Výchovná poradňa Syn má obdobie, že rád rozkazuje. Keď môžem, rada mu ustúpim. Rozmaznávam ho?

Svoje otázky na tému výchovy detí s krátkym opisom svojej životnej situácie môžete poslať na mail [email protected]. Vaše anonymné otázky a odpovede odborníkov následne zverejníme v rubrike Výchovná poradňa.

Dobrý deň, chcem sa poradiť, do akej miery je vhodné nechať sa „riadiť“ dieťaťom. Môj dvojročný syn má teraz obdobie, že rád rozkazuje, čo máme robiť – kde si máme sadnúť, keď pije, musíme aj my piť, keď on je, musíme aj my jesť, keď si umýva zuby, musíme aj my. Tiež sa rád nechá nosiť na rukách, hoci má prejsť len pár metrov, ja ho odnesiem. Tiež sa stane, že ho obujem, ale on chce iné topánky, tak ho prezujem. Moja mama tvrdí, že ho rozmaznávam, ja som zase toho názoru, že musíme urobiť dieťaťu aj po vôli, pokiaľ to nie je vyslovene nevhodná situácia. Ak sa mi dá, snažím sa mu vyhovieť, keď sa nedá, tak sa veľmi jeduje. Musím však priznať, že po niektorých scénkach začínam mať pochybnosti, čo je správne v takých situáciách robiť. Ďakujem.

Toto vývinové obdobie sa aj dnes nazýva obdobím prvého vzdoru. Je obdobím prežívania vlastného osamostatňovania sa, vedomia seba samého i svojej vôle. Erik Erikson ho nazval obdobím autonómie verzus hanby a pochybnosti. 

Na jednej strane ide o hrdosť (dokázal som, zvládol som), na druhej strane o hanbu (zlyhal som) a pochybnosti o sebe (na to asi nemám, toto zrejme nezvládnem). Spolu s týmto vývinovým procesom „objavovania sveta“, kde je uvedomovanou hnacou silou vôľa, je tu však i proces sociálneho učenia. 

A práve vyvážené balansovanie (často intuitívne) medzi oboma je „umením výchovy“. Výchovné limity, ktoré dieťaťu dávame, tu plnia dve funkcie. Sú na jednej strane istotou, ktorú dieťaťu poskytujeme, na druhej strane výzvou pre dieťa na ich prekročenie. (Dieťa držíme za ruku, ono sa nám práve na frekventovanej ceste vytrhne. Ideme po ceste a ono cielene stúpa do mlák.)

Možno ešte viac ako v iných vývinových obdobiach tu však platí: čoho je priveľa, toho je príliš. Príliš obmedzujúca výchova môže viesť dieťa buď k „boju o moc“, alebo k jeho veľmi nízkej snahe „poznávať svet“. 

Naopak, príliš voľná a „ústretová“ výchova bez limitov neposkytuje dostatok priestoru na dôležité pochybnosti o tom, čo všetko môže, nie je tu priestor, aby sa učilo postupne pracovať so svojím hnevom a agresivitou a v rámci sociálneho učenia chápalo, že je síce autonómne, ale je aj súčasťou spoločenstva.

Pokiaľ ide o úvodnú otázku mamičky dvojročného syna, som si istý, že vo svojej láskavosti došla priďaleko. Cesta k „normálu“ bude pre oboch bolestivá. Samozrejme, neznamená to, že musí byť všetko „do písmenka“ podľa rodiča, ale malo by byť jasné, že naše rozhodovanie je tou melodickou linkou dvojspevu.

Napríklad: „Fajn. Každú sobotu môže byť rozsadenie pri jedle podľa teba, v iné dni je také, ako bežne sedíme. Ja rozdávam taniere, ty príbory.“ Alebo: „Taký veľký chlapec a chce, aby ho mama nosila na rukách? To hádam nie... (Neveriaco krútime hlavou.) Ale keď prídeš podvečer ku mne k telke, rada sa s tebou pomaznám...“

Na svoje emočné výbuchy či zúrivosť (možno vás poteší, že mňa moji dvaja starší bratia v tomto období volali Zúrik) ešte žiadne dieťa nezomrelo. Ale sú pre každé vývinovo dôležité.

Ak niečo (niekoho) formujeme, vytvárame vždy istý tlak. Nemusí byť len príjemný. Je súčasťou dobrej výchovy. A my predsa nechceme vychovať ani strachopuda, ani malého tyrana.