Milan Hudaček: Komunizmus ako cesta do utópie

Pred novembrom 1989, ale i po ňom sa dali často počuť úvahy o dobrom komunizme. Úvahy zvyčajne končili konštatovaním, že to bol dobrý systém, len keby nebol robil to a to...

Pri počúvaní týchto hlasov, človeku napadne, akou silou bol utopický socializmus, ktorý v ľuďoch ďalej žil. Ľudia potrebovali sen. Boli ochotní čakať aj celé roky na jeho uskutočnenie a priniesť aj veľké obety, len aby okúsili kúsok strateného raja. Pozabudli však položiť si otázku: „Ako je to možné, že vzápätí po druhej svetovej vojne, po holokauste a koncentrákoch, po víťazstve nad nacizmom boli zriaďované nové tábory nútených prác, internačné kláštory, vojenské pracovné útvary (PTP), väzenia, súdy s rýchlymi procesmi?" Ľúbivý režim ukázal svoje prepadlisko.

„Ako je to možné, že vzápätí po druhej svetovej vojne, po holokauste a koncentrákoch boli zriaďované nové tábory nútených prác, internačné kláštory, vojenské pracovné útvary (PTP), väzenia, súdy s rýchlymi procesmi?"

Zdieľať

Na báze skutočných faktov poznávame, že komunistický projekt sa zrodil z myšlienok a z filozofie ľudí, ktorí nerešpektovali zásady ľudských práv. Zo svojich filozoficko-sociálnych téz vybudovali politicko-hospodársky a spoločenský systém, ktorému dali punc neomylnosti a zmyslu ľudskej existencie. Georgeovi Santayanovi sa pripisuje výrok, že tí, čo sa nepamätajú na minulosť, sú odsúdení na to, aby ju znova prežili. Postojme na chvíľku pri striebornom jubileu novembrovej revolúcie, aby sme o jej opodstatnenosti nepochybovali.

Etablovanie komunizmu v spoločnosti

Februárové uchopenie moci Komunistickou stranou v Česko-Slovensku v roku 1948 bezprostredne sprevádzali reštriktívne opatrenia voči ideologickým protivníkom. Nariadenie Slovenskej Národnej Rady č. 7/1948 Zb. z 23. marca 1948 o zriaďovaní pracovných útvarov umožňovalo bezpečnostným orgánom zaradiť „rozvratníkov a zaháľačov“ bez riadneho súdu a obhajoby do tábora nútených prác. Za takých boli pokladaní hospodárski či politickí rozvratníci, odsúdenci podľa viacerých zákonov (najmä zákona na ochranu republiky), osoby vyhýbajúce sa práci, so správnymi priestupkami (najmä za narušenie štátnej hranice) a prax čierneho obchodu. Zaujímavo zareagovala občianska verejnosť na Slovensku. Tá totiž neprejavila záujem vyhľadávať nepriateľov a rozvratníkov napriek očakávaniam komisie Povereníctva vnútra. Dôsledkom toho počet osôb navrhnutých komisiami na zaradenie do táborov nútených prác bol podstatne nižší (do 5 tisíc), než ako sa očakávalo „zhora“. Podľa tvorcov zákona mali v táboroch nútených prác byť predovšetkým triedni nepriatelia, ktorých sa ale na verejnosti ukázalo málo. Až v súvislosti so založením prorežimnej Katolíckej akcie v júni 1949 a s odmietaním veriacich vstúpiť do nej, ako aj akciou „Juh“, sa darilo naplniť tábory nútených prác najmä z radov robotníkov a roľníkov.

Ústredný výbor KSČ zostril optiku a domnelého nepriateľa začal vidieť v Cirkvi. V lete 1948 vypracoval dlhodobú koncepciu jej odstraňovania a rozdelil ju do troch etáp:

1. presvedčiť obyvateľstvo, že režim má k náboženstvu kladný postoj a uložil svojim právnikom prípravu zákonov o kontrole štátu nad cirkvou. Pokusy namierené proti štátnej politike mali byť tvrdo trestané a cirkevnú hierarchiu bolo treba odhaliť ako slúžku cudzích mocností.

2. Cirkevnú hierarchiu je potrebné izolovať od veriacich a podporovať prorežimne zmýšľajúcich kňazov. Má sa im pomôcť spolu so sympatizujúcimi veriacimi a vytvoriť z nich Zväz katolíkov kontrolovaných štátom.

3. Zintenzívniť úsilie na oddelenie Cirkvi od Ríma, vyhlásiť ju za národnú a zároveň prevziať jej majetok a vysvätiť nových biskupov.

Na Slovensku sa k 1. novembru 1949 utvoril Slovenský úrad pre veci cirkevné, ktorý pokračoval v proticirkevnej politike. Dal si vypracovať dejiny jednotlivých reholí, ktoré ho priviedli k uzáveru, že Cirkev nemožno oddeliť od politiky. Podľa toho sú rehole zložkou a centrom politického diania a to protipokrokového, protiľudového a protištátneho. To fakticky znamenalo rozsudok smrti nad nimi.


P. Vendelín Javorka SJ v sovietskom gulagu, kde bol internovaný v rokoch od 1945 do 1956.

Likvidácia nežiadúcich

"Gréckokatolícki kňazi, ktorí neprestúpili na pravoslávie, stratili štátny súhlas a boli vysťahovaní z fár. Ich manželky boli zamestnané vo výrobe a deti umiestnené v detských domovoch."

Zdieľať

V marci 1950 dosadil štát do každého mužského kláštora dvoch zmocnencov, aby urobili evidenciu majetku, osôb, sledovali činnosť v kláštore. Bola to príprava na „Akciu K“, ktorej cieľom mala byť likvidácia mužských reholí. Akcia začala 14. marca 1950. V nočných hodinách dosadení zmocnenci otvárali brány kláštorov príslušníkom ZNB a ŠtB. Velitelia prepadových kománd zobudeným komunitám prečítali uznesenie o likvidácii ich kláštora. Po osobnej prehliadke ich odvážali pripravenými autobusmi do internačných kláštorov. Na Slovensku sa to týkalo 1029 rehoľníkov. Mladších, ktorí nekonali vojenskú službu, zaradili v septembri 1950 do pomocných technických práporov (spolu s diecéznymi seminaristami, mladšími podnikateľmi, inteligenciou a sedliakmi), kde do roku 1954 pracovali na výstavbe budov, letísk, ciest, v továrňach a v lesoch.

Medzi tým sa v máji 1950 prideľovali uprázdnené kláštorné budovy novým majiteľom (úrady, bezpečnosť, internáty, školy, kasárne, archívy, múzeá). Paralelnou akciou bola aj likvidácia ženských rehoľných komunít od 29. do 31. augusta 1950. Do 16 internačných stredísk sústredili vyše 4200 rehoľných sestier. Likvidácia kláštorov mala aj ekonomický a kultúrny rozmer. Po proticirkevných zákonoch z roku 1949, kedy štát odňal kláštorom pôdny majetok, reholiam ostali ešte domy s vnútorným zariadením. V apríli 1950 prišli aj o ne. Štát okrem toho získal desiatky miliónov korún na vkladných knižkách kláštorov. Národná galéria v Prahe dostala 629 obrazov a 247 plastík, Umelecko-priemyselné múzeum 1100 umeleckých predmetov. To všetko bol fakticky len zlomok, keďže ostatné hodnoty skončili v neznáme. Štát už viac s rehoľami nepočítal.

"Poprava komunistov i nekomunistov, mučenie, či žalár s fraškou súdneho rozhodnutia alebo bez neho, dlhoročné väzenie v gulagoch... ukazovali, že subjektívna vôľa diktátora nahrádzala právo a spravodlivosť."

Zdieľať

Osobitnú zmienku si zasluhuje Gréckokatolícka cirkev. V tom čase mala asi 300 tisíc veriacich, dvoch biskupov a 311 kňazov. Na zinscenovanom zhromaždení v Prešove 27. apríla 1950 Štátna bezpečnosť zhromaždila vybraných gréckokatolíckych kňazov, medzi ktorými sedeli príslušníci bezpečnosti, kandidáti KSČ, žiaci ruských gymnázií a aklamačne prijali uznesenie, ktorým prítomní zrušili Užhorodskú úniu z roku 1646. Tým zanikli zväzky veriacich s Rímom a Gréckokatolícka cirkev bola prehlásená za zlikvidovanú. Veriaci, kostoly a farnosti pripadli do Pravoslávnej cirkvi. Tento nelegitímny akt akceptoval Štátny úrad pre veci cirkevné v Prahe a dodal mu oficiálny charakter i právnu účinnosť. Kňazi, ktorí neprestúpili na pravoslávie, stratili štátny súhlas a boli vysťahovaní z fár. Ich manželky boli zamestnané vo výrobe a deti umiestnené v detských domovoch. Komunistická moc neskôr vymyslela akciu „P-100“, v rámci ktorej šlo o vysťahovanie 132 rodín gréckokatolíckych kňazov do českého pohraničia. To všetko so zákazom pobytu na Slovensku po dobu 5 rokov. Zatknutý biskup Pavol Gojdič bol odsúdený na doživotie a pomocný biskup Vasil Hopko na 15 rokov straty slobody.

Paradoxne vo väzniciach sa stretli so strojcami likvidácie Cirkvi s komunistami Gustávom Husákom, Vladimírom Clementisom, Ladislavom Holdošom. Komunistická strana, ktorej tak verili, ich na súde v apríli 1954 odsúdila za „slovenský buržoázny nacionalizmus“. Po stovkách ďalších zinscenovaných súdov v krajoch a okresoch zavládla neistota a strach. Poprava komunistov i nekomunistov, mučenie, či žalár s fraškou súdneho rozhodnutia alebo bez neho, dlhoročné väzenie v gulagoch, táboroch a väzniciach s neľudskými podmienkami, vylúčenie zo škôl, vyhodenie z bytu i z obce ukazovali, že subjektívna vôľa diktátora nahrádzala právo a spravodlivosť.


Štátny užívateľ skonfiškovaných rehoľných budov sa o ich údržbu nestaral. Na obr. hudobná škola v jezuitskom dome v Bratislave.

Protináboženský kurz z päťdesiatych rokov sa odrazil aj v ústave, prijatej ako zákon č. 100/1960 Zb. z 11. júla 1960. Podľa článku 16 ústavy: „Celá kultúrna politika v Česko-Slovensku, rozvoj vzdelania, výchova a vyučovanie sa vedú v duchu vedeckého svetového názoru, marxizmu-leninizmu, a v úzkom spojení so životom a prácou ľudu... Štát a spoločenské organizácie sa sústavne usilujú odstrániť prežitky vykorisťovateľskej spoločnosti vo vedomí ľudí.“ Výrazný rozdiel v porovnaní s ústavou z roku 1948 bol v tom, že predchádzajúca ústava zakotvovala zásadu rovnosti občanov pred zákonom bez ohľadu na to, či je občan veriaci alebo bez vyznania, ako aj zásadu, že sa nikomu pre jeho náboženské presvedčenie nesmie diať ujma. Nová ústava bola signálom zintenzívnenia ateistickej propagandy. Práve v roku 1960 sa vytvorilo oddelenie vedeckého ateizmu v rámci Filozofického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV).

Reformné kroky v spoločnosti

"Jezuitský predstavený P. Ján Srna sa v septembri 1969 pokúsil o prvé zhodnotenie uplynulých 20 rokov života v totalite. Tým, že rehoľníci boli aktuálne pozbavení kláštorov, klauzúry, spojenia so spolubratmi, ich má viesť k tomu, aby žili svoje rehoľné záväzky autentickejšie."

Zdieľať

Amnestie pre politických väzňov z rokov 1960, 1962, či 1965 ukazovali, že spoločnosť sa učí a dokáže aj odpúšťať. V januári 1968 sa dokázala pozrieť na seba kriticky aj samotná KSČ. Jej reflexia nad omylmi so želaním uviesť do praxe socializmus s ľudskou tvárou bola prerušená násilnou sovietskou inváziou v auguste 1968. Utópia o lepšej spoločnosti, pod vedením KSČ, stroskotala. Jej reformní predstavitelia boli odvolávaní zo straníckych funkcií a verejne sa korigovali stranícke názory. Z Česko-Slovenska emigrovalo tisíce občanov na Západ. Ich čin vyhodnocoval komunizmus ako násilnícky, v ktorom oni už nechceli žiť.

Obdobie politického odmäku sa pre katolíkov krylo s časom novej vízie pokoncilovo zreformovanej cirkvi. Nemálo ľudí našlo v normalizačných rokoch priestor „pre dýchanie“ s náboženským presvedčením, kde mala nádej odlišnú povahu, než všeobecne ohlasovaná o sne beztriednej spoločnosti. Svet bol síce uzavretý v hraniciach východného bloku, ale náboženskú nádej posilňovali relácie vízií vzťahov s veriacimi i neveriacimi, s príslušníkmi iných konfesií, s náboženskými hnutiami.


Stretávanie rehoľníkov po rozpustení bolo možné na pohreboch. Na obr. pohreb P. Benjamína Martinského v Likavke, r. 1964.

Jezuitský predstavený P. Ján Srna v prejave k spolubratom zídeným v Beckove v septembri 1969 sa pokúsil aj o prvé zhodnotenie uplynulých 20 rokov života v totalite. Svoju reč začal poukázaním na to, že v noci 14. apríla 1950 boli rehoľníci prebudení nielen zo skutočného spánku, ale aj z duševného. Svet sa rokmi stal dynamickejší a pokročil na poli vedeckom, kultúrnom a sociálnom. Jeho pozitívnymi stránkami sú rozvoj, modernizácia ľudskej spoločnosti a rehoľníci si to majú všímať. Tým, že rehoľníci boli aktuálne pozbavení kláštorov, klauzúry, spojenia so spolubratmi, ich má viesť k tomu, aby žili svoje rehoľné záväzky autentickejšie. Svet, ktorý kladie nároky, je výzvou pre nich, aby neostali mimo sveta a zároveň sa nemajú dať strhnúť jeho tempom, aby nestratili orientáciu k Bohu. P. J. Srna, ktorý v roku 1952 dal zákaz prijímať rehoľný dorast, teraz zákaz odvolal a prijal prvých kandidátov do jezuitského noviciátu. Formačné štruktúry ešte neboli verejné a tým boli aj rizikom pre kandidátov. Odrážali ale slobodu a nádej, ku ktorej volá Boh aj v totalite.

"Vasil Biľak napísal, že socialistický človek musí byť oslobodený od predsudkov tmárstva, medzi ktoré patrí aj náboženstvo založené na strachu. Pravdou bolo skôr to, že ľudia v náboženstve videli zložku, ktorá dodáva odvahu k svedectvu v pravde napriek verejným lžiam."

Zdieľať

V spoločnosti sa našla cesta, ktorá priniesla mnoho iniciatív. Jednou z nich bolo oživenie tradícii a peších púti na mariánske miesta (Levoča, Šaštín, Staré Hory, Ľutina...). Ministerstvo kultúry sa osobitným nariadením z júna 1971 vyjadrilo, že je trestné, keď niekto dostáva z cudziny literatúru a rozširuje ju. Mnohí ľudia sa ale nedali zastrašiť. Náboženskú literatúru dovážali najmä z Poľska a z Maďarska, kam ju na dohodnuté adresy zasielali z kultúrnych centier v cudzine zahraniční Slováci. Súdne procesy s kňazmi Ambrózom Kubišom, Jánom Ďuricom, Oskárom Formánkom im v rozsudkoch započítali šírenie náboženskej literatúry, ale fenomén samizdatovej a knižnej literatúry, ako aj potreby všeobecnej informovanosti, patrili tak silne ku kultúre života, že sa už nedali zablokovať. Obľúbenými mediálnymi kanálmi boli Hlas Ameriky, Slobodná Európa a Vatikánsky rozhlas.


P. Frederico Lombardi, riaditeľ Vatikánskeho rozhlasu na konferencii v septembri 2006 v Bratislave o úlohach rozhlasu v časoch útlaku v krajinách strednej Európy.

Komunistický ideológ Vasil Biľak v Rudom Práve (30.10.1972) ešte napísal, že socialistický človek, uvedomelý tvorca novej spoločnosti musí byť oslobodený od predsudkov tmárstva, medzi ktoré patrí aj náboženstvo založené na strachu. Pravdou bolo skôr to, že ľudia v náboženstve videli zložku, ktorá podmieňuje hodnotný život a dodáva odvahu k svedectvu v pravde napriek verejným lžiam. V disente veľa podujatí vzišlo z iniciatívy Silvestra Krčméryho a jeho spolupracovníkov. V malých skupinách sa angažovali pri podpisových akciách za prepustenie františkánov, za prepustenie mladých ľudí prenášajúcich náboženskú literatúru zo zahraničia, za pozvanie Svätého Otca do Česko-Slovenska, proti novelizácii zákona o potrate, za úpravu pracovnej doby pre ženy, za slobodu Cirkvi v Česko-Slovensku, za prepustenie Ivana Polanského a ďalšie. Vyvrcholenie skrytého odmietania totality našlo svoju vonkajšiu podobu na zhromaždení 25. marca 1988 cez Sviečkovú manifestáciu v Bratislave. O rok neskôr sa v novembrových dňoch Nežnej revolúcie systém rozpadol.

"Ján Pavol II. nás vyzval, aby sme tak, ako v tvrdých časoch, naďalej boli silou, nie tak počtom, ako opravdivosťou viery, svojou otvorenosťou a v solidarite so všetkými, ktorí hľadajú pravdu a milujú slobodu."

Zdieľať

Pápež o komunizme

Tu kdesi je koniec utópie o beztriednej spoločnosti. Jej 40-ročné trvanie stálo životy mnohých nevinných. Svätý Otec Ján Pavol II. sa počas návštevy Česko-Slovenska v apríli 1990 o tejto perióde zmienil, ako o kapitole ťažkej, ale zároveň slávnej pre históriu predovšetkým Katolíckej cirkvi. Podľa neho solidarita s prenasledovanými pomohla upevniť morálnu autoritu cirkvi... pomohla ukázať mladým ľuďom spoločenstvo veriacich ako miesto pravdy a v cirkvi vidieť obhajkyňu právd a dôstojnosti človeka. V mlčaní sa rodia najcennejšie hodnoty, povedal pápež a vyzval svojich poslucháčov, aby tak, ako v tvrdých časoch, naďalej boli silou, nie tak počtom, ako opravdivosťou viery, svojou otvorenosťou a v solidarite so všetkými, ktorí hľadajú pravdu a milujú slobodu.

Milan Hudaček SJ
Autor je jezuitský kňaz.

Foto: archív autora

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo

Ďalšie články o téme