Nerobme si o Rusku žiadne ilúzie

Nerobme si o Rusku žiadne ilúzie

Ruský prezident Boris Jeľcin hovorí s premiérom Vladimirom Putinom 18. októbra 1999 v prezidentovom vidieckom sídle v Rusi. TASR/AP

Tvrdenie, že Rusi boli k Západu v 90. rokoch veľkorysí, kým USA Rusko zraňovalo, je od základu chybné.

Vladimír Palko v článku Americká základňa na Slovensku a geopolitika obhajuje postoj SNS proti prijatiu americkej vojenskej pomoci na rekonštrukciu slovenských lietadiel.

Jeho argument našťastie nenasleduje rétoriku SNS a neporovnáva americkú vojenskú pomoc s okupáciou v roku 1968. Namiesto toho Palko zasadzuje tento konkrétny konflikt do omnoho širšieho rámca geopolitického sporu medzi USA a Ruskom.

Otázku vojenskej pomoci vníma iba ako jednu z mnohých kapitol tohoto sporu. Akoby táto otázka bola iba pokračovaním konfliktu na osi Moskva – Washington. Poďme sa pozrieť, či Palkove argumenty a príklady obstoja v bližšom pohľade na históriu a medzinárodné vzťahy v regióne.

Čo urobili Sovieti/Rusi od Havlovho prejavu v Kongrese?

Palko tvrdí, že vo vzťahu USA verzus Rusko je Rusko tým zraneným a ublíženým. Tento dojem umocňuje príklad „dobromyseľného“ rozhodovania Sovietskeho zväzu a Ruska na konci minulého storočia. Najprv sa Gorbačov vzdal Brežnevovej doktríny a neskôr Jeľcin „veľkoryso“ daroval nezávislosť zväzovým republikám Sovietskeho zväzu.

Tieto príklady sú však podané tendenčne a chýba im širší politický a historický kontext.

Po prvé, opustenie Brežnevovej doktríny (ochota použiť vojenskú intervenciu na udržanie socializmu v krajinách východnej Európy) bolo výsledkom šťastnej konštelácie politickej situácie v Sovietskom zväze a Gorbačovej osobnosti.

Sovietsky zväz sa na konci 80. rokov nachádzal v zložitej vnútornej situácii – krachujúca ekonomika, rozšírený alkoholizmus, etnické problémy a stále hlasnejší protikomunistický disent ako výsledok perestrojky. Už vo februári 1988 sa rozhorela občianska vojna v Náhornom Karabachu a začínalo byť jasné, že Sovietsky zväz stráca kontrolu nad svojou ríšou.

Opustenie Brežnevovej doktríny tak nebolo iba Gorbačovou zásluhou – bola to skôr povestná z núdze cnosť. Sovietsky zväz jednoducho nemal zdroje a kapacity na to, aby naďalej udržiaval pri živote svoje stredoeurópske satelity. Ako hovorí expert na sovietsku zahraničnú politiku Robert Donaldson, sovietska vláda nad strednou Európou stála a padala na ochote sovietskych lídrov tvrdou silou potlačiť povstania, ako napríklad to v Maďarsku v 1956 alebo v Československu 1968.

Ako Palko správne hovorí, Gorbačov svoj prísľub počas Novembra 1989 dodržal. Nemal však na výber. Potlačenie Novembra 1989 by si totiž vyžadovalo simultánne potlačenie už prebiehajúcich revolúcií v Maďarsku a Poľsku. Takáto operácia by bola zložitá aj v časoch najväčšej sovietskej kontroly v 70. rokoch, nieto ešte v období krachujúceho sovietskeho vplyvu.

Ak by sme aj pripustili, že Sovietsky zväz neprinútili k tomuto kroku okolnosti, ale bol skôr výsledkom Gorbačovových schopností, treba si uvedomiť, že Gorbačov je v Rusku znevažovaný a vysoko nepopulárny (v roku 1996 získal v prezidentských voľbách 0,6 percenta). Gorbačovove reformy a opustenie Brežnevovej doktríny sa nevnímajú pozitívne a skôr sa považujú za prejav slabosti voči Západu.

A slabosť, tá sa v Rusku nikdy neodpúšťala. Nenasadzujme si ružové okuliare o súčasnom Rusku iba kvôli Gorbačovovej zahraničnej politike spred 30 rokov, ktorá nemá žiadnu kontinuitu do súčasnosti.

Po druhé, Palko operuje s veľkorysým Jeľcinovým rozhodnutím o rozpustení Sovietskeho zväzu. Prenesme sa nad faktickú nesprávnosť tohto tvrdenia (bol to Gorbačov, kto ho rozpustil), no nedostatok kontextu opäť privádza čitateľa k nesprávnym záverom.

Ako bolo spomenuté, Sovietsky zväz bol v hlbokých problémoch už na konci 80. rokov. Začiatkom 90. rokov bol už neudržateľný. Litva a Estónsko vyhlásili nezávislosť v marci roku 1990, Lotyšsko v máji 1990, Arménsko v auguste 1990. Keď Palko hovorí, že Jeľcin rozpustil Sovietsky zväz, myslí pravdepodobne Belovežskú dohodu, ktorú uzavrel s predstaviteľmi Bieloruska a Ukrajiny.

Tá však bola uzavretá až v decembri 1991. Dovtedy nezávislosť vyhlásilo už 13 zväzových republík (teda všetkých s výnimkou samotného Ruska a Kazachstanu). Bola Jeľcinovou pohnútkou k vyhláseniu nezávislosti veľkorysosť? Nie, Jeľcin vnímal vyhlásenie nezávislosti v kontexte vlastného vnútropolitického boja proti Gorbačovovi – ak Sovietsky zväz nebude existovať, Gorbačov nebude mať čomu vládnuť.

Odvodzovať zo situácie v roku 1991 akúkoľvek veľkorysosť je teda chybné. Rozhodnutie nebolo na Jeľcinovi ani na Gorbačovovi, spravili ho už milióny bežných ľudí, ktorí svoju budúcnosť nevideli v Sovietskom zväze.

Čo urobili Američania od Havlovho prejavu v Kongrese?

Čo však vnímam ako ešte väčšiu chybu a nezodpovednosť Palkovho článku, je jeho analýza rozširovania NATO na východ. Ako ukázal Michal Fogelton, sľub o nerozširovaní NATO na východ nebol nikdy uzavretý vo forme medzinárodnej zmluvy.

V každom prípade platí, že s istou mierou určitosti možno tvrdiť, že takýto sľub pravdepodobne odznel na nejakom z mnohých samitov medzi ruskou a americkou stranou. Bolo by správne alebo prospešné držať sa takéhoto sľubu?

Palko tvrdí, že Gorbačov daroval slobodu a nezávislosť strednej Európe a Jeľcin postsovietskym štátom. Sloboda a nezávislosť znamenajú možnosť každej krajiny určiť si svoje smerovanie a zahraničnú budúcnosť.

Nemožnosť takéhoto rozhodnutia by z týchto krajín spravili opäť len vazalov a subjekty veľkomocenských hrátok, podobne ako keď dal Churchill Stalinovi voľnú ruku nad strednou Európou po roku 1945. Neprekvapí, že tieto krajiny si v 90. rokoch poväčšine vybrali Západ, ktorý predstavovali NATO, EÚ a Východné partnerstvo, keďže uplynulých 70, 50 či 40 rokov v područí Východu poznačili útlak a zasahovanie do ich vnútorných záležitostí.

Ak si tieto krajiny nemôžu vybrať budúcnosť ako súčasť slobodnej západnej Európy, môžeme vôbec hovoriť o akejkoľvek slobode týchto národov? Predstavme si situáciu, že by takáto dohoda bola v súčasnosti v platnosti. Slovensko by splnilo všetky kritériá potrebné pre vstup do NATO alebo EÚ a v hypotetickom referende by sa za vstup vyslovilo 70 či 80 percent ľudí.

Predstavitelia Slovenska by prišli do ústredia NATO v Bruseli, aby sa dožadovali členstva v aliancii. Diplomati NATO by povedali, že všetky podmienky sú splnené a bolo by skvelé, keby Slovensko bolo jej súčasťou.

Nanešťastie, pred 30 rokmi spravil nemenovaný diplomat dnes už neexistujúceho štátu dohodu s USA, že Slovensko nemôže vstúpiť, a teda sa s tým nedá nič robiť. Diplomati NATO ukazujú našim predstaviteľom dvere a tí odchádzajú v domnienke, nevadí, veď sme to aspoň skúsili. Absurdné? V Palkovom svete nie.

Baltské krajiny boli v sovietskom područí od paktu s nacistickým Nemeckom v roku 1939. Je nespravodlivé a amorálne povedať siedmim miliónom ich obyvateľov, že sa nesmú stať súčasťou západných štruktúr iba kvôli tomu, že niekedy v minulosti (a nedobrovoľne) boli súčasťou Sovietskeho zväzu. Ešte nespravodlivejšie by bolo, keby sa to isté povedalo 50 miliónom obyvateľov strednej Európy, Slovensko nevynímajúc.

Po možné vnútropolitické dôsledky realizácie takejto dohody vôbec nemusíme ísť ďaleko. Mečiarizmus bol porazený čiastočne vďaka tomu, že opozícia pod vedením Mikuláša Dzurindu bola vo voľbách 1998 schopná ponúknuť pozitívny obraz budúceho vývoja spoločnosti a na tom zjednotiť politické strany a verejnosť. Takýmto pozitívnym obrazom vývoja bol práve vstup do NATO a EÚ. Mečiar sa snažil zahmlievať a už v 90. rokoch držal líniu, ktorá bola podobná Palkovmu článku.

Mečiar tvrdil, že do NATO nás nikdy nevezmú – vraj sa na tom dohodlo Rusko a USA. Túto lož vyvrátil ruský veľvyslanec v Bratislave, ktorý potopil Mečiarovu verziu a tvrdil, že dôvody sporov medzi Mečiarom a NATO sa majú hľadať v Bratislave, a nie v Moskve.

Ak by sa dohoda, ktorú obhajuje Palko, naozaj uskutočnila, tak by v strednej a východnej Európe vznikla nárazníková zóna, ktorá by bola veľmi dobrou správou pre autoritárskych vodcov typu Mečiar, Miloševič či Lukašenko. Takýto výsledok by taktiež išiel proti väčšinovej preferencii Slovenska – výrazná väčšina Slovákov (62 percent voči 18 percentám) preferuje súčasnú orientáciu Slovenska ako člena NATO a EÚ.

Rozširovanie NATO na východ bolo teda v 90. rokoch výsledkom preferencií jednotlivých krajín a ich slobodnou, demokratickou voľbou, nie americkým ťahom pešiakmi na geopolitickej šachovnici. Obhajoba akéhokoľvek iného vývoja ide proti záujmom a preferenciám slovenskej verejnosti.

Po Mníchove 2007

Rusko výrazne neprotestovalo proti NATO ani v roku 1999, keď sa aliancia rozšírila smerom na východ, a ani v roku 2004, keď sa dostalo až k ruským hraniciam.

Odvtedy sa hranice NATO smerom k Rusku nepohli (Albánsko, Chorvátsko a Čierna Hora nie sú kľúčovými v tomto zápase), napriek tomu sú ruské reakcie diametrálne odlišné než pred 15 rokmi. Prečo? Rusko sa pred rokom 2007 dokázalo pozviechať z ekonomického krachu v 90. rokoch a ceny ropy boli najvyššie v histórii. Výsledkom bolo obnovenie ruských imperiálnych ambícií.

Až na výnimky (Krym) nejde o rozširovanie územia pričlenením k Rusku, ale o kontrolu pohraničia a vytváranie proruských režimov v okolí za akúkoľvek cenu. To sa prejavilo agresiou voči Gruzínsku, pokusom o prevrat v Čiernej Hore a snahou o ukončenie rokovaní medzi Ukrajinou a EÚ o asociačnej dohode. Ako vieme, posledná udalosť sa vymkla spod rúk a Rusko síce získalo Krym, ale stratilo celú Ukrajinu.

Palkov článok je nie len článkom o americkej vojenskej pomoci, ale medzi riadkami si kladie aj ďalšiu veľmi dôležitú otázku. Mali by sme podporovať rozširovanie NATO smerom na východ? Palko tvrdí, že nie, najmä preto, že podpora členstva v NATO je v týchto krajinách nízka. V prípade Ukrajiny to bolo možno pravdou pred rokom 2014, keď sa zdanie možnosti byť neutrálnym totálne rozplynulo.

V súčasnosti 70 percent Ukrajincov podporuje vstup do NATO. Gruzínsko ako druhý východný adept na členstvo v NATO má túto podporu už dlhodobo. V roku 2008 sa za vstup do NATO v referende vyslovilo skoro 80 percent Gruzíncov a toto číslo je konzistentne vysoké do dnešných dní.

Situácia v 90. rokoch na Slovensku sa opakuje každodenne v krajinách na východ od našich hraníc. Vstup do NATO je pre tieto krajiny prísľubom lepších zajtrajškov a bezpečných a stabilných hraníc. Na rozdiel od 90. rokov je Slovensko dnes na druhej strane hranice – sme na strane NATO a našu západnú orientáciu málokto spochybňuje. Palko vo svojom článku bezcitne odoberá Ukrajine a Gruzínsku ich elementárne právo na nezávislú zahraničnopolitickú orientáciu.

Tieto krajiny považuje za neoddeliteľnú súčasť ruskej sféry vplyvu a ruského medveďa, toho neradno dráždiť. Odoprieť im vstup do západných štruktúr a stať sa ľahostajnými voči ich osudom je veľmi krátkozraké, keďže sme v ich situácii boli len pred zopár desaťročiami. A dvere nám, našťastie, nikto neukázal. Nanešťastie, prirýchlo zabúdame.

Mali by sme teda byť šťastní, že nám americká vojenská pomoc bola ponúknutá a že o nej môžeme slobodne rozhodnúť. Gruzínci či väčšina Ukrajincov by za možnosť takejto voľby boli neuveriteľne vďační.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo