Úver je dobrý sluha, ale zlý pán

Úver je dobrý sluha, ale zlý pán

Marek Ličák. FOTO – Andrej Lojan

S Markom Ličákom z Národnej banky Slovenska sme sa rozprávali o rýchlom zadlžovaní slovenských domácností, aj na čo treba dbať pri výbere hypotéky.

Marek Ličák (41) je riaditeľ odboru dohľadu na makroúrovni v Národnej banke Slovenska. Inžinierske a doktorandské štúdium absolvoval na SPU v Nitre, postgraduálne štúdium Master in Banking and Finance na Univerzite v Gente, v Belgicku. V NBS pracuje od roku 2003. Pôsobí tiež vo viacerých výboroch v oblasti finančnej stability na úrovni ECB, ESRB (Európsky výbor pre systémové riziká). Je otcom piatich detí.

Ešte pred pár rokmi zaznievalo, že na Slovensku existuje veľký priestor, aby si ľudia brali úvery. V poslednom čase akoby sme sa prehupli do opačnej krajnosti: Čoraz viac zaznievajú varovania, že Slováci sa zadlžujú príliš. Prečo nastal tento vývoj?

Je to dlhý príbeh. Slovenské banky vždy patrili k najziskovejším v rámci EÚ aj v rámci svojich bankových skupín. Napríklad pred pätnástimi rokmi bola ziskovosť bánk vysoká vďaka vysokým maržiam.

Čiže z toho, čo banky inkasovali na úrokoch za úvery, ktoré poskytovali, si relatívne veľa ponechali ako zisk?

Presne tak. Ešte v tom období sme mali jedny z najvyšších úrokových marží v celej Európe. Pred desiatimi rokmi mali banky tiež stále vysoké podiely v štátnych dlhopisoch, čo je pomerne bezpečné aktívum so zaujímavým výnosom.

Takéto sme tradične poznali naše bankovníctvo. Potom prišla kríza.

Relatívne dobre sme ju zvládli. Napokon, aj vďaka tým vysokým maržiam. Avšak centrálne banky následne začali meniť svoje politiky. Prišla politika nízkych úrokových sadzieb. Naše banky dovtedy žili z pomerne vysokých úrokových sadzieb a tiež z pomerne veľkých marží. Banky si chceli svoju ziskovosť udržať, na čo tlačili aj ich zahraničné matky. Aby si teda ziskovosť uchovali, ich prirodzenou odpoveďou bolo poskytovať viac úverov.

A takto reagoval celý sektor súkromných bánk?

Všetky banky majú veľmi podobný biznis model. Všetky si to akoby v jednom momente uvedomili. Zrazu nastala medzi nimi silná konkurencia. Bola to taká špirála: banky si uvedomovali, že úrokové sadzby klesajú, tak treba posilniť úverovanie a k tomu sa ešte každá banka snažila predbehnúť konkurenciu. Popri tom sa začali uvoľňovať aj úverové štandardy, teda podmienky, za ktorých je možné a bezpečné úver poskytnúť. V roku 2014 sme do tejto prehlbujúcej sa špirály vstúpili my, teda Národná banka Slovenska prostredníctvom odporúčaní o tom, ako majú vyzerať limity pre vybrané úverové štandardy. Prvýkrát sme povedali, že si treba dávať pozor, lebo tie uvoľňovania štandardov už neboli zdravé.

No karavána komerčných bánk išla ďalej.

Banky naďalej potrebovali kumulovať zisky. Tlak na poskytovanie úverov bol naďalej vysoký. Popri prišraubovaní niektorých úverových štandardov zo strany NBS banky tlačili na uvoľnenie niektorých ďalších. Prípadne ďalej znižovali úroky. A tak v priebehu jedného desaťročia sa zadlženosť domácností vyšvihla z 25 na 40 percent HDP.

Skúsme zasadiť tieto čísla do medzinárodnej perspektívy. Ako to vyzerá so zadlženosťou u našich vyšehradských susedov alebo v západnej Európe?

Pred desiatimi rokmi bola zadlženosť slovenských domácností v rámci krajín stredo-východnej Európy jedna z najnižších. Pohybovala sa okolo 20-25 percent HDP. Ostatné štáty stúpli, no Slovensko má dnes najzadlženejšie domácnosti v celom regióne.  

Keď sa hovorí o zadlžení slovenských domácností, dominujú pôžičky na bývanie alebo je výraznejšie zastúpený aj nákup bežných spotrebných tovarov na splátky?

Dominantná časť sú práve hypotéky, teda úvery na bývanie. No dôležitú úlohu zohrávajú aj spotrebiteľské úvery. Vaša rodina totiž môže mať relatívne zdravý dlh cez hypotéku. No ak ju doplníte ešte tromi-štyrmi spotrebiteľskými úvermi, váš dlh sa môže stať neudržateľným. Treba sa na to dívať komplexne a neobchádzať ani prečerpanie na vašom bežnom účte v banke či dlh na kreditnej karte.   

Politika nízkych úrokových sadzieb a erózia úverových štandardov bola medzinárodne širším fenoménom. Prečo sa tak výrazne prejavila práve zadlžovaním slovenských domácností?

Bol to širší fenomén, ale čím sa od iných krajín odlišujeme, je, že bankový systém bol viac závislý od úrokových príjmov. A tak tlak na zvyšovanie objemu poskytovaných úverov v čase, keď klesajú úrokové marže, je u nás silnejší než v okolitých krajinách.

Nesúvisí to trochu aj s naším členstvom v eurozóne a že nemáme samostatnú monetárnu politiku? Napokon, centrálne banky v Česku, Poľsku a Maďarsku môžu predsa len robiť monetárnu politiku, ktorá viac reaguje na potreby ich domácich ekonomík. Môžu napríklad zvýšiť úrokové sadzby, aby pribrzdili to voľné poskytovanie úverov.   

Myslím, že toto nehrá takú dôležitú úlohu ako biznis-model našich bánk, ktorý som opísal. Zároveň nesmieme zabúdať, že to nie je len o strane ponuky úverov, ale aj o strane dopytu po nich. Ekonomike sa darí, nezamestnanosť klesá, reálne mzdy stúpajú... viackrát sme povedali, že je to fajn, no rast úverov je ešte výraznejší než rýchlosť, akou sa zlepšujú ekonomické fundamenty.

Reakcia NBS sa však vyvíjala. Najskôr prišli verbálne upozornenia, že banky by mali byť pri poskytovaní úverov zdržanlivejšie, neskôr ste sprísnili pravidlá.

Mali sme skúsenosť zo zahraničia, z krajín ako Španielsko alebo Írsko, ktoré zažili vážne krízy, že trhy úverov neraz podliehajú iracionalite. Či už zo strany bánk alebo ich klientov. Prvýkrát sme reagovali niekedy v rokoch 2012-13, keď sme si všimli, že trendy sa začali meniť. Začali sme hovoriť o tom, že banky si musia strážiť úverové štandardy a ich klienti zase podmienky, za ktorých si úver berú. V roku 2014 sme prijali konkrétne odporúčania, ktoré začali platiť v rokoch 2016-17 už v podobe opatrení. To, že sme museli reagovať viackrát, súvisí s tým, že trh sa neustále vyvíja a zároveň aj reaguje na to, čo robí NBS.

Mandát zasiahnuť do úverovej politiky bánk ste dostali v roku 2014. Iniciatíva prišla z Frankfurtu, kde sídli Európska centrálna banka, zo slovenskej politiky alebo z odbornej ekonomickej verejnosti?

Ide o širšiu reakciu na to, čo sa udialo počas krízy. Bankový dohľad a regulácia existovali aj vtedy, no poučili sme sa v tom, že nestačí hľadieť na stav jednotlivých finančných inštitúcií, treba si viac všímať finančný systém ako celok. Hlavne treba hľadieť, čo dnešné správanie bánk môže spôsobiť v budúcnosti. Zdanlivo nevinná situácia môže spôsobiť nerovnováhu, ktorá povedie ku kríze. Hovorí sa tomu „makroprudenciálna politika“: Ide v nej o to, aby regulátor brzdil trendy vo finančnom sektore, ktoré môžu viesť k problémom v budúcnosti.

Bývalý viceguvernér NBS Ján Tóth raz použil metaforu, že do krízy panovala medzi centrálnymi bankármi filozofia nechať bublinu na trhu narásť, spľasnúť a potom po nej poupratovať, kým po kríze je skôr snaha regulátora prepichnúť potenciálnu bublinu skôr, než stihne narásť. Súhlasili by ste s takýmto opisom toho, čo robíte?

V podstate áno. Hlavným poučením z poslednej krízy bolo, že podobné pohromy nikdy neprichádzajú náhle. Semienka kríz sú spravidla zasiate v dobrých časoch: Poľavuje sa v štandardoch alebo sa kývne rukou nad problematickým vývojom na finančných trhoch... Pred krízou sa hovorilo, že úroveň zlyhaných úverov je nízka, nič sa nedeje. Potom sa to však zvrtlo.

Z pohľadu záujemcov o hypotéky bolo asi najciteľnejším opatrením, aby človek dokázal z vlastného vrecka zaplatiť aspoň 20 percent ceny nehnuteľnosti a úver si nebral na viac ako 80 percent. Bolo toto najzásadnejším opatrením aj z pohľadu vás ako regulátora?

Je to celý balík opatrení. Nemôžete urobiť iba jedno opatrenie, lebo ak stlačíte gombík na jednej strane, voda sa vám môže začať roztekať na druhej strane. Pomer medzi úverom a hodnotou nehnuteľnosti je jedna vec. Na začiatku bol 90 percent. Znížili sme ho na 80 percent. Dôležitý je aj vzťah medzi príjmom domácností a výškou úveru, respektíve výškou mesačných splátok, aby to ešte bolo bezpečné. Tiež sme stanovili pravidlá pre maximálnu dĺžku splatnosti. Dôležitý je komplexný prístup.

Možno už povedať, že rast zadlženia slovenských domácností sa spomalil?

Trendy sa už začali otáčať po prvých odporúčaniach v roku 2014. Potom však v roku 2016 prišla legislatívna zmena, ktorá umožňovala ľuďom refinancovať úvery hocikedy a pri zníženom poplatku maximálne 1 percento. Zadlžovanie to opäť naštartovalo. V roku 2017 teda boli prijaté opatrenia a už od vlaňajšieho druhého kvartálu sledujeme spomaľovanie zadlžovania.

O akých číslach približne hovoríme?

Citeľné je to najmä pri spotrebiteľských úveroch. Ešte pred tromi rokmi sme zaznamenávali dvadsaťpercentné medziročné nárasty spotrebiteľských úverov. Teraz sú na úrovni 8 percent. Pri hypotékach, teda úveroch na bývanie, boli tie medziročné nárasty ešte nedávno 15-percentné, teraz sme na 11 percentách. Posledné opatrenia, ktoré sme robili od júla tohto roka, by sa mali prejaviť hlavne na budúci rok. Udržateľné medziročné tempo rastu úverov je z nášho pohľadu okolo 8 percent. Postupne by sa to malo prejaviť aj na cenách nehnuteľností. V Českej republike po prijatí podobných opatrení ceny nehnuteľností dokonca začali klesať.

Doteraz sme sa zhovárali o tom, čo je z pohľadu NBS dôležité, aby to komerčné banky mali na pamäti pri poskytovaní úverov. Skúsme to však otočiť na bankového klienta, ktorý o úver má záujem. Na čo by mal dbať on, skôr než si vezme napríklad hypotéku?

Pri úvere platí to isté, čo sa hovorí o ohni: Úver je dobrý sluha, ale zlý pán. Nejde len o hrozbu recesie, že prídete o prácu a nebudete vedieť úver splácať. Príliš veľký úver môže rodinný rozpočet výrazne zaťažiť aj v dobrých časoch. Ovplyvňuje, ako rodina funguje, koľko má detí, či je v nej pokoj. Úver môže byť dobrým sluhom, ak si pred tým, než doň pôjdete, zvážite, akú máte prácu, či máte dostatočný príjem, aké má vaše pracovné miesto perspektívu. Či hrozí, že oň prídete, ak by nastala nová kríza, a podobne.

Jedno z pravidiel napríklad je, že človek by si nemal brať hypotéku na obdobie splácania, ktoré by zasahovalo do jeho dôchodkového veku. Schádzajú vám na um iné podobné pravidlá, ktoré by ľudia mohli zvážiť?

Naše opatrenia vo vzťahu k bankám by mohli slúžiť ako vodidlo aj pre ich klientov. Hovorili sme už o výške úveru a hodnote zabezpečenia. Inak povedané, keď si kupujete bývanie na dlh, mali by ste určitú časť ceny splatiť z vlastných úspor. Jednak tým ukazujete, že viete sporiť, jednak máte vankúš, ak by došlo k nesplácaniu: Pokiaľ by ste nezvládali splácať a banka by vašu nehnuteľnosť predala, už by ste nemali ďalšie dlhy, ktoré by sa s vami ešte roky vliekli. Dôležitý je tiež vzťah medzi výškou úveru a príjmom klienta. My sme stanovili, že celkový dlh klienta by nemal byť vyšší ako osemnásobok jeho čistého ročného príjmu. Dodávam, že to je len hraničná hodnota. Bežná domácnosť s priemerným príjmom by sa mala pohybovať na podstatne nižších úrovniach.

Čo mesačné splátky?

Mesačná splátka úveru by vám nemala zobrať viac ako 80 percent z vášho čistého príjmu, očisteného o bežné výdavky. Opäť ide o hraničnú hodnotu a ľuďom odporúčam, aby splátka tvorila výrazne nižšiu časť ich príjmu.

Dá sa povedať, že ak človek od banky úver nedostane, nemal by ani tak byť naštvaný, ale skôr brať to, že bol ochránený pred priveľkým rizikom, ktoré by v opačnom prípade na seba vzal?

Je to možné takto brať, no povedal by som to ešte inak. Banka vám spravidla nepovie, že vám nedá nič. Skôr povie, že dá menej, než si pýtate. Klient by to mal vziať ako signál, že možno nie je pripravený na štvorizbový byt. Možno by mal začať jednoizbovým. Skús ešte chvíľu sporiť, o pár rokov môžeš vymeniť byt za dvojizbový, neskôr za trojizbový... Všetko chce čas, trpezlivosť a určitú skromnosť.

No takto ľudia pri kúpe nehnuteľnosti nerozmýšľajú. Väčšinou si chcú hneď na začiatku kúpiť trojizbový byt, v ktorom už zostarnú.

Asi áno. Dôležité je zlepšovať svoju finančnú gramotnosť a uvažovať aj inak, než je všeobecne zažité. Slovensko má najvyšší podiel súkromného vlastníctva bytov v celej Európe. Je to asi 90 percent. Pre porovnanie, v Nemecku je to približne len 50 percent. Polovica Nemcov býva vo vlastnom, polovica má nájomné bývanie. Súvisí to s tým, že po páde komunizmu sa ľudia u nás dostali k vlastníctvu bytov, v ktorých bývali bez potreby zadlžovania. Lenže udržanie si takéhoto vysokého podielu vlastného bývania aj do budúcnosti nebude možné bez výrazného rastu zadlženia domácností. Terajšej generácii mladých už nikto nič zadarmo nedá. Preto je dôležité, aby vlastné bývanie nebolo jedinou možnosťou pre mladé rodiny. Teda aby tu bol plne funkčný trh podnájmov, ktorý by bol alternatívou vlastnému bývaniu s dlhoročnou hypotékou na krku.

Foto: Andrej Lojan

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo