Prvá križiacka výprava

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Prvá križiacka výprava

Ako prebiehalo krvavé vojnové ťaženie známe pod názvom Prvá križiacka výprava?

Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

Byzantská ríša ako priamy nasledovník Východorímskej ríše zdedila rozsiahle územia, ktoré zahrnovali veľkú časť Balkánu, celé dnešné Turecko, územie starého Izraela, 2/3 Egypta, severovýchod Líbye, celú strednú Áziu a rovnako tak obsadila značnú časť Talianska. Po vzniku islamu (7. storočie) však Byzantská ríša začala nečakanou rýchlosťou strácať mnohé z týchto krajín práve v prospech nového náboženského hnutia. V priebehu pár desaťročí prišli Byzantínci o prakticky celé územie úrodného polmesiaca (oblasť Sýrie a Iraku), ako aj o Egypt, čo bola zvlášť veľká strata. Ale hlavne, už v roku 636 padlo po niekoľkomesačnom obliehaní sväté mesto Jeruzalem. Pre Byzanciu však mali prísť ešte horšie dni.

V roku 1037 dochádza v moslimskom svete k veľkej mocenskej výmene. Do toho obdobia nedotknuteľný Abbasovský rod stratil v rámci Islamského impéria svoje pozície a do čela sa postupne predrali rody takzvaných seldžuckých Turkov. Seldžuckí Turci sa teda po Araboch a Peržanoch stali tretím národom dominujúcim islamskému svetu. A rovnako ako ich predchodcovia, aj tento nový agresívny národ chcel prispieť do spoločnej pokladnice islamu novými teritóriami. Zakladateľovi seldžuckej dynastie Tugrilovi sa podarilo zjednotiť mnohé znepriatelené kmene a frakcie islamskej veľmoci a túto silu úspešne používal na boj proti Byzancii.

Byzantská ríša sa medzitým pod náporom zvonka a tiež kvôli sérii neschopných vládcov pomaly vnútorne drobila. Po sérii menších pohraničných šarvátok medzi oboma veľmocami došlo v roku 1071 na území dnešného Turecka k dôležitej bitke, ktorá bola priamym predchodcom križiackych výprav: pri Mantzikerte (východ dnešného Turecka) seldžucké vojsko drvivo porazilo byzantskú armádu a dokonca zajalo cisára Romana IV. Diogenesa.

Po tejto katastrofálnej porážke byzantského vojska obsadili seldžuckí Turci územie celého dnešného ázijského Turecka, pričom do lona im padli starobylé kresťanské mestá ako Nikaia a Antiochia a začali dokonca ohrozovať aj samotné hlavné mesto Byzancie, Konštantínopol. Cisárovi Alexiosovi I. neostalo nič iného, než požiadať pápeža Urbana II. o pomoc, hoci to pre neho bola poriadne horká pilulka, keďže k takzvanej veľkej schizme, teda rozkolu medzi východnou a západnou cirkvou, došlo len pred necelými dvadsiatimi rokmi.

Stav cirkvi pred vyhlásením prvej križiackej výpravy

Urban II. bol pápežom v pre cirkev neľahkých časoch. Jeho predchodca zvádzal tuhý boj s nemeckým cisárom Henrichom IV., ktorý vošiel do histórie pod názvom „boj o investitúru“. Spor sa viedol okolo právomoci menovania biskupov. Už od 10. storočia mohli nemeckí cisári menovať biskupov, prípadne ovplyvňovať ich voľbu. Pravdou je, že v  skorších dobách práve panovníci nemeckých krajín zachránili pápežstvo pred mocnými talianskymi rodmi, ktoré si z neho urobili svoju mocenskú hračku. Vďaka tomu získali nemeckí cisári v cirkvi nemalý rozhodovací vplyv. Teraz sa však doba zmenila. Pápež Gregor VII. postupne zavádzal nové reformy, ktoré mali za cieľ dostať voľbu biskupov len pod právomoc Ríma. Spor dosiahol nebývalé rozmery a Gregor VII. dokonca až na dvakrát exkomunikoval Henricha IV. Ten na oplátku vyhlásil pápeža za neplatného a docielil voľbu protipápeža Klementa III. Gregor bol vyhnaný z Ríma a zomrel v exile. Urban II. bol Gregorovým nástupcom.

Nový pápež pokračoval v línii svojho predchodcu, aj keď trochu diplomatickejšie, a priamym stretom s nepriateľmi sa vyhýbal. Celý svoj pontifikát sa zdržiaval mimo Ríma, pretože tam bol pevne usadený Henrichov protipápež Klement III. Urban namiesto toho cestoval po severe Talianska a juhu Francúzska, kde získaval podporu miestnych aristokratov pre pravú líniu v cirkvi.

A bolo to práve na juhu Francúzska, na koncile v Clermonte, kde – po deviatich dňoch bežných cirkevných debát – predniesol Urban na desiaty deň pred zhromaždením takmer stovky biskupov a tisícky laikov historickú výzvu – aby sa zorganizovala vojenská výprava na pomoc ohrozenej Byzantskej ríši a aby sa vyslobodilo sväté mesto Jeruzalem z pazúrov „nevercov“. Urban vyhlásil:

„Spoza hraníc Jeruzalema a mesta konštantínopolského strašné správy sa nám neustále dostávajú do uší, konkrétne povedané, národ z kráľovstva perzského, prekliaty to národ, národ úplne odcudzený Bohu... vtrhol do krajiny kresťanov vyhladzujúc ich pritom mečom, drancovaním a ohňom. Časť zajatcov vzal do svojej krajiny a časť pozabíjal krutým mučením. Tento národ buď úplne zničil Božie chrámy, alebo si ich privlastnil pre vlastné obrady. Rúcajú oltáre po tom, čo ich poškvrnili vlastnou nečistotou...

Pápež Urban II. sa Správy o dobytí Jeruzalema napokon nedožil.

Nech vami pohnú skutky vašich predkov a podnietia vo vás mužné úmysly; rozpomeňte sa na slávu a veľkosť kráľa Karola Veľkého a jeho syna Ľudovíta, ako aj ďalších vašich kráľov, ktorí zničili pohanské kráľovstvá a pripojili tieto kraje k územiam svätej cirkvi.“

Heslom dňa sa stalo „Deus Vult!“ („Boh si to žiada!“) a každý, kto by sa zúčastnil na tomto ťažení, mal dostať plné odpustky za svoje hriechy, čím sa mohol po svojej smrti vyhnúť plameňom očistca a ísť rovno do neba.

Hlavné postavy križiackej výpravy

Urbanova výzva sa týkala predovšetkým šľachty. V stredoveku existovali takzvané tri stavy: bojujúci (kráľ a šľachta), modliaci sa a pracujúci (roľníci a poddaní). Avšak po celom Francúzsku začali chodiť kadejakí pustovníci a rôzni podivíni, ktorí nabádali aj bežný ľud, aby sa pridal k svätej vojne. Najznámejší z týchto potulných kazateľov bol istý Peter Pustovník. Chodil po rôznych krajoch, liečil ľudí, potešoval ich a popri tom ich nabádal, aby sa vydali na „cestu za odpustením svojich hriechov“. Založil akési vlastné hnutie, s ktorým sa na vlastnú päsť vybral oslobodiť Jeruzalem. Cestou sa k Petrovi pridávali mnohí ďalší sedliaci, neraz zo zištných dôvodov, až sa jeho putujúce hnutie rozrástlo na asi 30-tisíc ľudí. Sedliacka armáda za sebou zanechávala viac spúšte než požehnania. V Nemecku sa sedliaci dopustili dokonca masakru miestnych židovských obyvateľov, za čo ich cirkev ostro odsúdila, no bez väčšieho účinku. Výtržnostiam sa nevyhli ani v Prešporku a hlavne Belehrade. Nakoniec bola táto „ľudová križiacka výprava“ zmasakrovaná na severe dnešného Turecka miestnymi seldžuckými bojovníkmi.

Medzitým sa na výpravu vydala aj francúzska šľachta a jej dobre vycvičená profesionálna armáda. Páni ako Godefroy z Bouillonu, Hugo z Vermandois, Róbert z Normandie, Raymond z Toulouse či Bohemund z Tarentu dopravili do Konštantínopola najväčšiu armádu od pádu Západorímskej ríše, ktorá mala asi 60-tisíc vojakov. Prekvapivo, cisár Alexios nebol z takej mohutnej sily príliš nadšený, sám očakával zo západu skôr menšiu armádu, ktorá by sa pridala pod jeho velenie. Dosiahol aspoň to, že mu križiaci prisahali vernosť.

Godefroy z Bouilonu mal po svojom strýkovi zdediť Vojvodstvo lotrinské. To si však privlastnil neslávny nemecký cisár Henrich IV. a pravého dediča zanechal v relatívnej chudobe. Godefroy musel predať veľké množstvá svojich majetkov, aby na výpravu mohol postaviť bojaschopnú armádu. Bol považovaný za zbožného muža, ktorý sa vybral bojovať z dôvodov nezištných.

Raymond z Toulouse bol prvým šľachticom, ktorý aktívne reagoval na Urbanovu výzvu. Bol zďaleka najbohatším mužom celej výpravy. V tejto dobe bol už skúseným vojenským veliteľom a okrem početnej armády tiež zabezpečil schopných stratégov. Taktiež bol považovaný za veľmi zbožného a oddaného katolíka, ktorý by neváhal vzdať sa všetkého svojho majetku v prospech pápežovej výzvy.

Bohemund z Tarentu mal trochu iné ciele. Taktiež bol skúseným vojakom, ktorý dlhé roky bojoval na Balkáne, paradoxne, práve proti Byzancii. V priebehu rokov prišiel o značnú časť svojho bohatstva a vo výprave videl spôsob, ako sa nielen finančne zabezpečiť, ale tiež stať sa vládcom v jednom z budúcich východných kráľovstiev.

Križiacka armáda pozostávala vo všeobecnosti z jazdcov na koňoch a podpornej pechoty. Jazdci disponovali silnými koňmi a značným opancierovaním, ich úlohou bolo prerážať nepriateľské línie ako tank. V rukách držali asi 3 metre dlhé kopije, kým hlavnou zbraňou pechoty boli stredoveké meče dlhé necelý meter a priemerne vážiace asi 1 kilogram.

Cesta za odpustením svojich hriechov

Prvou veľkou skúškou križiackej výpravy bolo po prekonaní bosporského prielivu starobylé silno opevnené mesto Nikaia, kde sa v roku 325 udial slávny cirkevný koncil pod patronátom Konštantína Veľkého, no teraz bolo plne v rukách moslimov. 6. mája 1097 sa začalo veľké obliehanie Nikaie. Kronikár a priamy účastník prvej križiackej výpravy Fulcher z Chartres píše: „Nepriatelia strieľali na nás a my na nich, a všetci sme sa snažili obstáť čo najlepšie. Pri útokoch sme nasadili stroje, ale silné hradby odolávali a náš útok neuspel. Šípy aj kamene zabíjali jedného Turka po druhom, ale hynuli aj Frankovia...“ Keď však cisár Alexios svojimi loďami zablokoval zásobovanie mesta po vode, obrancovia Nikaey už nemali nádej na úspech. Vzdali sa teda do rúk cisára, ktorý tak získal mesto pre seba. Toto zjavné chytráctvo unavených križiakov poriadne roztrpčilo.

Križiacke vojsko následne postupovalo od Nikaie v dvoch celkoch: prvý bol akýsi predvoj pod velením Bohemunda z Tarentu a za ním šla druhá časť pod velením Godefroyho. Pri Doryliu, na severozápade dnešného ázijskeho Turecka, sa Bohemundovi do cesty postavilo moslimské vojsko, ktoré využilo tamojšie výhodné postavenie na nastraženie pasce. Po mohutnom ostreľovaní šípov, čo bola blízkovýchodná vojenská špecialita, sa Turci snažili o pozemný útok na malých a rýchlych koňoch a následné obkľúčenie nepočetnej Bohemundovej armády. Tá sa aj napriek obrovským ťažkostiam dokázala udržať. Po niekoľkých hodinách dorazili rytieri z Godefroyho časti križiackej armády a tí zaútočili na odkryté bočné ramená tureckého vojska, ktoré sa začali rýchlo sypať. Celé moslimské vojsko sa na konci dňa v panike rozutekalo.

Toto bola prvá a posledná vážnejšia bitka križiakov na území dnešného Turecka, pretože sa jej do cesty už nikto silnejší nedokázal postaviť. Najväčším nepriateľom Európanov sa tak stali najprv miestne horúčavy a potom zas vysoké zasnežené kopce strednej Anatólie, kde stratili nemalé množstvá zásob. Medzitým sa vojsko rozdelilo. Balduin z Bologne si to zamieril k mestu Edessa, kde ho miestni uvítali bez boja. Balduin v meste založil prvý križiacky štát – Edesské grófstvo – a sám sa stal jeho vládcom.

Ostatok križiakov pokračoval ďalej na juh k silno opevnenému a na vojnu dobre pripravenému mestu Antiochia – poslednej veľkej prekážke pred hradbami Jeruzalema. Mesto malo v tom čase asi 40-tisíc obyvateľov. Zimu 1097/1098 strávili križiaci teda pred múrmi Antiochie, ktoré sa im nedarilo prekonať. Útok striedal útok, ale všetky pokusy boli odrazené s veľkými stratami na križiackych životoch. Morálka vojska prudko upadala, k čomu nemalou mierou prispeli aj zmenšujúce sa zásoby potravín.

Hroziacu zásobovaciu katastrofu sa podarilo odvrátiť až v marci 1098, keď sa v križiackom prístave sv. Simeona objavili zásobovacie lode anglického šľachtica Edgara Aethelinga. Avšak zakliate múry mesta sa stále nedarilo prekonať a to až do júna, keď sa Bohemundovým mužom podarilo nadviazať kontakt s istým Arméncom Firousom, obyvateľom Antiochie a veliteľom jednej obrannej sekcie na múre. Ten potom tajným vchodom vpustil dnu dve desiatky rytierov, ktorí po krátkom boji otvorili jednu z hlavných brán pre ostatok vojska. To sa podľa kroník po vtrhnutí do mesta správalo pomerne brutálne a neušetrilo ani ženy a deti. Tento prudký hnev bol spôsobený dlhodobou frustráciou z neustálych neúspešných pokusov o prekonanie hradieb mesta. Antiochia tak nebola dobytá silou, ale ľsťou.

K tejto etape sa viaže aj legenda o nájdení takzvanej zlatej kopije, ktorou bol prebodnutý Kristus. Po dobytí Antiochie sa križiaci sami stali väzňami vo vydrancovanom meste bez zásob, keďže pod hradby dorazilo vojsko bohatého a vplyvného správcu Mosulu, Kerbogha. Európania prepadli zúfalstvu, no v tom sa ozval francúzsky mních Peter Bartolomej s tým, že v meste našiel skrytý práve vyššie spomenutý cenný artefakt. Vojaci to vzali ako dobré znamenie od Boha a s obrovským sebazaprením obliehajúce vojsko rozprášili. O pravosti artefaktu sa, mimochodom, začalo pochybovať už počas výpravy.

Križiaci sa vydali ďalej na juh až v januári 1099, pravda, okem Bohemunda a jeho družiny, keďže ten sa vyhlásil za vládcu Antochie a v meste ostal. Splnil si tak svoj základný cieľ, poriadne sa na výprave nabaliť a založiť na východe vlastné kráľovstvo. Byzantský cisár, mimochodom, ostal počas celého ťaženia so svojím vojskom v dnešnom Turecku, kde si znovu upevňoval svoju moc, čo sa, samozrejme, v križiackej armáde nestretlo s veľkým pochopením. Alexios obvinil križiakov pre ponechanie si Antiochie z porušovania dohody, keďže mesto predtým patrilo Byzancii, zatiaľ čo Západoeurópania mu pred oči hádzali jeho neúčasť pri ťažkom dobýjaní mestských hradieb.

Bitka o Jeruzalem

Vojaci s krížmi na hrudi medzitým postupovali k svätému mestu bez väčšieho odporu, keďže okolité mestečká a dedinky sa im vzdávali samy. Cesta rozpálenými pláňami Blízkeho východu však bola logisticky aj fyzicky stále veľmi náročná. K Jeruzalemu sa vojsko dostalo napokon v utorok 7. júna 1099.

V radoch križiakov prepuklo nadšenie a chvály Boha, ale celková situácia stála proti nim: ku konečnému cieľu sa dostalo len necelých 14-tisíc mužov (z celkového počtu 60-tisíc!), z toho 1 200 rytierov a 12 500 pešiakov. Táto sila ani zďaleka nestačila na obkľúčenie mesta. Navyše trpeli nedostatkom potravín, ktoré každým dňom ešte ubúdali, keďže veliteľ obrany mesta Iftichar ad-Dawla dal otráviť všetky studne v okolí Jeruzalema, zničil tamojšiu úrodu a rozohnal dobytok obyvateľov. Zdalo sa, že posledné ostatky križiakov pomrú od hladu, smädu a únavy priamo pod hradbami Božieho mesta. Avšak vysoká morálka aj napriek problémom mužov neopúšťala, veriac, že plnia Božiu vôľu a že Boh im víťazstvo dopraje, keď sa už dostali tak ďaleko. Bez problémov nebolo ani samotné mesto, ktoré trápil najmä slabý prísun vody. Na hradbách Jeruzalema stálo asi 3 000 obrancov, čo mohla byť za daných podmienok dostačujúca sila na jeho udržanie.

Pre nedostatok vojska sa križiaci utáborili len oproti severnej strane valu, kde sa rozložil Godefroy a niekoľko ďalších pánov, a západnej strane valu, ktorú si vzal na starosť Raymond. Z týchto miest podnikli 13. júna koordinovaný útok. Ten bol však pomerne rýchlo rozprášený, čo križiakov vydesilo natoľko, že sa u nich rozmohli dezercie a porazenecká nálada. Veď ich omnoho početnejšie vojsko pri Antiochii živorilo pod tamojšími múrmi osem mesiacov. Všeobecnú skleslosť ešte umocňovalo rýchle míňanie vody a čím ďalej, tým zjavnejšia bezvýchodiskovosť situácie.

17. júna sa však situácia opäť preklopila na stranu Európanov: k ich armáde sa doplavili anglické a talianske lode, ktoré im okrem toľko žiadaných potravín priniesli aj drevá a laná na zostavenie troch veľkých útočných veží pomocou ktorých sa mali rytieri a pešiaci pokúsiť prekonať vysoké hradby. Okrem toho ešte ostalo dosť materiálu pre rôzne katapulty a ďalšie ťažké útočné zbrane. Križiaci sa teda pustili do stavby týchto zariadení, no museli pracovať veľmi rýchlo, pretože sa k jeruzalemskému bojisku už blížilo veľké vojsko Fatimského kalifátu z Egypta, ktorý si robil nárok na územia starého Izraela. 8. júla absolvovali znovu odhodlaní križiaci bosý sprievod okolo hradieb Jeruzalema, dodržujúc pritom aj pôst. Tento „rituál“ bol inšpirovaný biblickým príbehom o Jozueovi, ktorému Boh sľúbil získať mesto pre Izrael, keď národ splní túto jeho požiadavku. Jeruzalemské hradby sa podľa Svätého písma napokon samy rozpadli, čo však križiaci, pochopiteľne, neočakávali. V čele ich niekoľkotisícového sprievodu stáli kňazi, ktorí niesli relikvie niekoľkých svätých.

10. júla začalo kresťanské vojsko presúvať svoje vysoké ťažké veže k hradbám. Dve veže boli tlačené k severnej strane mesta, jedna menšia k severozápadným hradbám. Križiaci, ktorí veže tlačili vpred, boli spoza hradieb ostreľovaní šípmi, obrancovia na nich hádzali aj kamene a rôzne ostré predmety, ale hlavne takzvaný grécky oheň, čo bola istá vysoko horľavá zápalná zmes. O tri dni nastal frontálny útok celého križiackeho vojska. Mnohí z križiakov padli pri smrteľnom behu k hradbám, keď museli čeliť tisícom vypálených šípov, a potom priamo pod hradbami, kde začali pripravovať rebríky a laná na ich prekonanie. Tam boli vystavení onému ohnivému peklu, gréckemu ohňu, takže ich nemálo zhorelo zaživa. Spočiatku sa situácia dobre nevyvíjala.

Neznámy autor kroniky Gesta Francorum, ktorý sa sám na ťažení zúčastnil, píše: „Skoro ráno šiesteho dňa sme zaútočili na mesto zo všetkých strán, ale vôbec sa nám nedarilo. Všetci sme boli prekvapení a zhrození. Avšak keď sa priblížila hodina, keď náš Pán Ježiš Kristus umrel na kríži, naši rytieri začali statočne bojovať na jednej z veží, medzi nimi aj sám Godefroy a jeho brat Eustace. Jeden z našich rytierov menom Lethold preskočil na hradbu mesta a hneď, ako tak učinil, sa jeho obrancovia rozutekali.“ Križiakom sa po prekonaní „zóny smrti“ darilo postupne obsadzovať jednotlivé styčné body na hradbách a vytláčať odtiaľ svojich nepriateľov. Gesta Francorum pokračuje: „Naši muži ich potom prenasledovali, dobiehali ich a zabíjali ich až po Šalamúnov chrám. Tam nastalo také vraždenie, že sa naši muži ocitli po kolená v krvi...“

Križiackym veliteľom sa podarilo situáciu po niekoľkých dňoch upokojiť, ale vyžiadalo si to nemalé úsilie, keďže všade v meste boli stopy po ťažkých udalostiach predchádzajúcich dní. Ľudské ostatky sa museli spáliť, aby sa predišlo moru, a o tých, ktorí prišli o všetko, sa bolo taktiež treba postarať. Bolo treba tiež zorganizovať obranu mesta, keďže sa k nemu po mesiacoch pochodu blížila veľká moslimská armáda z Egypta. Tú sa však podarilo nalákať do nastraženej pasce a rozdrviť. Založil sa nový štátny útvar s názvom Jeruzalemské kráľovstvo a za jeho prvého kráľa bol zvolený Raymond z Toulouse. Tento najbohatší šľachtic však zrejme z istej pokory odmietol kráľovské žezlo. To bolo následne ponúknuté Godefroymu, ktorý si na ťažení získal veľkú obľubu a bol považovaný za mimoriadne statočného a schopného veliteľa. Ten korunu prijal.

Godefroy však vládol len rok, následne v exotickom prostredí ochorel a v júli 1100 umrel. Raymond taktiež svojho priateľa dlho neprežil. Roky po dobytí Jeruzalema strávil ďalšími ťažkými bojmi na Blízkom východe, kde sa pre kresťanský svet snažil získavať jedno opevnené mesto za druhým. Pri jednom takomto dobýjaní hradieb utrpel ťažké popáleniny, ktorým 28. februára 1105 podľahol. Ani Bohemundovi z Tarentu, teraz vládcovi Antiochie, osud neprial podľa jeho predstáv. Jeho mocichtivé chúťky ho opäť postavili proti samotnému byzantskému cisárovi Alexiosovi, no Alexios sa ukázal ako lepší vojenský taktik. Bohemund sa napokon s cisárom uzmieril tak, že sa stal jeho poddaným šľachticom. Na sklonku života sa vrátil späť do severného Talianska, kde v roku 1111 umrel.

Čo to teda vlastne boli križiacke výpravy? V prvom rade to bola odpoveď Západu na tri storočia trvajúcu svätú vojnu moslimov – džihád. Islam za toto relatívne krátke obdobie násilne obsadil 2/3 kresťanského územia. A aj keď sa napokon križiacke výpravy skončili stratou svätého mesta, ich odkaz sa niesol stáročiami ďalej. G. Chesterton napísal: „Stratili sme síce Jeruzalem, ale vďaka nadobudnutým skúsenostiam s neznámym nepriateľom sme zachránili Paríž a Londýn.“ Ozveny križiackych výprav – a hlavne tej prvej – počuť ešte aj dnes, takmer 750 rokov po poslednej z nich.

Foto: Flickr.com, Wikimedia

Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok.
Naše kvalitné články vznikajú len vďaka podpore našich čitateľov.

Prosíme, vyjadrite nám svoju podporu aj finančne.
PRIDAJTE SA TERAZ K NAŠIM PODPOROVATEĽOM.


Ďakujeme!

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo