Čo zostalo po prípadoch Havran a Leidenfrost

Slovenský publicista Michal Havran a ja, rakúsky publicista Martin Leidenfrost, sme sa v minulom roku ocitli v podobnej si­tuácii: Obaja sme vyvolali jedným polemickým komentárom ne­vôľu a obidvoje noviny, v ktorých sme tie komentáre zverejnili, boli zažalované pred Tlačovou radou. Havrana posudzovala Tla­čo­vo-digitál­na rada Slo­venskej republiky a mňa „Pres­se­rat“, Tlač­­o­vá rada Rakúskej republiky.

Šokujúco odsúdený Michal Havran

Inkriminované komentáre boli venované príbuznej tematike: Hav­ran 27. júna 2018 v denníku SME útočil v článku „Pošlite Kuf­fu do cirkusu“ ad personam na dedinského fa­rá­ra Mariána Kuffu, ja som 7. septembra 2018 v denníku Die Presse útočil v článku „Homosexuálne manželstvo ako skúš­ka charakteru rakúskych pos­lan­cov“ práve na tú ideo­ló­giu, proti ktorej otec Kuffa bojuje.

Zdá sa mi preto, že po­rov­nanie koncovky týchto prípadov môže byť zaujímavé.

Obaja sme vyvolali jedným polemickým komentárom ne­vôľu a obidvoje noviny, v ktorých sme tie komentáre zverejnili, boli zažalované pred Tlačovou radou. Zdieľať

Prezradím hneď pointu: Havrana Tlačovo-digitálna rada SR šokujúcim spôsobom odsúdila: „Tento komentár autora možno úrovňou i obsa­hom zaradiť medzi tzv. nenávistné prejavy (hate speech), nie ne­­­podobné v dnešnej dobe, žiaľ, častým faši­zoid­ným prejavom.“ Mňa Tlačová rada Rakúskej republiky na moje veľké prekvapenie ne­dávno oslobodila. Hoci môjmu komentáru „chýbala potrebná citlivosť [voči homosexuálom]“, „možno v tomto prípade upustiť od konštatovania etického prehrešku. […] Konanie sa ukončuje.“

Pripúšťam, že porovnanie našich prípadov z mojej perspektívy nemôže byť neutrálne. Ba čo viac, mám silný dôvod, aby som Hav­­­rana z hĺbky duše nenávidel. Osobne som s ním mal tú česť len raz a to ma pred stovkami divákov chrapúnsky ponížil. Pa­ra­­doxne ho však nenenávidím. Nie z kresťanského milosrdenstva, to nie je moja silná stránka, ale kvôli tej uchvacujúcej radosti, ktorú mi robí čítanie jeho textov.

Nech ma konzervatívni bratia a sestry ukameňujú – považujem Mi­­chala Havrana za jedného z najlepších slovenských publicistov. Jeho štýlové majstrovstvo je unikátne, na takejto stálej úch­vatnej úrovni píšu v slovenskej publicistike už len Martin Hanus a možno ešte Dag Daniš.

Neviem Hav­ranovu tvorbu žánrovo za­riadiť, zrejme ide o fik­ciu s nefiktívnymi postavami, pra­covne by som to klasifikoval ako liberálnu es­cha­tológiu, no v kaž­dom prípade ma to nikdy nenecháva chlad­ným. Píše sugestívne, šťavnato, voňavo, s mu­zikalitou zvodného chansonniera. Keď čítam Hav­­rana, je to telesný pôžitok.

Koho vlastne odsúdili a koho oslobodili?

A teraz skúsim porovnať naše prípady. Aj slovenská i ra­kús­ka Tlačo­vá rada si so zverejnením svojich rozsudkov dopriali čas. Netuším, čo to urobilo s Michalom Havranom, ja som za tie štyri me­siace prešiel očistcom.

Šéfredaktorka novín SME obhajovala Havrana, podľa nej „samotný Kuf­fa a jeho priaznivci zradikalizovali diškurz spôsobom, do kto­rého sa bez irónie a hyperbolizácie autor zapojiť nemohol“. Vo vedení Die Presse boli len zástancovia manželst­va osôb rov­nakého po­hlavia, nikto tam nesúhlasil s mojím postojom a nik­­to ma neob­ha­jo­val.

Od ich čitateľov som síce dostal ne­vídanú vlnu súhlasu, z vedenia mi však bolo povedané, že „o taký súhlas nestojíme“. Ešte skôr než ma naša Tlačová rada oslo­­­­­bo­dila, tieto noviny ma ako komentátora vyhodili. Nemecké no­­­vi­ny Neues Deutschland, v ktorých som nikdy nepísal komen­tá­re, len celkom obľú­be­né európske reportáže, ma pre môj postoj k homomanželstvu a k potratom tiež zo dňa na deň vyhodili.

Jedno vydava­teľstvo stoplo vydanie mo­jej dohodnutej novej knihy, ktorá mala byť o inej te­matike. Za krátky čas som stratil 75 per­cent stálych príj­­mov.

Pokiaľ to možno z verejne dostupných zdrojov hodnotiť, Mi­cha­lovi Havranovi sa nič také nestalo, má naďalej každú stredu v Smeč­ku svoju autorskú stranu. Teším sa z toho, je tam osviežujúcou oázou v púšti naškrobeného úzkoprsého postlibe­ralizmu. Vo verejnoprávnej televízii má naďalej každý týždeň svo­ju diskusiu „Večera s Havranom“. Nenamietam proti tomu nič, on je schopný moderátor, netlačí sa do popredia, pôsobí suverénne a kultivovane.

Teším sa z toho, je tam osviežujúcou oázou v púšti naškrobeného úzkoprsého postlibe­ralizmu. Zdieľať

Ak by tam okolo seba nezhromaždil takmer výlučne osobnosti z jedného okraja názorového spektra, tá relácia by bola ešte väčším prínosom. Ani som nezachytil, že by mu RTVS zrušila jeho nepravidelný formát rozhovorov s európskymi umelcami. S tou jeho „Európskou kaviarňou“ je to o niečo horšie, ide tam občas nepripravený, jeho angličtina je so­líd­na, no a ruštinu má takú príšernú, že to bolí a zarmucuje. To sú však drobnosti. Rozhodne zastávam názor, že človek takého formátu patrí do mienkotvorných novín a do verejnoprávnej televízie.

A tu narážame na veľký paradox. Súdiac podľa koncovky môjho a Havranovho škandálu by človek zvonka musel dôjsť k záveru, že Havrana Tlačová rada víťazoslávne oslobodila a že ja som bol odsúdený na večnú hanbu svoju a ešte aj svojich pravnúčat.

Na čo sa dbá v Die Presse

Pritom platí opak. Bol to Havran, ktorý dostal od rady takú nak­ladačku, že sa vo mne dokonca ozvali city súcitu a solidarity.

Na­pí­sal, že „Kuffa používa ja­zyk nábo­žens­ké­ho te­roru, vyjadruje sa ako al-Bagdádí, má zjav­né mod­­­lo­slu­žob­né prak­tiky“, a dostal za to v rozhodnutí Tlačovej-di­­gitálnej rady č. k. 10/2018 „upozor­ne­nie“ s takýmto zd­ôvodnením: „Čo však Rada vníma kriticky, je, že tento člá­nok vo svojej podstate predstavuje apel na os­tra­ki­zovanie ur­čitej sku­piny obyvateľov, ktorí zdie­ľa­jú názor pre­zentovaný Ma­riánom Kuf­fom a nie je ho možné vní­mať nijak inak, ako výzvu au­tora článku vylúčiť takéto názory a ľudí re­pre­zentujúcich tie­to názory z legitímneho spolo­čens­ké­ho diš­kur­zu a robí tak na­vyše mimoriadne hrubým a neúctivým spô­so­bom. [...] Komentár to­tiž priamo vyzýva na potláčanie práv iných, menovite práva slo­body slova osôb s náboženským vy­zna­ním. Znevažovanie pre­ja­vov viery iných ľudí (aj keď sa s nimi autor článku nemusí ni­ja­ko stotožňovať) je mimoriadne neúctivé a urážlivé, a to bez oh­ľadu, či ide o prejavy viery kresťanov, moslimov, židov, či ve­riacich iných náboženstiev.“

Teraz citujem kľúčovú časť môjho rozsudku z rozhodnutia ra­kús­kej Tlačo­vej rady č. 2018/184: „Vo vyššie zmienenom komentári autor polemizuje s „manželstvom pre všetkých“ a vyslovuje sa proti nemu. Komentár okrem iného obsahuje takéto vety: „Na uliciach, kde kedysi tiahli ve­riaci, aby vzdávali úctu Kristovmu telu, sa teraz klaňajú muž­ským zad­kom natlačeným v latexe. V ranej fáze 21. storočia dúhový po­chod nahradil procesiu na Božie telo. […] Viaceré čitateľky a čitatelia kritizovali komentár ako homofóbny a diskriminujúci. Vo svojom stanovisku majiteľka média uviedla, že v prípade tohto článku ide o hosťovský komentár. Médium si vraj plne uvedomuje, že komentátor využíva veľmi polarizujúci jazyk. V denníku „Die Presse“ sa dbá na to, aby komentáre reprezentovali čo najširší názorový rozptyl. Denník „Die Presse“ navyše zverejnil nie menej ako päť reakcií na tento hosťovský komentár a okrem toho oddeleniu komentárov nariadil, aby dodatočne utiahol slučku pri zadávaní hosťovských komentárov. […] Ak zohľadníme túto odpoveď a širokú názorovú slobodu pri komentároch, zastáva senát názor, že v tomto prípade možno skonštatovať, že nešlo o etický prehrešok. Podľa poriadku § 20 Abs. 2 lit. C senátu pre sťažnosti tlačovej rady môžeme týmto konanie zastaviť."

Čo ma teda zachránilo pred Tlačovou radou? Do­pus­til som sa síce prehrešku, že som ako jediný rakúsky novinár vy­jad­ril ná­­zor zhru­ba polovice svojich krajanov, ale keďže noviny rýchlo zve­­­­­rej­­nili päť polemík proti mne a za homomanželstvo, vy­vá­ženosť sa znovu obnovila. 

Dokončím porovnanie týchto dvoch prípadov. Čo sa stalo Michalovi Hav­ranovi po di­­a­­­gnóze „nenávistného“ a „faši­zoid­ného prejavu“? 

Očividne nič. Našťastie píše a moderuje ďalej. Vyhľadávanie v ar­chíve SME ani neukazuje stopy po odsúdení Tla­­čo­vou radou, zato Havranovu se­ba­­ob­ha­jobu a petíciu na jeho pod­po­ru, ktorú pod­­písali osob­nosti ako Ondrej Prostredník, Mi­ros­lav Kocúr, An­­ton Marcinčin, Ra­dovan Geist, Daniel Pas­tir­čák a Ivan Šte­fun­ko.

Do­pus­til som sa síce prehrešku, že som ako jediný rakúsky novinár vy­jad­ril ná­­zor zhru­ba polovice svojich krajanov, ale keďže noviny rýchlo zve­­­­­rej­­nili päť polemík proti mne a za homomanželstvo, vy­vá­ženosť sa znovu obnovila.  Zdieľať

Ani v archíve rakúskych novín Die Presse sa nenájde zmienka o mo­jom oslobodení. Môžem tam ešte za malý peniaz písať európske reportáže v literárnej prílohe a inak mám byť radšej ticho.

V Ra­­kús­ku sa málokto dozvedel o mojej reha­bi­litácii. Ľavicovo-li­­­berálny denník Der Standard, ktorý má v Rakúsku na starosti spra­­vodajstvo o médiách, ma celú jeseň ostrakizoval ako homo­fó­ba roka. Keď som ich teraz poprosil, či nemôžem aspoň raz vo všet­kej počestnosti prezentovať svoj pohľad, odmietli. V Rakúsku sa nevie o mojej os­tra­kizácii, lebo mienkotvorné mediá mi nedajú prie­stor, aby som o tom písal alebo rozprával. Patrične vy­plakať sa môžem len na Slovensku.

Zachránili ma starí ľavičiari

Mám všetky dôvody, aby som sa cítil ukrivdený, no predsa sa dnes cítim fajn. Príčina je jedna – prežil som to. Výpadok mo­j­ich pra­vi­del­ných prí­j­mov som vedel redukovať na 35 percent. Fungujem na hranici chudoby, ale fungujem.

V tej existenčnej kríze som sa neskutočne veľa naučil. Do­zvedel som sa, ktorý kamoš a ktorý redaktor stojí za mnou. Zažil som niekoľko prekvapení. Podporil ma niekto z rakúskej cirkvi za šíre­nie jej vierouky? Ani zamak. Pomáhali mi poslední trpení kon­zervatívni novinári? Kdeže, ukryli sa v kríkoch. Anga­žoval sa nejaký liberál za moju slobodu názoru? Nik, liberáli sa správali najhoršie zo všetkých, nechceli nič iné než vyčistenie ve­­rej­né­ho priestoru z pozícií, aké sú tie moje.

Kto ma teda podporil? Samí ľavičiari! Autentickí starí ne­mec­kí, ra­kús­ki a švajčiarski ľa­vičiari, ktorí síce so mnou nesúhlasia, ale nerobia si ťažkú hlavu z mojej viery, naďalej si moju prácu vážia a ktorí ma aj verejne obhajovali. Za to, že sa dnes­ viem ešte nejako živiť aspoň pí­sa­ním európskych re­por­tá­ží, vďačím tak­mer vý­lučne ľavicovým re­dak­torom a šéf­re­dak­to­rom.

Kto ma teda podporil? Samí ľavičiari! Autentickí starí ne­mec­kí, ra­kús­ki a švajčiarski ľa­vičiari, ktorí síce názorovo so mnou nesúhlasia, ale ktorí si nerobia ťažkú hlavu z mojej viery. Zdieľať

Niektorým odberateľom som musel sľúbiť, že už nebudem písať ko­mentáre. Zna­­mená to, že odteraz mám v nemeckojazyčnom prie­s­tore čias­toč­ný zákaz povolania. Môžem pokojne bráz­diť po Eu­ró­­­pe a šíriť svo­je dojmy z ciest, len svoj názor už nesmiem vyjadriť. Znie to strašne? Asi hej. A predsa sa cítim fajn. Som až po­­doz­ri­­vo pokojný, pretože som to prežil.

Netuším, čo sa podozvedal za ten čas výborný slovenský pub­li­ci­s­ta Michal Havran. Obávam sa, že toho bolo menej, keďže sa v jeho živote nič nezmenilo. Pre spravodlivosť tohto porovnávania musím uviesť, že to mám v jednom aspekte ľahšie ako on. Obaja sme zažili svoj „shitstorm“ na webe. Jemu zrejme hrozia zavesením na kandeláber, čo aj vysvetľuje pritvrdenie jeho pozícií, mne sa to doteraz nestalo. Mňa len urazili a zosmiešňovali. A žiadali vytlače­nie môj­ho svetonázoru z novín, čo aj dosiahli.