Ján XXIII. a jeho impulz pre pluralitu v živote viery

V nedeľu 27. apríla svätorečí pápež František svojich predchodcov bl. Jána XXIII. (1958 – 1963) a bl. Jána Pavla II. (1978-2005). Jánovi XXIII. sa právom pripisuje veľká zásluha na zvolaní reformného Druhého vatikánskeho koncilu (1962-1965). Predchádzal mu intenzívny zápas o nové, pluralitné chápanie prejavov viery. Dnes ho prijímame so samozrejmosťou, ale pravdou je aj to, že je príčinou mnohých nedorozumení, či kalvárie samotných učiteľov kresťanstva.

Ján XXIII. sa stal pápežom v čase kedy silneli hlasy pre potrebu obnovy viery. Okolnosti boli pre tento krok zrelé a predpoklady dobré. Vytrvalou prácou bádateľov sa v Cirkvi prvej polovice XX. storočia prehlbovalo poznávanie cirkevných otcov ranokresťanských čias a novšími biblickými štúdiami napredovalo aj poznávanie Svätého písma. Na základe toho sa v katolíckom svete objavili najprv reflexie o stave teológie, o zmysle ohlasovania Božieho zjavenia, o vývoji vieroučných článkov i o viere samotnej.

Novšie, či modernejšie prvky v katolíckom ovzduší podnietili aj konzervatívne a neraz radikálne odpovede. Predchádzajúce vedenie vo Vatikáne vyvinulo tlak, aby generálny predstavený jezuitov Ján K. Janssens pri vizitácii rehole vo Francúzsku dal z knižníc Spoločnosti Ježišovej odstrániť spisy vtedajších jezuitov Bouillarda, Danielou, de Lubaca, de Montcheuil. Päť profesorov dostalo zákaz vyučovania v odlišnom teologickom prístupe. Rovnako aj generálny predstavený dominikánov, Suarez, nariadil preloženie pátrov Boisselota, Féreta, Chenu, Congara. Z jezuitu Teilhart de Chardin sa stal objekt podozrení, pokračujúcich zákazov a prekladaní, až kým v roku 1955 zomiera v exile, v New Yorku. Doktrinálne napätia dávali za pravdu tomu, čo sa na západe hovorilo, že ak sa niečo nezmení, treba čakať horšie.

Pluralita v praxi kresťanskej viery

"Slovo pluralizmus, ktoré dovtedy mnohým naháňalo strach, sa zrazu ukázalo ako riešenie dlhoročných ťažkostí a zároveň kladná odpoveď na dary Božieho Ducha."

Zdieľať

Do týchto napätí prichádza v októbri 1958 do čela Katolíckej cirkvi pápež Ján XXIII. S jeho príchodom sa tlejúca myšlienka o potrebe ekumenického koncilu stala verejnou témou. Už o tri mesiace po zvolení ohlásil Ján XXIII. v januári 1959 zvolanie Druhého vatikánskeho koncilu. Dokumentom Consilium stanovil, že koncil začne 11. októbra 1962. Táto rýchlosť pri realizácii koncilového zámeru bola závratná. Všetko ale napredovalo dobre a rýchlo. Ukázalo sa, že čas na reformu je vhodný a okolnosti na zmeny priaznivé. V deň otvorenia koncilu mal Ján XXIII. prejav, z ktorého ovocie pre prax viery čerpáme po dnes. Pápež vyzval koncilových otcov a poradcov, „aby pri zachovaní vlastných metód a požiadaviek bohoslovných vied hľadali stále vhodnejší spôsob, ako podávať kresťanské učenie svojim súčasníkom. Lebo iná vec je sám poklad viery, čiže vieroučné pravdy, a iná vec je zase spôsob, akým sa podávajú, prirodzene bez zmeny zmyslu a obsahu“.

Tieto slová sa stali v ďalších dňoch neustále skloňovanými. Citovali ich kňazi, média i kresťania iných konfesií. U koncilových otcov podmieňovali nové príspevky a neskôr aj tvorbu dokumentov samotného snemu. Výsledkom poučenia, ktoré ponúkol Ján XXIII., bolo najmä to, že viera sa predstavila v rôznych cestách, formách a teológiách, ktoré dali Cirkvi pluralitné videnie života praktickej aj intelektuálnej viery. Slovo pluralizmus, ktoré dovtedy mnohým naháňalo strach, sa zrazu ukázalo ako riešenie dlhoročných ťažkostí a zároveň kladná odpoveď na dary Božieho Ducha. Katolíci spoznali, že víťazstvo, ktoré premáha svet, je v ich živom a mnohorakom svedectve viery.

Dedičstvo Jána XXIII. na Slovensku

Koncilové bohatstvo sa dostalo na Slovensko najmä v rokoch 1968-69, kedy sa počas politického uvoľnenia zintenzívnil kontakt z kresťanmi na Západe. Páter Stanislav Polčin SJ z Vatikánskeho rozhlasu preložil do slovenčiny koncilové dokumenty a s pútnikmi, ktorí prichádzali do Ríma, sa vytlačené dekréty a konštitúcie dostávali na Slovensko. Slovenská cirkev mohla začať práce na príprave nových liturgických kníh, profesori teológie na príprave učebníc a pastorační kňazi a veriaci na novej podobe verejného života Cirkvi. V roku 1971 vzniká na Slovensku hnutie Pacem in terris, ktoré sa odvoláva na pluralizmus viery z učenia Jána XXIII. Na báze koncilových dokumentov a encyklík Mater et Magistra a Pacem in Terris hnutie dokáže interpretovať vieru aj s batohom marxistických nazeraní na život, vývoj a spoločenskú budúcnosť.

Zdieľať

Pravidelné návštevy arcibiskupa Agostina Casaroliho v Česko-Slovensku boli kontrolou tohto vývoja, ale aj poukazovaním na ďalšie pluralitné smery v slovenskej cirkvi. Tvorili ich skupiny kňazov, ktorí odmietali účasť na podujatiach združenia Pacem in terris a tiež hnutia v podzemnej cirkvi. Svätá stolica vyberala pre pastiersky úrad biskupov zo všetkých skupín. Pluralitou ich účasti na živote Cirkvi, či už vo verejnom, alebo podzemnom sektore, dala najavo, že si želá čo najlepší rast pokoncilového katolicizmu u nás. Nechýbali ani kritické hlasy vo verejných, či samizdatových médiách uplynulých rokov. Tie uprednostňovali víziu Cirkvi ako jednotného bloku, poslušného na prvý povel najvyššieho vodcu. Tradícia, ktorou pohýbal Ján XXIII. v jej základoch, nás nutne vedie ukázať na to, že viera sa vkladá do centra ľudského myslenia a milovania a ona sa vypracováva na zvesť komunikabilnú a zrozumiteľnú svojou nádejou.

Keď kvas núka svoje plody

Pluralizmus v prežívaní viery pokračuje i po páde totalitného režimu. Verejné úrady Cirkvi na Slovensku sa obsadzujú zástupcami z rôznych skupín prežívanej viery. V pluralite nazerania sa veriaci formujú pri teologických fakultách, pri mienkotvorných médiách, pri verejných podporách tej, či inej potrebe kresťanského aspektu viery. Spôsoby prežívania viery najlepšie dokumentujú vo svojej pestrosti rehoľné spoločenstvá, či hnutia preferujúce raz existenciálny, inokedy sociálny, alebo eschatologický ráz viery. Nedávny prípad arcibiskupa Roberta Bezáka, alebo pochody za ochranu a zveľadenie života, či pastierske listy ukazujú v plne šírke na to, ako bohatou zložkou katolíckeho života môžu byť rôzne cesty pluralitne videnej viery.

Nasledujúcu nedeľu bude svätorečený bl. Ján XXIII. Týmto úkonom sa moderný a pluralitný štýl prežívania viery potvrdí ako správny. Rovnako ale sa potvrdí aj nutnosť pokory vedieť prijať svoje ohraničené miesto v kultúrnom prejave, ktorý jednotlivca formoval a on sám si ho vybral. Môžu nám v tom pomôcť aj neveriaci. Oni sa z pocitu cudzosti vo veciach viery nemiešajú do interného života kresťanov, ale uznávajú pluralitu spoločensko-kultúrneho života. Ostaňme aj my kompetentní vo veciach tej vieroučnej školy, ktorú sme si vývojom i uvedomelou voľbou vybrali. Tak vnikneme lepšie do ďalšieho bohatstva, ktoré na pluralite viery budoval aj nastupujúci svätorečený pápež, bl. Ján Pavol II.

Milan Hudaček SJ
Autor je jezuitským kňazom.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo