou parametrov. Pokiaľ ju nedokáže vyriešiť v rámci zadaného prevádzkového stavu, bezpečnostný systém reaktor automaticky bezpečne odstaví a nie je mu v tom možné zabrániť. Zjednodušene povedané, riadiaci systém pracuje v duchu: „Buď je všetko v poriadku, alebo odstavujem.“ Samotné bezpečnostné systémy sú konštruované tak, aby vyžadovali minimum vonkajších zdrojov energie. V praxi to znamená, že havarijné tyče na ceste do aktívnej zóny poháňa obyčajná gravitácia a o prúdenie chladiva v havarijnom režime sa stará prirodzená cirkulácia.

Okrem technických aspektov sa kladie veľký dôraz na to, čo sa volá „kultúra bezpečnosti“. Opäť zjednodušene povedané, personál jadrových zariadení je cieľavedome vedený k tomu, aby sa správal bezpečne aj vtedy, keď „sa nikto nepozerá“.

Černobyľská katastrofa je jednoznačne a s veľkým odstupom najtragickejšou jadrovou haváriou v dejinách. Ostatné havárie na jadrových zariadeniach, ku ktorým doteraz došlo, sa jej ani nepribližujú. Pri havárii na obohacovacom zariadení Tokai-Mura v Japonsku v roku 1999 od ožiarenia zahynuli dvaja ľudia a ďalších 96 dostalo zvýšenú dávku. Ostatné havárie sa obišli buď bez ľudských obetí (Three Mile Island, David Besse v USA), alebo príčinou úmrtí nebolo rádioaktívne žiarenie (Mihami v Japonsku). Tak to bolo aj v roku 1976 pri nehode v dnes už zlikvidovanej atómovej elektrárni A1 v Jaslovských Bohuniciach. Dvoch mužov, ktorí pri nehode zahynuli, udusil unikajúci oxid uhličitý.

V dôsledku zemetrasenia a tsunami, ktoré poškodilo jadrovú elektráreň Fukušima-Daiiči (s varným reaktorom), zahynulo vyše 15 000 ľudí, ale iba u jedného pracovníka elektrárne sa predpokladá, že na jeho úmrtie mala vplyv dávka ožiarenia, ktorej bol vystavený pri odstraňovaní následkov havárie.

To, čo na jadrových haváriách desí najviac, je predovšetkým hrozba znehodnotenia veľkého územia rádioaktívnou kontamináciou. Vo Fukušime bolo evakuovaných 200 000 obyvateľov z 30 km okruhu elektrárne. Pritom vedci upozorňovali, že kontaminácia veľkej časti evakuovaného územia bola porovnateľná s úrovňou žiarenia prírodného pozadia. Politici ale podľahli všeobecnej hystérii a chceli ukázať akčnosť. Pritom už pár kilometrov odtiaľ sa v blízkosti tektonických zlomov nachádzajú územia s výrazne vyššou prirodzenou rádioaktivitou, ako bola nameraná na opustenom území. Ostatne aj u nás, najmä na strednom a východnom Slovensku, v miestach výskytu polymetalických rúd, kde v minulosti prebiehala intenzívna banská činnosť, máme oblasti s výrazne vyšším rádioaktívnym pozadím.

Jadrové zariadenia vyžadujú rešpekt a precíznosť, veď človek v nich krotí elementárne sily vesmíru. Nie sú to ale žiadne nevypočítateľné a neriaditeľné monštrá. Rádioaktivita je ostatne všade okolo nás. Okrem prirodzeného vyžarovania Zeme (tzv. rádioaktívne pozadie) na nás v ešte väčšej miere žiari samotný vesmír. A je to dobre, pretože bez tejto rádioaktivity by sa v evolučnom zápolení ľudský druh zrejme nedokázal presadiť. Museli by sme prenechať svoje miesto baktériám a plesniam, ktorým práve táto rádioaktivita bráni ovládnuť Zem.

Napriek vlne odporu, ktorú černobyľská a fukušimská havária vyvolali v určitých kruhoch, podiel elektriny vyrobenej z jadra vo svetovom meradle neklesá. Krajiny, ktoré sa zriekli energetického využitia jadra, stále vo svete predstavujú jednoznačnú menšinu.

Foto: Wikimedia.org

Prečo ste mohli čítať tento článok zadarmo?

Články na Postoji nie sú spoplatnené ani uzamknuté, aby k nim malo prístup čo najviac ľudí. Ich tvorba ale stojí značné úsilie, čas a peniaze. Práca našej profesionálnej redakcie je financovaná z pravidelnej podpory mnohých našich čitateľov. Budeme si veľmi vážiť, ak nás aj vy TERAZ PODPORÍTE, aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe hodnotného obsahu. Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo