Čo znamená Františkov výrok: „Kto som ja, aby som súdil?“

Na internete sa nastokrát cituje otázka pápeža Františka „Kto som ja, aby som súdil?“ Takmer vždy je za tým určité schvaľovanie homosexuálneho spôsobu života. Tomuto výroku sa približujú dva citáty z Písma: „Ktože som ja (Peter), aby som mohol prekážať Bohu?“ (Sk 11,17); „Kto si ty, že súdiš cudzieho sluhu?“ (Rim 14,4)

Pápež František vyslovil túto otázku v rámci rozhovoru pri návrate zo Svetového dňa mládeže v Riu. Hovoril o homosexuálovi, ktorý „hľadá Pána a má dobrú vôľu“. V tejto situácii by sa dalo povedať: „Kto som ja, aby som súdil?“ Čo však v prípade, že nehľadá a ani nemá „dobrú vôľu“?

Keby sa tento istý homosexuál reálne spovedal, kňaz by musel „posúdiť“, či dá rozhrešenie alebo nie, na základe svojho zhodnotenia, či je tento človek rozhodnutý „už nehrešiť“. Ak zhrešil a konal pokánie, jeho hriechy sú odpustené. Odpustenie však nie je povolením znovu sa vrátiť na staré chodníčky, i keď zmeniť svoje návyky je ťažké. Je možné, že znovu zhrešíme a znovu dostaneme odpustenie. Kresťanstvo je o odpúšťaní hriechov. Nerobí z hriechu nehriech.

Slová pápeža Františka „kto som ja, aby som súdil?“ sa zvyčajne chápu tak, že to, čo Písmo a Cirkev nazývajú „hriechom“, sa už za hriech považovať nemusí. Analogicky ani tí, čo praktizujú rozvod, antikoncepciu, homosexualitu, drogy, cudzoložstvo, potrat, experimenty s ľudskými plodmi a eutanáziu, by už nemali byť „súdení“, že konali niečo „zlé“.

Podľa tohto nesprávneho chápania sa Cirkev „zmenila“. Dokonca ani pápež, ako sám pripustil, sa nemôže platne vyjadriť o tých, čo konajú takéto skutky.

Vynaložilo sa veľké úsilie, aby sa ukázalo, že tento pápež nemal v úmysle zmeniť žiadne zo základných učení. Pripomenul len klasickú náuku, že posledným sudcom každej duše je Boh. Nemyslel tým, že by Boh náhle zmenil názor na rozvod, smilstvo, cudzoložstvo, potrat, homosexualitu, manželstvá homosexuálov, eutanáziu či iné bežne praktizované záležitosti.

„Kto som ja, aby som súdil?“ vlastne znamená, že zákony bytia vytvára Boh, nie my. A on ich naozaj vytvára. Sú pre naše dobro. Porušenie každého jedného z nich narušuje niektorý aspekt nášho bytia a dobra. Čo sa stane, keď robíme zo zla dobro, môžeme vidieť na životoch ľudských bytostí a spoločností.

„Hriech“ ako taký je zlo, to však nie je posledné slovo. Slobodne môžeme konať pokánie. Nový zákon začína výzvou „kajajte sa a verte”. Čo však nemožno „odpustiť“, sú „idey“, ktoré robia zo zla dobro takým spôsobom, že zlo obhajujeme ako „pre nás dobré“. Keď pápež František povedal „kto som ja, aby som súdil?“, často sa tomu rozumelo tak, že prakticky požehnal relativizmus. Mnohí ľudia sa dnes jednoducho „domnievajú“ že s pápežom Františkom Cirkev prijala „modernú dobu“. Implicitne pripúšťa, že jej povestné zákazy boli nesprávne.

Svätý Peter (Pompeo Batoni, 1740)

Už spomínaný podobný citát v Skutkoch apoštolov sa týkal spásy pohanov. Bezprostredne šlo o jedenie mäsa zvierat, ktoré Starý zákon označoval za „nečisté“. Peter, vedený samotným Duchom Svätým, má videnie. Vidí, že všetky zvieratá, krotké aj divé, sú čisté. Všetky sú dobré. (Túto pasáž často citujem svojim priateľom vegetariánom.) Peter trval na tom, že Zákon neporuší. Bol napomenutý. Má rozlišovať medzi podstatným a nepodstatným. Nemá Bohu „prekážať“ (či súdiť ho).

Peter teda môže slobodne jesť alebo nejesť, čo len chce. Nemôže povedať niekomu, kto má rád prepelice alebo bravčové kotlety, že je „zlé“ ich jesť. Samozrejme, podľa tohto princípu nemožno odporúčať cukor, ktorý je dobrý, človeku chorému na cukrovku. Stále máme používať rozum.

Peter nedostal napomenutie len o jedle, ale aj o tom, kto môže patriť do nového spoločenstva. Peter si najprv myslel, že to majú byť len Židia. Zrazu však pred ním stojí Kornélius, rímsky vojak. (Sk 10) Mal videnie. Má ísť do Joppe a nájsť Petra. Peter si uvedomuje, že tohto človeka musí prijať.

Peter nakoniec hovorí: „Naozaj poznávam, že Boh nenadŕža nikomu, ale v každom národe mu je milý ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivo.“ (10,34-35) Nehovorí, že Bohu je „milý“ ktokoľvek, kto vedie život, ktorý nie je „spravodlivý“. „Báť sa“ Boha zjavne znamená, že Boh niečo znamená, nie že znamená čokoľvek.

Slávna veta „kto som ja, aby som súdil?“ sa často stávala nástrojom na prevrátenie morálneho poriadku. Ľahko si potom možno pomýliť oslobodenie, ktoré spôsobuje racionálne konanie v rámci metafyzického a morálneho poriadku, so „slobodným“ konaním, pri ktorom existuje len to, čo „posúdim ja sám“, nech je to čokoľvek.

James V. Schall SJ
Autor slúžil 35 rokov ako profesor na Georgetownskej univerzite a je jedným z najplodnejších katolíckych spisovateľov v Amerike. V poslednej dobe napísal knihy
The Mind That Is Catholic (Myseľ, ktorá je katolícka) a The Modern Age (Moderná doba), Political Philosophy and Revelation: A Catholic Reading (Politická filozofia a zjavenie. Katolícka čítanka) a Reasonable Pleasures (Rozumné slasti).

Pôvodný text:“Who Am I to Judge?” Revisited, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo