Tomáš Halík, tri moje asociácie: vzdelaný, sčítaný autor, kňaz, ktorý nadbieha médiám a v danej dobe úradujúcemu pápežovi, metodologický havlista, ktorý o cirkvi rozmýšľa politicky a pri zrážke rôznych záujmov v politike moralizuje.
Nikdy som nepatril k jeho fanklubu, ale chápal som, že taký fanklub existuje. Videl som, ako mu je mladý český kňaz zaviazaný za najväčší dar, ktorý mu sprostredkoval, a preto odmieta jeho verejné angažovanie komentovať, hoci ho poburuje, takých príbehov som poznal v Prahe viacero.
Ale sledoval som aj Halíka, ako sa z dediča Kampademie, intelektuálne najzaujímavejšieho Havlovho obdobia, stáva nevkusným a oplzlým kritikom Havlovho spoluväzňa, ktorého nazve „telnatým prelátom“.
Tento týždeň prišiel do relácie Štefana Hríba podporiť Zuzanu Čaputovú. Prosím, už sa po jej boku postavil biskup, prečo nie pražský kňaz. Spájanie liberalizmu s niektorými kňazmi je novodobý slovenský kolorit, čosi to vypovedá o katolíkoch, čosi o tunajších liberáloch.
Lenže Halíkovi nestačilo, aby označil Čaputovú za dobrú kandidátku, on z nej chcel urobiť symbol.
„Som tak vďačný Zuzane Čaputovej, že s katolíckou kartou na nominálne katolíckom Slovensku nehrá, že je, aká je,“ začína sa lektúra sofizmu. Keďže pápež František upozornil, ako zástancovia tradičných hodnôt „cedia komára a prehliadajú slona“, keďže sú tu iné vážne témy ako chudoba, spravodlivosť, životné prostredie – nadýchnite sa – Zuzana Čaputová je omnoho kresťanskejšia ako kandidáti, ktorí sa zaklínajú kresťanstvom. Prichádza ako „Jana z Arku, so svojou statočnosťou, so svojou morálnou integritou“.
Nuž, ak sa niekto nazve kresťanom, to neznamená, že ním aj je, tak ako nebudeme považovať Žirinovského za liberála, nebudeme ani Kotlebu s Harabinom a Šefčovičom považovať za kresťanských kandidátov. Máme na to skúsenosť aj citát z Biblie, všakže. A tá francúzska svätica, Panna Orleánska, tiež niečo konkrétne reprezentuje, historicky aj nábožensky. Svet pani Zuzany, Halíkom vybájeného erotického, emotívneho a moderného Slovenska to práve nie je.
Nestačilo. Jazda pokračuje.
Tomáš Halík a Štefan Hríb, ktorý mu mládežnícky nadhadzoval loptičky, potrebovali obhájiť, že pani Zuzana vlastne ani nie je liberálka či dokonca – božechráň – extrémna liberálka. Extrémni môžu byť len tí druhí, vieme, všimnite si používanie slova fundamentalizmus v relácii. A ak aj pani Zuzana liberálna je, tak v tom dobrom zmysle slova, ako bol liberálny taký Ján Pavol II.
Príde dlhší citát, Halík hovorí:
„Ona dostáva nálepku liberál. To je práve ten spôsob, ako sa zachádza s nálepkami bez rozlíšenia, bez rozmyslu. Môj priateľ veľmi konzervatívny americký katolícky mysliteľ George Weigel písal o Jánovi Pavlovi II. ako o liberálovi vo veľmi pozitívnom zmysle slova. Filozof John Gray hovorí, že sú dva druhy liberalizmu, liberalizmus, ktorý otvára verejný priestor pre všetkých, tam, samozrejme, má svoje dôležité miesto aj kresťanstvo, cirkev a kresťanský pohľad. Potom je liberalizmus ako ideológia, ktorá sa správa totalitne a vytláča tie ostatné. To druhé je zlé, to prvé je dobré. Ten liberalizmus, ktorý reprezentuje pani Čaputová, je liberalizmus prvého typu, proste otvorený priestor pre všetkých a práve tento typ liberálnej demokracie je podľa môjho kvalifikovaného názoru, pretože tým sa naozaj zaoberám, to je najlepší priestor pre uplatnenie kresťanov a cirkvi. (...) Liberalizmus, to nie je nejaká nadávka, u nás sa hovorí, kto používa cudzie slová, to je liberál. Treba rozlišovať, je ten agresívny militantný laicizmus, tomu treba povedať nie, ale pápež František a už pápež Benedikt hovoria o zdravej laicite, o sekularite, ktorá je správna.“
George Weigel, autor monumentálnej biografie o poľskom pápežovi, písal o Wojtylovej obhajobe kapitalizmu, najmä v encyklike Centesimus Annus, kde pápež hájil kapitalizmus v spojení s právnym štátom, čo, mimochodom, ten dnešný pápež nerobí. Ani jedného, ani druhého to nerobí menej katolíckym, ale to je na inú debatu. Pointa: Liberalizmus Jána Pavla II. a liberalizmus Progresívneho Slovenska sú výrazne odlišné veci, ak už chceme porovnávať, poľskému pápežovi by bol bližší Ivan Mikloš alebo Richard Sulík ako strana Zuzany Čaputovej. Niektoré z tém progresívneho liberalizmu nazval Ján Pavol II. kultúrou smrti. A to profesor Halík dobre vie, takže s gustom zavádza.
Dôkazom je hneď nasledujúci odkaz na Johna Graya.
Keď spomína jeho rozlíšenie dvoch liberalizmov, ide o knihu Dve tváre liberalizmu (česky 2004), kde Gray rozlíšil liberalizmus ako hľadanie modusu vivendi, „projekt koexistencie, ktorý možno uskutočniť v mnohých režimoch“, a liberalizmus ako „predpis pre univerzálny režim“. To prvé hľadá spoločenskú toleranciu medzi rôznymi svetonázormi, cieľom je zmier medzi nimi, to druhé má hotový politický program, ako tento zmier nastoliť a vnútiť všetkým. To prvé odporuje druhému, „modus vivendi odmieta nárok liberálnych hodnôt na univerzálnu autoritu, je nevyhnutne v rozpore s filozofiou liberálnej tolerancie,“ píše Gray. „Neexistuje totiž žiadny jeden režim, ktorý by mohol byť racionálne nanútený všetkým.“ (Hádanka pre politických novinárov časopisu Týždeň: ktorý z týchto liberalizmov možno nazvať progresivizmom?)
Profesor Halík s ľahkosťou nedouka otočil význam Grayovho argumentu a dezinterpretoval ho. Suverénne, s úsmevom.
Napokon to isté urobil aj s pápežmi Františkom a Benediktom, najmä ten druhý napísal o rozdieloch medzi laicitou a laicizmom viacero textov, ide o to, že „kresťanstvo odoprelo štátu právo považovať náboženstvo za súčasť svojho štátneho poriadku, pretože vyžadovalo slobodu viery,“ píše na jednom mieste Ratzinger. Toto rozdelenie a rozlíšenie štátu a cirkvi vysvetľuje chápanie sekulárneho, ide o rozlíšenie na dve sféry – svetskú a náboženskú, ale nie sekularizmus/laicizmus, to prvé vyžaduje slobodné a verejné prežívanie viery, to druhé vieru redukuje na súkromnú vec a cirkvám napríklad predpisuje rad progresívnych opatrení, ktorými zakazuje údajnú diskrimináciu, čo ich núti zatvoriť charity, detské domovy a podobne. Vladimír Palko o tom napísal celú knihu, ktorú ten citovaný Benedikt XVI. ocenil.
Profesor Halík ale používa odkaz na pápežov presne naopak, na obranu politického programu pani Zuzany. Dezinterpretuje tým Weigela, Graya, Ratzingera aj Bergoglia. Profesorov sme si zvykli spájať s inými spôsobmi.
Aj intelektuáli sa nám asi menia, Halík sa neskôr podelí s tým, ako práve buduje medzinárodnú „intelektuálnu sieť“ autorov, ktorí budú „o myšlienkach pápeža Františka ďalej premýšľať, rozpracovávať ich a vteľovať ich do faktických a rôznych podmienok rôznych kontinentov“. Boli časy, keď mali intelektuáli (aj tí katolícki) iné poslanie, čelili väčším výzvam, ako rozpracovať myšlienky pre praktické potreby rôznych kontinentov, ale prosím. Ktovie, či nebudú s tými pápežovými myšlienkami narábať ako s Weigelovými, Grayovými či Ratzingerovými.
Vezieme sa ďalej, ďalšie podlažie pod suterénom sa volá konšpirácie. Až tak.
Nebudem vás trápiť, ako kňaz Halík začal obhajovať registrované partnerstvá (cíti v tom opäť pápeža) či dokonca adopcie detí takýmito pármi, program pani Zuzany dokázal „rozpracovať a vteliť“ s nadhľadom verejného teológa, Mišo Havran musel uznanlivo kývnuť hlavou, aj Hríb už pôsobí ako jeho mladší brat.
Halík sa pustil ďalej, vie, čo chystá Hádes: „V americkej cirkvi je určitá klika, ktorá je spojená s americkými biznismenmi, ktorí pápeža Františka nenávidia pre jeho kritiku nespútaného kapitalizmu. Veľmi sa tam angažuje bývalý Trumpov poradca Bannon, ktorý bol poradcom bývalého nuncia, s pomocou rôznych skupín, práve aj pro-life skupín, ktorým tak veľmi nejde o ochranu života, ale ide im o zachovanie ideológie nenávisti k modernému svetu, snažia sa vytvárať opozíciu voči pápežovi Františkovi a pripravujú sa na budúce konkláve. Myslím, že sa im to nepodarí. Keby sa im to podarilo, bude to znamenať schizmu v cirkvi.“
Nuž, taká skupina existovala, nejde v nej ale o Banona, ale o tzv. skupinu zo St. Gallen, ktorej členom bol o. i. aj kardinál Kasper, ktorého Halík tak rád chváli. Ďalej ako Bannon zašla aj taká Hillary Clintonová, ktorá chcela meniť učenie cirkvi, ale keďže ona patrí do „storočia žien“ a jej program a program strany pani Zuzany azda ani nemá rozdiely, o nej len dobre.
Ale trikrát rozvedený Bannon ako kingmaker nového pontifa, ktorý prinesie zmenu cirkvi? Čistá a smiešne naivná konšpirácia. Aj Mladý pápež na HBO bol realistickejší.
Pán profesor, bol to výkon! Mal som pocit, že zmyslom návštevy našej erotickej krajiny má byť vyvrátenie neprávd z kázne biskupa Oroscha, ale podarilo sa vám viac. Oroscha ste napodobnili z opačnej strany.
Viete, zvolenie Zuzany Čaputovej do úradu prezidenta nebude začiatkom veľkej porážky populizmu v Európe, ako by ste si želali, už preto, v akom stave je slovenská opozícia, nebude to ani tragédia, už vôbec nie koniec dejín. Bude to politický triumf progresívneho liberalizmu, čo bude mať svoje dôsledky a prirodzene vyvolá istú reakciu, čím nanovo oživí politiku, tak to chodí. Ide o to, ako sa v tom politickom zápase správame, čo presadzujeme. Dojem ale nezostane len z výsledku, ale aj z hry a faulov.
A sme pri tom. Tomášovi Halíkovi sa podarilo okrem dezinterpretácií a konšpirácií povedať aj túto vetu: „V tej celej škále je aj náš priateľ, ktorého poznám z doby, keď sme pracovali v disente, úžasný človek Fero Mikloško. Ale jeho čas sa predsa len už pominul.“
Hríb Františka Mikloška celú reláciu nespomenul ani raz, nepasoval mu tam, tak predstieral slepého-hluchého, hoci riešil najmä Oroschovu kázeň. Ale Halík ho poslal do minulosti.
Neslušne. Arogantne. Povýšenecky. Aby sa to pánovi profesorovi raz nevrátilo.