Blahoslavený Pavol VI. a dráma ateizmu v Československu

V nedeľu 19. októbra 2014 pápež František vyhlásil na Námestí sv. Petra v Ríme nového blahoslaveného. Stal sa ním pápež Pavol VI., vlastným menom Giovanni Battista Montini (1898-1978). Bol to pápež, ktorého bipolárne rozdelený svet nútil hľadať ideologické príčiny rozdeľovania ľudí a všetkými silami napomáhať ich zjednocovaniu.


Pápež Pavol VI. a biskup Pavol Hnilica pri jednom zo svojich stretnutí.

Citlivosť kresťanského sveta pre veriacich v Československu závratne rástla po uchopení moci komunistami vo februári 1948. Európska verejnosť pozorne sledovala dianie v Československu. Totalitný režim v roku 1950 bezohľadne zlikvidoval rehole a vzápätí celú grécko-katolícku Cirkev. Väznenia a šikanovanie veriacich dali podnet pre novú podobu života i v samotnej Cirkvi. Tajnými teologickými štúdiami, skrytými kňazskými i biskupskými sväteniami si našla podzemná Cirkev svoje miesto v dlhodobej nepriazni časov.

"G. B. Montini si od Pavla Hnilicu vyžiadal pravidelné referencie o živote veriacich za železnou oponou. P. Hnilica spĺňal jeho prosbu v cyklických periódach až do konca jeho pápežského pontifikátu."

Zdieľať

Koncom leta 1951 jeden z tajných biskupov musel z Československa kvôli prenasledovaniu zmiznúť. Bol to Pavol Hnilica. Jeho emigráciou do Rakúska však paradoxne Cirkev získala. V innsbruckom kolégiu totiž v máji 1952 napísal vyše 50 stranovú situačnú správu o stave Cirkvi v ČSR. Cez Viedenskú nunciatúru sa Hnilicova práca dostala do Ríma. Originalita dokumentu je v tom, že vypovedá o úplne inom obraze, než aký komunisti o sebe na Západe šírili. V Ríme chceli o stave viery ešte podrobnejšiu správu. Tridsaťjeden ročného biskupa Pavla pozvali preto do večného mesta, aby v pokoji vypracoval nový elaborát o situácii Cirkvi v ČSR. P. Hnilica najprv napíše 1000 stranový koncept. Po jeho úprave nakoniec odovzdá 200 stranovú prácu vo francúzštine s názvom La lutte du Communisme athée contre l’Eglise dans un pays d’Europe Centrale. Jej čítanie zastavovalo dych. Kniha fascinovala aj ďalších prekladateľov a čoskoro sa stala bestsellerom, preloženým do deviatich jazykov (1), ktorý vyšiel v trinástich vydaniach.

Jedným z čitateľov a obdivovateľov svedectva kresťanov v Československu bol aj Giovanni Battista Montini, neskorší pápež Pavol VI. Problematika ho natoľko zaujala, že aj po odchode z Ríma, ako milánsky arcibiskup, viackrát navštívil P. Hnilicu v Ruskom kolégiu. Téma ateizmu oboch biskupov natoľko zblížila, že G. B. Montini si od spolubrata Pavla vyžiada pravidelné referencie o živote veriacich za železnou oponou. P. Hnilica spĺňal jeho prosbu v cyklických periódach až do konca jeho pápežského pontifikátu.

Koncom leta 1954 Mons. A. Samoré z vatikánskeho Štátneho sekretariátu oboznámil Pavla Hnilicu, že Svätá stolica schvaľuje všetky postupy Katolíckej cirkvi na Slovensku a že biskup Ján Ch. Korec, ktorého vysvätil pred útekom za hranice, dostáva všetky fakulty a právomoci potrebné pre pastoráciu v podmienkach, keď spojenie s Rímom je znemožnené. Ateizmus však robil svoje. Po rokoch ateizácie dramaticky vzrastol v Československu počet nepokrstených a neveriacich. P. Hnilicovi sa podarí administratívu pápeža Jána XXIII. presvedčiť, že s ľuďmi za železnou oponou je potrebné viesť dialógy o viere a ukázať im starostlivosť Otca. V atmosfére nadchádzajúceho vatikánskeho koncilu sa jeho myšlienka aj ostatným vidí oprávnená. Zo svedectiev novších emigrantov prichádzajúcich z ďalších komunistických krajín sa zrodila iniciatíva zriadiť nové vatikánske dikastérium pre neveriacich.

"Pápež Pavol sa rozhodol zadať zápas s ateizmom ako excelentnú misiu Spoločnosti Ježišovej."

Zdieľať

V júni 1963 sa nečakane stáva pápežom Giovanni B. Montini. P. Hnilicu poverí hľadaním personálneho obsadenia budúceho dikastéria. Na jeho návrh bol za predsedu Sekretariátu pre dialóg s neveriacimi vymenovaný kardinál Franz König z Viedne. Nový pápež popri tom vidí potrebu vydať dokument o problémoch nevery. 6 augusta 1964 podpíše encykliku Ecclesiam suam, v ktorej je presvedčený, že „najväčším problémom doby je ateizmus“ (č. 103-106).

Ateistický problém mal svoje ľudské, politické, kultúrne, sociálne, a dokonca aj vojenské aspekty. Pápeža Pavla to priviedlo k rozhodnutiu zadať zápas s ateizmom ako excelentnú misiu Spoločnosti Ježišovej. Počas jej 31. Generálnej kongregácie v Ríme prijal v máji 1965 na osobitnej audiencii vo Vatikáne 224 jezuitských delegátov. Popri vyjadreniach svojej lásky, úcty a nádeje na spoluprácu Pavol VI. neočakávane zveril reholi „dôležitú úlohu“ a apoštolský „mandát na tieto časy“. Prítomných jezuitov vyzval, aby „zjednotili svoje sily k pevnej rezistencii voči ateizmu“. Prítomným pátrom uložil, „aby sa týmto úsiliam odovzdávali s väčšou horlivosťou a disponovanosťou“. V nastolení atmosféry osobného vzťahu k nim im v závere prejavu pripomenul, aby „pamätali, že túto úlohu, na ktorej budú pracovať až po dno svojich síl, si nevybrali z vlastnej iniciatívy, ale im ju zverila Cirkev a jej Najvyšší kňaz“.

Pápežova výzva poznačila ďalšie hľadanie účinnejšej služby v Cirkvi. V septembri 1965 zostali koncilovým otcom ešte nedokončené práce na dekréte o Cirkvi v súčasnom svete. Pri rokovaniach o dekréte sa 26. septembra 1965 prihlásil s príspevkom ku koncilovej téme o ateizme biskup Pavol Hnilica. Zdôraznil v ňom, že problémom dnešného sveta je práve ateizmus, ktorý by mal byť aj témou koncilu a predmetom jeho zvláštnej deklarácie. Vymenoval päť prostriedkov, ktorými by mala Cirkev hľadať zablúdené ovce. Odvolal sa pritom na skúsenosti zo sústreďovacích a pracovných táborov v ateistickom Československu. V prejave sa vyhol konfliktu, ktorý by mohol vzniknúť odvolaním sa na komunizmus.

"Na II. Vatikánskom koncile vystúpili s dôraznými prejavmi o komunizme a ateizme aj slovenskí biskupi Pavol Hnilica SJ a Michal Rusnák CSsR. Oba príspevky prijalo koncilové zhromaždenie s dlhotrvajúcim potleskom."

Zdieľať

Nastolený problém bol vážny a po P. Hnilicovi sa ujal slova gréckokatolícky biskup Michal Rusnák CSsR z Toronta a Karol Wojtyła z Krakova. M. Rusnák sa už nevyhýbal slovnej zrážke a priamej konfrontácii s komunizmom. Oba príspevky slovenských biskupov emigrantov prijalo koncilové zhromaždenie s dlhotrvajúcim potleskom. Pozitívne ich hodnotila aj svetová tlač. Organizovane a s mesačným oneskorením vybuchla aj reakcia komunistických médií v Československu. Najprv ústredný výbor celoštátneho Mierového hnutia katolíckych duchovných v Hradci Králové odsúdil 25. októbra 1965 „počiny zradných emigrantov na pôde Vatikánu ... najmä biskupa Pavla Hnilicu a Michala Rusnáka, ktorí provokatívne, nikým nepoverení, dovolili si hovoriť na fóre Druhého vatikánskeho koncilu v mene českého a slovenského ľudu, ktorý zradili“.

Vážnejšie dôsledky malo toto vystúpenie pre ostpolitiku Svätej Stolice, ktorú začal s Československom od roku 1963 na podnet pápeža Jána XXIII. rozvíjať Agostino Casaroli. Karel Hrůza, zodpovedný za rokovania z československej strany, neočakávane priletel 15. októbra 1965 do Ríma a protestoval proti koncilovým prejavom Mons. P. Hnilicu a Mons. M. Rusnáka, ktoré vychádzali z bolestnej náboženskej situácie v Československu. Protestoval aj proti prejavu kard. Josefa Berana v Assisi. Aby dodal vážnosť svojim slovám, deň nato československá strana prerušila rokovania s Vatikánom na dva roky.

Pápež Pavol VI požehnáva Pedra Arrupeho v jeho misii.

Biskup P. Hnilica rozpráva o svojom poslaní.

Pedro Arrupe a Ján CH. Korec v roku 1969 v Piešťanoch.

"Cirkev by si mala uvedomiť, že sa nedá komunikovať len pravda, ale tiež je potrebný život. Nedá sa len brániť, ale je potrebné aj tvoriť."
Pedro Arrupe, generálny predstavený jezuitskej rehole

Zdieľať

Medzi diskutujúcich o ateizme na koncile patril aj jezuitský generálny predstavený P. Pedro Arrupe. Na ďalší deň – 27. septembra 1965 – sa páter Arrupe v príspevku vyslovil, že meniaca sa situácia žiada od Cirkvi preveriť vlastné pastoračné metódy. Najlepším protiútokom voči ateizmu – podľa neho – je obnova a zakladanie kresťanskej spoločnosti. Cirkev by si mala uvedomiť, že sa „nedá komunikovať len pravda, ale tiež je potrebný život. Nedá sa len brániť, ale je potrebné aj tvoriť. Nedá sa len vyjadrovať k veciam, ale je potrebné ľudí aj dojať. Nemožno len kontemplovať pravdu, ale je potrebné spraviť ju účinnou. Bežná prax usvedčovať teórie protivníkov dôkazmi Božej existencie už nie je dostatočná. Kresťanská spoločnosť sa môže uzavrieť do geta a izolovať sa od sveta. Komunitný kresťanský duch má naopak reformovať ekonomické a politické štruktúry.“ Postoj Cirkvi k ateizmu koncil potom sformuloval do troch kapitol konštitúcie Gaudium et spes (čl. 19 – 21). Dokument podpísal 7. decembra 1967 Pavol VI.

Zvláštny prejav pozornosti preukázal Pavol VI. tajnému biskupovi Jánovi Chryzostomovi Korcovi. Jeho meno bolo pápežovi známe v súvislosti so súdnym procesom, v ktorom J. Korca v roku 1960 odsúdili na dvanásť rokov väzenia. Na pápežskej audiencii 8. júna 1969 mu pri osobnom stretnutí Pavol VI. povedal: „Povedzte všetkým, že pápež vás má rád, myslí na vás a modlí sa za vás.“ Na to mu podaroval biskupský prsteň, zlatý pektorál, dve mitry a biskupskú berlu. Boli to insígnie, ktoré používal Giovanni B. Montini v Miláne ako tamojší patriarcha. Týmto gestom biskupovi J. Korcovi preukázal nevšednú pozornosť a úctu. Tajný biskup ešte dlho nebude mať v ČSSR štátny súhlas pre výkon duchovnej činnosti. Ocenenie mu však dodá nové sily v zápase s ateizmom, ku ktorému ho vyzval Pavol VI. Pre konfrontáciu s ideológiu nevery zvolí taktiku vytrvalého podporovania spravodlivosti v totalitnej krajine. O násilnostiach voči veriacim i neveriacim začal upovedomovať listami: Predsedníctvo Federálneho zhromaždenia ČSSR (1980), prezidenta ČSSR (1982), denníky Smena (1983) a Rudé právo (1987), Česko-slovenskú televíziu (1989), Katolícke noviny (1989) a žiadal od nich verejnú nápravu. Odvahu J. Ch. Korca si z USA všimla Univerzita Notre Dame a 18. mája 1986 mu udelila čestný doktorát. Nástupca pápeža Pavla poctí biskupa J. Korca kardinálskou hodnosťou v roku 1991.

"Zápas Pavla VI. s ateizmom je podnetom k úvahám a inšpiráciám pre opakujúce sa problémy podnes."

Zdieľať

Pavol VI. sa ateizmu pokúšal čeliť aj vhodným personálnym obsadzovaním biskupských stolcov v ČSSR. Bol veľmi zdržanlivý pri návrhoch kandidátov zo štátnej správy, ak ich konanie miestni veriaci nevnímali ako povzbudzovanie a výzvu ku kresťanskému svedectvu. Viaceré biskupské stolce v Československu boli preto dlhé roky prázdne. Pre pražskú arcidiecézu vo februári 1965 vymenoval Pavol VI. za biskupa Františka Tomáška. O jedenásť rokov neskôr ho povýši na kardinálsku hodnosť. V roku 1973 ako nových biskupov vymenoval pre arcidiecézu Olomouc Josefa Vránu, pre Apoštolskú administratúru do Trnavy Júliusa Gábriša, pre diecézu Nitra Jána Pásztora a pre diecézu Banská Bystrica Jozefa Feranca. Ako sa ukázalo, bolo to maximum, ktoré Svätá Stolica pre napäté vzťahy s ateistickým režimom dokázala akceptovať. V závere života Pavla VI. sa vatikánskej diplomacii podarí vyjednať s Československou vládou zriadenie Slovenskej cirkevnej provincie v rámci vtedajších hraníc Slovenskej republiky. Dokument Qui divino z 30. decembra 1977 odčlení slovenské diecézy od maďarskej cirkevnej provincie a Trnava sa stane metropolou Slovenskej provincie. Zápas Pavla VI. s ateizmom je podnetom k úvahám a inšpiráciám pre opakujúce sa problémy podnes.

Milan Hudaček SJ
Autor je jezuitský kňaz.

Foto: archív autora a svetkrestanstva.sk

Poznámka:
(1) MICHEL, A. (Pavol Mária Hnilica SJ): Náboženské problémy v krajine ovládanej komunistami. Kniha vyšla po anglicky, francúzsky, nemecky, taliansky, španielsky, portugalsky, v reči hindu, po vietnamsky a malayalam. Slovenský preklad vyšiel vo vydavateľstve Dobrá kniha v Trnave 2006.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo