Dejiny nie sú to, čo bývali

Dejiny nie sú to, čo bývali

Tower of London, pevnosť v strede Londýna, v ktorej sú od roku 1303 uschovávané britské korunovačné klenoty. Foto: wikimedia.org

Tento týždeň som si spravil púť a pozrel som si londýnsky Tower, miesto, kde sa uchovávajú „kráľovské poklady“. Nehovorím však o korunách anglických monarchov vykladaných diamantmi a rubínmi, ale o pozostatkoch sv. Tomáša Morusa a sv. Jána Fišera v kaplnke sv. Petra ad Vinculum („v okovách“).

Tomáša Morusa nedržali v „Bielom toweri“ – v strednej citadele londýnskeho Toweru. Držali ho asi v jednej z hradobných veží komplexu. Táto veža slúžila ako zbrojnica. Stále si tam môžete spraviť prehliadku a vidieť ozrutné brnenie kráľa Henricha VIII. (aj s jeho smiešnou vyčnievajúcou časťou pre rozkrok).

Je trochu znepokojivé vidieť, že niekto oslavuje Henricha VIII., narcistického tyrana zodpovedného za smrť tisícov svojich krajanov aj za vraždy niekoľkých žien, ktorým pred Bohom sľúbil vernosť. Nebol im o nič vernejší než Cirkvi.

Dejiny sú veselé. Nejdú vždy tak, ako ľudia čakajú. Zdalo by sa, že sir Tomáš Morus bol ktosi, koho „dejiny prevalcovali“. Henrich ho rozdrvil a budúcnosť patrila jemu. Alebo nie? Zdieľať

Prv než sa Henrich stal kráľom, bol okolo svätyne Panny Márie z Walsinghamu obrovský prekvitajúci kláštor. Henrich ho dal podľa svojho zvyku vyľudniť, zrovnať so zemou a potom dal túto zem do daru jednému zo svojich pätolízačov. Nevdojak sa natíska otázka, čo je horšie: zločinní tyrani ako Henrich alebo zbabelí pritakávači, ktorí im umožňujú páchať ich zločiny? Z pôvodného kláštora zostali len dva veľké oblúky, aj keď nablízku postavili veľké svätyne Panny Márie, katolícku a anglikánsku.

Keď som si v predajni múzea prvýkrát všimol Henrichov obraz, pripadalo mi to nešťastné. Potom som si však uvedomil, že jeho obraz je väčšinou na lacných, gýčových retiazkach na kľúče a hrnčekoch na kávu, takže bol čosi ako Elvis či Liberace anglickej monarchie.

Naproti tomu je Tomáš Morus nielen uctievaný ako svätý v Katolíckej cirkvi, ale jeho meno sa spomína aj na niekoľkých významných miestach v Londýne. „Veža sv. Tomáša“ stojaca nad „zradcovou bránou“, vstupom do komplexu Toweru, ktorý sa otvára priamo na Temžu, sa síce nevolá po ňom, ale pravdepodobne nie som jediný, kto sa pri pohľade na jej meno k nemu potichu pomodlil.

Väzňov z Toweru brali na neďaleké verejné popravisko, kde boli sťatí. Dnes je tam bronzová tabuľa. Ich hlavy napichli na kopije na London Bridge ako varovanie pre ostatných a ich bezhlavé telá hodili do neoznačenej jamy pod kaplnkou vedľa Bieleho Toweru, aby sa miesto, kde bolo pochované telo, nestalo „hrobom mučeníka“. Keď bolo treba v 20. storočí kaplnku prestavať, pod podlahou našli vyše sto tiel, oveľa viac, než očakávali historici. Identifikovali ostatky sv. Tomáša Morusa a sv. Jána Fišera a dnes sú pochované v krypte vo vnútri kostola spolu s ostatnými. Henrich sa tam nikde nespomína.

O Henrichovi som však počul príbeh v inom kostole. Keď som stál v krypte Katedrály sv. Pavla v Londýne pred hrobom lorda admirála Nelsona, sprievodca spomenul, že Nelsonovu obrovskú kryptu postavili pôvodne pre kardinála Wolseyho. Henrichovi sa však zapáčila a zabral ju pre seba s úmyslom, že sa do nej dá pochovať sám. Keď však nadišiel čas, Henrich tak stučnel, že sa do nej nezmestil. Preto zostávala stáročia nevyužitá. Napokon si ktosi uvedomil, že by jednoducho mohli vziať z jej vrchu kráľovskú korunu, namiesto nej dať symbol kráľovského námorníctva a tak vyriešiť problém, čo s Nelsonom.

Dejiny sú veselé. Nejdú vždy tak, ako ľudia čakajú. Napadne mi to zakaždým, keď niekoho počujem naliehať na zmenu „smerovania dejín“. Zdalo by sa, že sir Tomáš Morus bol ktosi, koho „dejiny prevalcovali“. Henrich ho rozdrvil a budúcnosť patrila jemu. Alebo nie?

V televíznom seriáli „Muž z vysokého zámku“, ktorý zobrazuje svet, v ktorom 2. svetovú vojnu vyhrali mocnosti Osi, vraví hlavná hrdinka Juliana Crainová nacistickému špiónovi: „Na to, že máme svet plný dokonalosti a šťastia, nevyzeráte veľmi šťastný.“ „Len sa zobuď!“ odsekne jej on. „Toto je svet, v ktorom žijeme. Dá sa zdokonaliť, ale nie tvojou ideou dobra.“

Na konci nasledujúceho dielu sa súčasne odohrávajú dve udalosti. V uliciach New Yorku, kde teraz vládnu nacisti, sa Heinrich Himmler prihovára tisícom a kričí: „Dnes sa končia dejiny! A začína sa budúcnosť!“ Dav kričí: „Sieg heil!

Ak je živý Boh „Pánom dejín“, potom nezáleží na tom, aký veľký je dav, ako ohlušujúco kričí či aký mocný je tyran. Nakoniec sa všetci pominú a zostanú len svätci. Našou úlohou je investovať do toho, čo pretrvá. Zdieľať

V tej istej chvíli, v malom mestečku na vidieku, kde katolíci skrývajú malú židovskú komunitu, istý muž konečne prechádza obradom bar micva. Muž, ktorý slúži ako rabín tejto skupiny, rozpráva o „význame našich tradícií. Obsahujú bolesti i radosti 5 000 rokov. Keď sa spojíme s minulosťou, prehovára k nám Hašem (Boh).“ Keď si dvíhajú na plecia nového dospelého člena svojej židovskej komunity, vidíme striedajúce sa zábery ich oslavy a obrovského nacistického davu kričiaceho „Sieg heil!

Netušíme, či títo Židia prežijú. Vďaka Bohu a obetiam tisícov mužov a žien nevyhrali túto vojnu mocnosti Osi. Iní tyrani však vyhrali a naďalej sú uctievaní. Preto ako tak hľadíme na tento nesmierny dav, ktorý kričí slogany, a porovnávame ho s malou skupinou Židov, ktorí spievajú okolo svojho nového člena, musíme si položiť otázku: Do ktorej skupiny by som chcel patriť ja bez ohľadu na to, ako sa to skončí?

Lebo ak je živý Boh „Pánom dejín“, potom nezáleží na tom, aký veľký je dav, ako ohlušujúco kričí či aký mocný je tyran. Nakoniec sa všetci pominú a zostanú len svätci. Našou úlohou je investovať do toho, čo pretrvá – a zvyšok zveriť jemu.

Randall Smith
Autor je profesorom teológie na Univerzite Sv. Tomáša v texaskom Houstone. Jeho najnovšia kniha Reading the Sermons of Thomas Aquinas: A Beginner’s Guide (Čítanie kázní Tomáša Akvinského: Návod pre začiatočníkov), sa dá v súčasnosti dostať na Amazone a v Emmaus Academic Press.

Pôvodný text: History Ain’t What It Used to Be.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo