Milan Zemko by mal sedemdesiat rokov

Siedmeho júla tohto roku by sa Milan Zemko dožil sedemdesiatky.

milan-zemko2.jpg

Milan Zemko patril medzi slovenskú intelektuálnu špičku. Jeho pohľady na slovenské dejiny boli formované nadhľadom a bezpochyby aj zaujímavým osobným životným príbehom. No o ňom už bolo popísané dosť. Zvýrazniť treba niečo iné.

Počúvať názory Milana Zemka v reláciách Š. Hríba Pod lampou resp. Večer pod lampou alebo čítať jeho výborné eseje vydané v zbierke Krajina v medzičase bolo niečo špeciálne. Je totiž veľa intelektuálov, čo veľa hovoria a málo povedia. Zemko bol však vo svojich úvahách rozvážny a výpovedný. Dokázal sa dokonale odpútať od slovenských dolinných mikrosvetov a za každým dôležitým momentom našich dejín videl vždy viac, než ktokoľvek iný. V našich pomeroch sa tak ťažko skúšanej historickej pravde dokázal pozrieť priamo do očí, aj keď to bola pravda voľakedy smutná, ba až depresívna. No v pohľade Milana Zemka vždy oslobodzujúca.

"Jednou z najzaujímavejších Zemkových myšlienok bola idea prevzatia zodpovednosti za vlastný štát. Neuznával skrývanie sa za iné národy."

Jeho úvahy o budúcnosti slovenskej spoločnosti boli pretkávané apelmi k zodpovednosti, často preto kritizoval slovenské zápecníctvo: „Slovensko, jeho spoločnosť a politické i vzdelanostné elity akoby sa krútili v začarovanom kruhu bezradnosti a tradičného vyčkávania, čo z toho všetkého vzíde.“

Jednou z najzaujímavejších Zemkových myšlienok bola práve idea prevzatia zodpovednosti za vlastný štát. Neuznával skrývanie sa za iné národy. V myšlienke samostatného Slovenska sa nelíšil od mnohých politikov začiatku 90. rokov, no líšil sa od nich predovšetkým zdravým a racionálnym pohľadom na Slovákov a budúce úlohy, ktoré pred nimi stáli a stoja. Mať rád svoju krajinu a pri tom nebyť tupým šovinistom totiž nebola na Slovensku vždy samozrejmosť.

Podľa jednej zo Zemkových esejí publikovanej na prahu milénia, vlečie Slovensko so sebou „...do neistej budúcnosti minulosť plnú opakujúcich sa stereotypov, komplexov, pochybností a neistoty a z nich plynúcich nečasových reakcií a rozhodnutí. S touto blokujúcou a zavádzajúcou minulosťou v nás samých si musíme poradiť sami, pretože túto (možno aj sebazáchovnú) úlohu a povinnosť nemôžeme nikomu odstúpiť.“

Takéto priame a pravdovravné apely k našej spoločnosti od jedného z tribúnov slušnejšej časti Slovenska sa postupne stávajú po jeho odchode „nedostatkovým tovarom.“ Ostáva preto len dúfať, že zo slovenského spoločenského diškurzu úplne nevymiznú a Slovensko jedného dňa naplní očakávania, ktoré mal ohľadom neho práve Milan Zemko.

Dušan Čurila
Autor je spolupracovník Postoy.sk.

Ilustračné foto: konzervativizmus.sk