Martin Macharik (44) sa narodil v Bratislave a vyrástol v Modre.  Vyštudoval environmentálnu  geológiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského. V rokoch 1999 až 2006 viedol Ústredie Slovenského skautingu, bol tajomníkom Výboru vlády pre obnovu a rozvoj Vysokých Tatier. V roku 2005 sa presťahoval do Banskej Štiavnice, kde podniká v oblasti turizmu. Ako aktivista sa venuje viacerým projektom, najväčší z nich je obnova kalvárie v Banskej Štiavnici.

Keď pred jedenástimi rokmi vznikol Kalvársky fond, bola kalvária v Banskej Štiavnici na zozname sto najohrozenejších pamiatok podľa UNESCO. Ako sa dostala do takéhoto stavu?

Ten príbeh je dlhší. Vážne poškodená bola už v roku 1945 pri prechode frontu, keď ju viackrát zasiahla ruská delostrelecká paľba. Následne bola opravená, ale zďaleka nie dôsledne. Na dvojsté výročie svojho otvorenia, v roku 1951, bola znárodnená a rozpadol sa systém starostlivosti.

Prišli ďalšie pokusy ju opraviť, ale v zásade už iba chradla. V roku 1990 vrátili katolíckej cirkvi iba objekty, nie pozemky. Čiže majetkovo to nebolo úplne doriešené, čo platí dodnes. Ďalším aspektom bolo, že katolíckej cirkvi sa nepodarilo opäť naštartovať pútnickú tradíciu, čo je pochopiteľné, pretože v čase vzniku kalvárie v meste žilo oveľa viac praktizujúcich katolíkov. Dnes ich tu je asi tisíc, takže je otázne, či by o to bol taký masový záujem. Pritom sú v meste ďalšie štyri katolícke kostoly, o ktoré sa treba starať.

Štiavnica je totiž jedno z tých miest, kde je menej obyvateľov ako v 18. storočí. Po roku 1990 sa otvorili hranice a bolo ľahšie pašovať umelecké diela. To viedlo k tomu, že kalvária sa začala vykrádať.

Impulzom pre rekonštrukciu bolo teda až zaradenie na zoznam ohrozených pamiatok?

Prvú skautskú brigádu som organizoval už skôr, v roku 2006. Vtedy sme ako skauti začali tento areál aspoň kosiť, čistiť, odstraňovali sme popadané stromy. V tom čase som zistil, že v meste je pamiatkarka Katarína Vošková, ktorá sa tomuto objektu venuje.

Nejako sme dali dokopy svoje aktivity. Ona viedla aj proces zápisu na zoznam ohrozených pamiatok. To bol dôležitý krok. Kalvária sa tam dostala spomedzi štyritisíc nominácií. Teda bola uznaná za výnimočný objekt, čo bolo dôležité, pretože bola v takom zlom stave, že ju len málokto považoval za výnimočnú.

Čo je na nej výnimočné?

Je to jedna z najväčších a architektúrou najveľkolepejších kalvárií na svete.

Čo bolo na rekonštrukcii najťažšie?

Okrem extrémneho prostredia a stavebných komplikácií to boli vzťahy.

V akom zmysle?

Spočiatku to bolo zložité s pamiatkarmi, to sa však neskôr zlepšilo. Keďže kalvária patrí viacerým vlastníkom, kde sa z času na čas menia ich zástupcovia, tak sme si občas museli opäť budovať dôveru od začiatku. Žiaľ, aj veľa miestnych ľudí sa na naše aktivity dlho pozeralo s podozrením, že nám ide o eurofondy. Tie sme pritom nikdy nemali a celá obnova stála rekordne málo peňazí. A začiatky boli veľmi ťažké.

Čo bol zásadný zlom pri obnove?

Zásadné bolo, že po dvoch rokoch drobných záchranných aktivít do toho vstúpila VÚB a sľúbila podporu na desať rokov. Keď sme tam začínali ako skauti, tak sa mi aj niektorí kamaráti smiali, že ideme kosením zachraňovať kalváriu. Hovoril som im, počkajte, niekoho to inšpiruje a určite sa pridá.

To sa aj stalo. Vymysleli sme teambuildingové akcie pre školy aj firmy a oni sem chodili pracovať. VÚB sa takto toho  chytila a a išla do toho aj finančne finančne.

Koľko to celé stálo?

Približne 2,8 milióna eur. Nadácia VÚB  dala jeden milión, sedemstotisíc eur prispelo ministerstvo kultúry, World Monuments Fund dal štyristotisíc  a Stredoslovenská energetika asi dvestotisíc eur. To boli najväčší darcovia.  Časť prostriedkov sme získali od menších darcov a aj prostredníctvom adopčného programu.

Ako to fungovalo?

Záujemcovia si môžu adoptovať kaplnku. Zaviažu sa prispievať tisíc eur ročne, pričom väčšina si to predplatila na desať rokov. Z týchto peňazí sme potom spolufinancovali rekonštrukciu jednotlivých objektov. Všetky kaplnky sú adoptované a medzi ich donátormi sú aj mnohí známi ľudia, napríklad sestry Vášáryové. Podobným spôsobom sme rozbehli aj adopciu sôch. Ak má niekto záujem, môže sa nám ozvať. Poškodených alebo zmiznutých sôch bolo 60, časť sme už vrátili, ale asi polovica sôch stále čaká na svojho dobrodincu.

V súvislosti s adopciou mám aj jednu úsmevnú historku. Raz mi zazvonil telefón a na druhom konci sa ozval dramatický mužský hlas: „Máte ešte voľnú Zradu?“ Myslel kaplnku s názvom Ježiša zrádzajú. Povedal som, že máme voľných ešte viacero kaplniek, lenže on mal záujem iba o Zradu.

Neskôr dorazila veľká limuzína, vystúpil veľký chlap, pozrel si kaplnku a povedal, že má záujem. Vtedy rozmýšľate nad jeho motiváciou, akú drámu ten človek práve v súkromí prežíva. Ľudia si zažívajú svoje súkromné kalvárie a miesto utrpenia Pána Ježiša je práve to, kde to môžu odovzdať a požiadať o pomoc.

Rekonštrukcia je už definitívne dokončená?

Z podstatnej časti áno. Zostáva ešte zreštaurovať fresku Svätých schodov a interiér Božieho hrobu. Tiež budujeme chodníky a zábradlia, ktoré treba kvôli veľkej návštevnosti stále udržovať. Sochy patria k výzdobe a doplníme ich postupne všetky.

Spomínali ste, že najťažšou vecou pri rekonštrukcii boli vzťahy. Skúste vysvetliť, čo ste presne týmto mysleli.

Predtým som sa pohyboval v skautskom prostredí, bol som zvyknutý na fair-play a niektoré veci, na ktoré som tu narazil, boli pre mňa nepochopiteľné. Napríklad problémy s krajským pamiatkovým úradom vyústili až do odvolania jeho riaditeľa, ktoré sme iniciovali. Dodnes nám to niektorí ľudia nevedia zabudnúť a vracajú nám to, kde môžu. Potom to boli aj vzťahy v rámci miestnej komunity. Keď sme zverejnili, že sme získali významné peniaze na rekonštrukciu, časť ľudí sa potešila, ale veľa ľudí to hneď komentovalo s tým, že zase sa na tom niekto pekne nabalí.

To bolo pre mňa dosť bolestivé a dodnes to riešim. Šírili sa fámy, že tu zmizli eurofondy, a pritom sme žiadne nikdy nemali a celkovo obnova kalvárie mala na ten rozsah prác skromný rozpočet. V komunálnych voľbách som kandidoval za mestského poslanca a na bilbord mi niekto napísal, že som kalvársky zlodej. Po jedenástich rokoch trápenia a obrovskom množstve práce a starostí vás takéto niečo zabolí.

Keď sme zverejnili, že sme získali významné peniaze na rekonštrukciu, časť ľudí sa potešila, ale veľa ľudí to hneď komentovalo s tým, že zase sa na tom niekto pekne nabalí. Zdieľať

Nezlepšilo sa to, ani keď už ľudia vidia výsledok?

Zmenilo sa to výrazne k lepšiemu, najmä keď ľudia vidia, čo sa podarilo za relatívne malú sumu. Veď len rekonštrukcia jednej čakárne na bratislavskej Hlavnej stanici stála milión eur. Tu máte dvadsaťtri stavieb, z toho sú tri kostoly. S ohľadom na to, koľko tu bolo reštaurátorskej práce, je tá suma až neuveriteľne nízka. Za tie roky sa tu vystriedalo päťtisíc dobrovoľníkov. Oni, samozrejme, nereštaurovali, ale napríklad nosili materiál. V tomto teréne, kde sa nie všade dostanete s technikou, je to dosť náročná vec. Už len pokosiť a pohrabať celý areál je mesačná práca pre tím ľudí. Takto sme ušetrili veľa peňazí.

Čo bolo najnáročnejšie po technickej stránke?

Prvé roky bolo ťažké odhadnúť, kde a s čím treba začať, na takýto komplex neexistuje návod na opravu. Napríklad rok 2010 bol extrémne daždivý. Vtedy sme rekonštruovali Dolný kostol. Všetko bolo rozmočené a dostať sa v tom kopci a v blate niekam s technikou a materiálom bolo veľmi zložité.

Aký vzťah ste mali s cirkvou?

Nebohý biskup Rudolf Baláž bol z našej iniciatívy nadšený, stretli sme sa trikrát a dal nám splnomocnenie na obnovu a správu kalvárie. Predsa len kňazi vo farnosti sa menia, tak je pre Kalvársky fond dôležité zachovať kontinuitu práce. Tešíme sa, keď raz na kalváriu zavíta aj jeho nástupca pán biskup Chovanec.

Financie sme od cirkvi nikdy nežiadali, v Štiavnici sa farnosť musí starať o tri kostoly a kaplnku, je tu cirkevná škola, čo predstavuje veľké finančné bremeno.

Zaregistroval som, že na otvorenie neprišiel aktuálny správca farnosti, ale len predchádzajúci. Poznáte aj dôvod?

Nechcem špekulovať, nevidím do vzťahov medzi kňazmi, ale určite nás to nepotešilo. V Hornom kostole nebola 40 rokov žiadna omša ani pobožnosť, tešili sme sa, že slávnostné otvorenie kostola bude mať po obnove aj tento rozmer. To sa, žiaľ, nepodarilo. Ale verím, že toto dielo nás presahuje, prekonáme i tieto problémy a už čoskoro vrátime svätou omšou kostolu jeho zmysel.

Kalváriu spravuje Kalvársky fond. Kto je jeho súčasťou?

Päť organizácií. Miestni skauti z Nadácie Baden-Powella, mimovládni pamiatkari z organizácie  Spolok BŠ91, mesto, farnosť a Slovenské banské múzeum.  Na rokovaniach sa zúčastňuje aj zástupca Štátnych lesov SR, ktoré vlastnia väčšinu areálu.

Obnovil sa na kalvárii aj duchovný život?

Áno. Ročne je tu asi pätnásť omší, koná sa tu výročná púť na sviatok Povýšenia sv. Kríža a na Veľkú noc aj krížová cesta.

Rekonštrukcia kalvárie vám zmenila aj osobný život, do Banskej Štiavnice ste sa prisťahovali. Bolo to kvôli kalvárii?

Nie, prišli sme sem kvôli rekonštrukcii skautského domu. Všetci nás strašili, že to bude trvať dlho, a tak sme sa s manželkou dohodli, že tu zostaneme päť rokov. Lenže plánovanú prácu sme stihli počas roka. Pracoval som vtedy na Úrade vlády, bol som tajomníkom Výboru pre obnovu Tatier, no túto moju pôvodne politickú funkciu po zmene vlády v roku 2006 degradovali na čistú úradníčinu.

Veľmi ma tam nepotrebovali, a tak som bol čoraz viac v Štiavnici. Kúpili sme si tu potom súkromne starý, historický, ale schátraný dom, vtedy sa to ešte dalo za normálne peniaze, a pustili sme sa do rekonštrukcie. Dnes je tam penzión. Kalvária prišla postupne. Keď som videl, že tu ostávame, na jeseň 2007 som sa rozhodol, že sa budem kalvárii venovať najbližších 10, možno 15 rokov. Živím sa však niečím iným, v Štiavnici máme s manželkou reštauráciu a spravujem stopäťdesiat miest na ubytovanie. Plus máme stavebnú firmu, ktorá zamestnáva tridsať ľudí. Obnovili sme štrnásť domov, ktoré boli predtým zrúcaninami.

Vždy ste sa verejne angažovali, ale skôr v občianskej sfére. Teraz ste sa rozhodli vstúpiť aj do politiky, stali ste sa členom strany Spolu. Prečo ste si vybrali práve tento subjekt?

Od ôsmich rokov som sa angažoval v skautingu, ešte v tom ilegálnom. Vyrastal som v Modre, kde sa na vedľajšiu ulicu prisťahoval politický väzeň. Otvorene hovoril, čo si myslí, a my deti sme to nasávali.

Asi odvtedy mám v sebe ten pocit, že sme si za svoju krajinu zodpovední sami a že to občas aj bolí. Bol som riaditeľom ústredia skautingu, v Rade mládeže Slovenska a tri roky na Úrade vlády. Zistil som, že politika je veľmi hustý les a treba mať na to osobnostné predpoklady, životné skúsenosti a pevné hodnoty.

Vtedy som si povedal, že ak sa mám raz do politiky vrátiť, musia byť splnené tri podmienky. Musím mať usporiadané súkromné vzťahy, rodinu a deti, byť ekonomicky nezávislý a získať nadhľad, aby som všetko až tak veľmi citlivo neprežíval, lebo to človeka môže zničiť. Teraz mám pocit, že tieto podmienky sa naplnili. Rodina, podnikanie a kalvária boli pre mňa zásadné životné skúsenosti. Vedeniu v strane Spolu verím, že jeho snaha o zmenu krajiny k lepšiemu je úprimná.

Čo vás v prípade tejto strany presvedčilo?

Som veriaci človek, ale nie som až taký konzervatívny, aby som mal problém so stranou, ktorá sa radí do politického stredu a je v nej širší interval názorov. V rámci strany budem patriť k jej konzervatívnej časti. Slovensko má dnes dôležitejšie témy než spory medzi konzervatívcami a liberálmi. Potrebujeme sa vyhrabať z marazmu korupcie a nespravodlivosti.

Uvažovali ste aj nad vstupom do Progresívneho Slovenska, čo je tiež nová strana?

Nie, to mi je hodnotovo vzdialené. Viem  si predstaviť, že by sme s nimi boli v nejakej koalícii, ak sa nájde dobrá dohoda.

Nie je vylúčené, že keď Andrej Kiska založí stranu, ktorú avizoval, tak Spolu aj Progresívne Slovensko nakoniec skončia v tomto projekte. Cítili by ste sa pri takomto scenári komfortne?

V USA aj Británii máte tiež len dve strany, pričom spektrum politických názorov je tam veľmi široké. Na Slovensku je tá prílišná fragmentovanosť niekedy na škodu. Ale takéto zjednotenie nie je úplne to, po čom by som túžil. Hoci v zlomovej chvíli, keď treba krajinu niekam skokovo posunúť, si to viem predstaviť. Tak ako to bolo v prípade SDK, čo bol užitočný projekt, aj keď mohol fungovať iba krátkodobo.

Mám pocit, že tie kultúrne témy sa dnes až príliš zvýrazňujú. Ako katolíci sme nikdy nemali takú slobodu, akú máme dnes. Svoje hodnoty podľa mňa trochu erodujeme sami, svojimi vnútornými vojnami a, žiaľ, aj škandálmi Zdieľať

Dnes sú témy kultúry a identity oveľa silnejšie ako vtedy, keď dominovali najmä reformy, ekonomické témy, európska integrácia. Teda veci, v ktorých sa ľahšie dosahoval kompromis medzi konzervatívcami a liberálmi.

Je to tak, hoci mám pocit, že tie kultúrne témy sa dnes až príliš zvýrazňujú. Ako katolíci sme nikdy nemali takú slobodu, akú máme dnes. Svoje hodnoty podľa mňa trochu erodujeme sami, svojimi vnútornými vojnami a, žiaľ, aj škandálmi. Kľúčovú úlohu kresťanov vidím v tom, že budú príkladom vo vytváraní pevných rodinných zväzkov a budovaní dobrých vzťahov medzi sebou. Že budú krajinu posúvať vpred aj v iných mravných otázkach.

O tom sa však málo hovorí. Pripadá mi to oveľa sympatickejšie, ako stále vyťahovať nejaké kultúrne témy a do krvi sa o tom hádať. Potom nám uteká to, že táto krajina má obrovský problém so základnými hodnotovými problémami, ako je napríklad korupcia.

To nikto nespochybňuje, ale mnohí konzervatívci majú dnes pocit, že aj liberáli sa oproti minulosti zmenili. Napríklad že v presadzovaní agend sú oveľa nepriateľskejší ako v minulosti a snažia sa konzervatívcov vytesniť na okraj verejného priestoru, hoci ich pohľad nemá väčšinovú spoločenskú podporu. Vy to takto necítite?

Neviem, či to tak je. Veď len pred niečo viac ako dvadsiatimi rokmi tu komunisti polievali katolíkov vodnými delami. Pravdou môže byť, že dnes sa vďaka informačným technológiám mnohé spory zdajú a prežívajú intenzívnejšie, ako je realita.

Keď normálne žijem s rodinou, pracujem a mám nejaké výsledky, tak nemám pocit, že by na mňa ako na katolíka niekto útočil alebo ma obmedzoval. Skôr by sme sa ako katolíci mali snažiť vedieť svoje názory obhájiť. Nielen verbálne, ale hlavne skutkami. V tom máme veľké rezervy.

Zohrávalo to, že ste veriaci človek, nejakú úlohu pri vašom rozhodnutí pustiť sa do opravy kalvárie?

Určite áno. Prekážalo mi nielen to, že je to zničená kultúrna pamiatka, ale aj to, že je to zneuctené kresťanské miesto. Na stene jedného kostola bol napríklad hákový kríž. V skautingu nás učili, že nečakaj, kým to spraví niekto za teba, preber zodpovednosť. To moje rozhodnutie však malo ešte aj ďalší trochu duchovný rozmer. Ako mladý muž som riešil klasické vzťahové dilemy, ktoré ma dosť trápili. Prosil som Pána Boha o pekný vzťah s tým, že ak sa to podarí, tak pre neho urobím niečo veľké. Keďže mám peknú rodinu a krásny manželský vzťah, tak sa teraz pýtam Najvyššieho, či to stačilo. (Smiech.)

Foto: Andrej Lojan

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo