13. 02. 2019 • 16:26

Foto – RTVS, Postoj
Jeho Tlačová rada odsúdila, mňa oslobodila, no kým jemu jeden provokatívny text život nijako nezmenil, mne ho obrátil naruby.
Slovenský publicista Michal Havran a ja, rakúsky publicista Martin Leidenfrost, sme sa v minulom roku ocitli v podobnej situácii: Obaja sme vyvolali jedným polemickým komentárom nevôľu a obidvoje noviny, v ktorých sme tie komentáre zverejnili, boli zažalované pred Tlačovou radou. Havrana posudzovala Tlačovo-digitálna rada Slovenskej republiky a mňa „Presserat“, Tlačová rada Rakúskej republiky.
Šokujúco odsúdený Michal Havran
Inkriminované komentáre boli venované príbuznej tematike: Havran 27. júna 2018 v denníku SME útočil v článku „Pošlite Kuffu do cirkusu“ ad personam na dedinského farára Mariána Kuffu, ja som 7. septembra 2018 v denníku Die Presse útočil v článku „Homosexuálne manželstvo ako skúška charakteru rakúskych poslancov“ práve na tú ideológiu, proti ktorej otec Kuffa bojuje.
Zdá sa mi preto, že porovnanie koncovky týchto prípadov môže byť zaujímavé.
Obaja sme vyvolali jedným polemickým komentárom nevôľu a obidvoje noviny, v ktorých sme tie komentáre zverejnili, boli zažalované pred Tlačovou radou. Zdieľať
Prezradím hneď pointu: Havrana Tlačovo-digitálna rada SR šokujúcim spôsobom odsúdila: „Tento komentár autora možno úrovňou i obsahom zaradiť medzi tzv. nenávistné prejavy (hate speech), nie nepodobné v dnešnej dobe, žiaľ, častým fašizoidným prejavom.“ Mňa Tlačová rada Rakúskej republiky na moje veľké prekvapenie nedávno oslobodila. Hoci môjmu komentáru „chýbala potrebná citlivosť [voči homosexuálom]“, „možno v tomto prípade upustiť od konštatovania etického prehrešku. […] Konanie sa ukončuje.“
Pripúšťam, že porovnanie našich prípadov z mojej perspektívy nemôže byť neutrálne. Ba čo viac, mám silný dôvod, aby som Havrana z hĺbky duše nenávidel. Osobne som s ním mal tú česť len raz a to ma pred stovkami divákov chrapúnsky ponížil. Paradoxne ho však nenenávidím. Nie z kresťanského milosrdenstva, to nie je moja silná stránka, ale kvôli tej uchvacujúcej radosti, ktorú mi robí čítanie jeho textov.
Nech ma konzervatívni bratia a sestry ukameňujú – považujem Michala Havrana za jedného z najlepších slovenských publicistov. Jeho štýlové majstrovstvo je unikátne, na takejto stálej úchvatnej úrovni píšu v slovenskej publicistike už len Martin Hanus a možno ešte Dag Daniš.
Neviem Havranovu tvorbu žánrovo zariadiť, zrejme ide o fikciu s nefiktívnymi postavami, pracovne by som to klasifikoval ako liberálnu eschatológiu, no v každom prípade ma to nikdy nenecháva chladným. Píše sugestívne, šťavnato, voňavo, s muzikalitou zvodného chansonniera. Keď čítam Havrana, je to telesný pôžitok.
Koho vlastne odsúdili a koho oslobodili?
A teraz skúsim porovnať naše prípady. Aj slovenská i rakúska Tlačová rada si so zverejnením svojich rozsudkov dopriali čas. Netuším, čo to urobilo s Michalom Havranom, ja som za tie štyri mesiace prešiel očistcom.
Šéfredaktorka novín SME obhajovala Havrana, podľa nej „samotný Kuffa a jeho priaznivci zradikalizovali diškurz spôsobom, do ktorého sa bez irónie a hyperbolizácie autor zapojiť nemohol“. Vo vedení Die Presse boli len zástancovia manželstva osôb rovnakého pohlavia, nikto tam nesúhlasil s mojím postojom a nikto ma neobhajoval.
Od ich čitateľov som síce dostal nevídanú vlnu súhlasu, z vedenia mi však bolo povedané, že „o taký súhlas nestojíme“. Ešte skôr než ma naša Tlačová rada oslobodila, tieto noviny ma ako komentátora vyhodili. Nemecké noviny Neues Deutschland, v ktorých som nikdy nepísal komentáre, len celkom obľúbené európske reportáže, ma pre môj postoj k homomanželstvu a k potratom tiež zo dňa na deň vyhodili.
Jedno vydavateľstvo stoplo vydanie mojej dohodnutej novej knihy, ktorá mala byť o inej tematike. Za krátky čas som stratil 75 percent stálych príjmov.
Pokiaľ to možno z verejne dostupných zdrojov hodnotiť, Michalovi Havranovi sa nič také nestalo, má naďalej každú stredu v Smečku svoju autorskú stranu. Teším sa z toho, je tam osviežujúcou oázou v púšti naškrobeného úzkoprsého postliberalizmu. Vo verejnoprávnej televízii má naďalej každý týždeň svoju diskusiu „Večera s Havranom“. Nenamietam proti tomu nič, on je schopný moderátor, netlačí sa do popredia, pôsobí suverénne a kultivovane.
Teším sa z toho, je tam osviežujúcou oázou v púšti naškrobeného úzkoprsého postliberalizmu. Zdieľať
Ak by tam okolo seba nezhromaždil takmer výlučne osobnosti z jedného okraja názorového spektra, tá relácia by bola ešte väčším prínosom. Ani som nezachytil, že by mu RTVS zrušila jeho nepravidelný formát rozhovorov s európskymi umelcami. S tou jeho „Európskou kaviarňou“ je to o niečo horšie, ide tam občas nepripravený, jeho angličtina je solídna, no a ruštinu má takú príšernú, že to bolí a zarmucuje. To sú však drobnosti. Rozhodne zastávam názor, že človek takého formátu patrí do mienkotvorných novín a do verejnoprávnej televízie.
A tu narážame na veľký paradox. Súdiac podľa koncovky môjho a Havranovho škandálu by človek zvonka musel dôjsť k záveru, že Havrana Tlačová rada víťazoslávne oslobodila a že ja som bol odsúdený na večnú hanbu svoju a ešte aj svojich pravnúčat.
Na čo sa dbá v Die Presse
Pritom platí opak. Bol to Havran, ktorý dostal od rady takú nakladačku, že sa vo mne dokonca ozvali city súcitu a solidarity.
Napísal, že „Kuffa používa jazyk náboženského teroru, vyjadruje sa ako al-Bagdádí, má zjavné modloslužobné praktiky“, a dostal za to v rozhodnutí Tlačovej-digitálnej rady č. k. 10/2018 „upozornenie“ s takýmto zdôvodnením: „Čo však Rada vníma kriticky, je, že tento článok vo svojej podstate predstavuje apel na ostrakizovanie určitej skupiny obyvateľov, ktorí zdieľajú názor prezentovaný Mariánom Kuffom a nie je ho možné vnímať nijak inak, ako výzvu autora článku vylúčiť takéto názory a ľudí reprezentujúcich tieto názory z legitímneho spoločenského diškurzu a robí tak navyše mimoriadne hrubým a neúctivým spôsobom. [...] Komentár totiž priamo vyzýva na potláčanie práv iných, menovite práva slobody slova osôb s náboženským vyznaním. Znevažovanie prejavov viery iných ľudí (aj keď sa s nimi autor článku nemusí nijako stotožňovať) je mimoriadne neúctivé a urážlivé, a to bez ohľadu, či ide o prejavy viery kresťanov, moslimov, židov, či veriacich iných náboženstiev.“
Teraz citujem kľúčovú časť môjho rozsudku z rozhodnutia rakúskej Tlačovej rady č. 2018/184: „Vo vyššie zmienenom komentári autor polemizuje s „manželstvom pre všetkých“ a vyslovuje sa proti nemu. Komentár okrem iného obsahuje takéto vety: „Na uliciach, kde kedysi tiahli veriaci, aby vzdávali úctu Kristovmu telu, sa teraz klaňajú mužským zadkom natlačeným v latexe. V ranej fáze 21. storočia dúhový pochod nahradil procesiu na Božie telo. […] Viaceré čitateľky a čitatelia kritizovali komentár ako homofóbny a diskriminujúci. Vo svojom stanovisku majiteľka média uviedla, že v prípade tohto článku ide o hosťovský komentár. Médium si vraj plne uvedomuje, že komentátor využíva veľmi polarizujúci jazyk. V denníku „Die Presse“ sa dbá na to, aby komentáre reprezentovali čo najširší názorový rozptyl. Denník „Die Presse“ navyše zverejnil nie menej ako päť reakcií na tento hosťovský komentár a okrem toho oddeleniu komentárov nariadil, aby dodatočne utiahol slučku pri zadávaní hosťovských komentárov. […] Ak zohľadníme túto odpoveď a širokú názorovú slobodu pri komentároch, zastáva senát názor, že v tomto prípade možno skonštatovať, že nešlo o etický prehrešok. Podľa poriadku § 20 Abs. 2 lit. C senátu pre sťažnosti tlačovej rady môžeme týmto konanie zastaviť."
Čo ma teda zachránilo pred Tlačovou radou? Dopustil som sa síce prehrešku, že som ako jediný rakúsky novinár vyjadril názor zhruba polovice svojich krajanov, ale keďže noviny rýchlo zverejnili päť polemík proti mne a za homomanželstvo, vyváženosť sa znovu obnovila.
Dokončím porovnanie týchto dvoch prípadov. Čo sa stalo Michalovi Havranovi po diagnóze „nenávistného“ a „fašizoidného prejavu“?
Očividne nič. Našťastie píše a moderuje ďalej. Vyhľadávanie v archíve SME ani neukazuje stopy po odsúdení Tlačovou radou, zato Havranovu sebaobhajobu a petíciu na jeho podporu, ktorú podpísali osobnosti ako Ondrej Prostredník, Miroslav Kocúr, Anton Marcinčin, Radovan Geist, Daniel Pastirčák a Ivan Štefunko.
Dopustil som sa síce prehrešku, že som ako jediný rakúsky novinár vyjadril názor zhruba polovice svojich krajanov, ale keďže noviny rýchlo zverejnili päť polemík proti mne a za homomanželstvo, vyváženosť sa znovu obnovila. Zdieľať
Ani v archíve rakúskych novín Die Presse sa nenájde zmienka o mojom oslobodení. Môžem tam ešte za malý peniaz písať európske reportáže v literárnej prílohe a inak mám byť radšej ticho.
V Rakúsku sa málokto dozvedel o mojej rehabilitácii. Ľavicovo-liberálny denník Der Standard, ktorý má v Rakúsku na starosti spravodajstvo o médiách, ma celú jeseň ostrakizoval ako homofóba roka. Keď som ich teraz poprosil, či nemôžem aspoň raz vo všetkej počestnosti prezentovať svoj pohľad, odmietli. V Rakúsku sa nevie o mojej ostrakizácii, lebo mienkotvorné mediá mi nedajú priestor, aby som o tom písal alebo rozprával. Patrične vyplakať sa môžem len na Slovensku.
Zachránili ma starí ľavičiari
Mám všetky dôvody, aby som sa cítil ukrivdený, no predsa sa dnes cítim fajn. Príčina je jedna – prežil som to. Výpadok mojich pravidelných príjmov som vedel redukovať na 35 percent. Fungujem na hranici chudoby, ale fungujem.
V tej existenčnej kríze som sa neskutočne veľa naučil. Dozvedel som sa, ktorý kamoš a ktorý redaktor stojí za mnou. Zažil som niekoľko prekvapení. Podporil ma niekto z rakúskej cirkvi za šírenie jej vierouky? Ani zamak. Pomáhali mi poslední trpení konzervatívni novinári? Kdeže, ukryli sa v kríkoch. Angažoval sa nejaký liberál za moju slobodu názoru? Nik, liberáli sa správali najhoršie zo všetkých, nechceli nič iné než vyčistenie verejného priestoru z pozícií, aké sú tie moje.
Kto ma teda podporil? Samí ľavičiari! Autentickí starí nemeckí, rakúski a švajčiarski ľavičiari, ktorí síce so mnou nesúhlasia, ale nerobia si ťažkú hlavu z mojej viery, naďalej si moju prácu vážia a ktorí ma aj verejne obhajovali. Za to, že sa dnes viem ešte nejako živiť aspoň písaním európskych reportáží, vďačím takmer výlučne ľavicovým redaktorom a šéfredaktorom.
Kto ma teda podporil? Samí ľavičiari! Autentickí starí nemeckí, rakúski a švajčiarski ľavičiari, ktorí síce názorovo so mnou nesúhlasia, ale ktorí si nerobia ťažkú hlavu z mojej viery. Zdieľať
Niektorým odberateľom som musel sľúbiť, že už nebudem písať komentáre. Znamená to, že odteraz mám v nemeckojazyčnom priestore čiastočný zákaz povolania. Môžem pokojne brázdiť po Európe a šíriť svoje dojmy z ciest, len svoj názor už nesmiem vyjadriť. Znie to strašne? Asi hej. A predsa sa cítim fajn. Som až podozrivo pokojný, pretože som to prežil.
Netuším, čo sa podozvedal za ten čas výborný slovenský publicista Michal Havran. Obávam sa, že toho bolo menej, keďže sa v jeho živote nič nezmenilo. Pre spravodlivosť tohto porovnávania musím uviesť, že to mám v jednom aspekte ľahšie ako on. Obaja sme zažili svoj „shitstorm“ na webe. Jemu zrejme hrozia zavesením na kandeláber, čo aj vysvetľuje pritvrdenie jeho pozícií, mne sa to doteraz nestalo. Mňa len urazili a zosmiešňovali. A žiadali vytlačenie môjho svetonázoru z novín, čo aj dosiahli.
Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.
Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.