Americký primát už neplatí: V Sýrii sa presadili regionálne mocnosti

Americký primát už neplatí: V Sýrii sa presadili regionálne mocnosti

Vladimír Putin a Recep Tayyip Erdogan počas stretnutia venovaného Sýrii v Moskve 17. septembra 2018. Foto: TASR/AP

USA neprispeli k poslednej dohode v tejto oblasti a je to v poriadku.

Útok v severozápadnej sýrskej provincii Idlib bol na spadnutie. Asadova armáda pozdĺž frontu rozmiestňovala helikoptéry a americké tajné služby získali informácie, že ak sa tisícky rebelov (najmenej 10-tisíc z nich je členmi teroristických skupín podľa klasifikácie OSN) postavia na tvrdý odpor, režim je proti nim pripravený použiť chemické zbrane.

Na poslednú chvíľu však došlo k dohode. Ruský prezident Vladimír Putin a jeho turecký náprotivok Recep Tayyip Erdogan po svojom stretnutí pred médiami oznámili, že sa dohodli na vytvorení demilitarizovanej zóny širokej 15 až 25 kilometrov, ktorá oddelí bojujúce strany. Extrémisti majú byť z oblasti vyvedení do 15. októbra a do 10. októbra oblasť opustia všetky ťažké zbrane a tanky. Táto dohoda je čokoľvek, len nie trvalým riešením. No je určite lepšia než alternatíva v podobe veľkej utečeneckej krízy a útoku sýrskej vlády, ktorý by si pravdepodobne vyžiadal tisícky životov.

Rusko-turecká dohoda je čokoľvek, len nie trvalým riešením. No je určite lepšia než alternatíva v podobe veľkej utečeneckej krízy a útoku sýrskej vlády, ktorý by si pravdepodobne vyžiadal tisícky životov. Zdieľať

Bude sa rusko-turecká dohoda dodržiavať? Na to je príliš skoro odpovedať (aj mnohí Sýrčania sú k ruským zámerom skeptickí). Ale je povzbudzujúce, že externí mocenskí hráči v tejto vojne spolupracujú v hľadaní nejakého druhu riešenia, aj keď je neisté. V mnohých situáciách práve regionálne mocnosti musia predstúpiť a prevziať zodpovednosť za svoje vlastné záležitosti.

Práve tento zreteľ sa stráca v hlavnom prúde washingtonskej zahraničnej politiky. Neokonzervatívni republikáni aj internacionalistickí demokrati, ktorých je veľa, jednoducho nevedia pochopiť, že USA nemusia reagovať zakaždým, keď sa kdekoľvek vo svete stane niečo zlé. Ak sa zabíjajú nevinní alebo americkí súperi vstupujú do vecí s vlastnými riešeniami, Spojené štáty by nemali spokojne sedieť so založenými rukami. Ak čo len naznačíte niečo iné, označia to za neprimeraný návrh hraničiaci so zradou, pretože to považujú za priame ohrozenie idey Ameriky ako nenahraditeľného štátu. Americká nadradenosť sa vryla do psychológie establišmentu washingtonskej zahraničnej politiky od chvíle, keď Berlínsky múr zbúrali tisícky slobodomilovných Nemcov. Odvtedy je to takto.

Primát je návyková droga. Americký národ je koniec koncov ambiciózny: ak existuje problém, ktorý treba vyriešiť, chce byť pri tom.

Verejnosť je však aj dostatočne rozumná na to, aby rozpoznala, ak niečo ťahá štát nesprávnym smerom. Americký ľud sa na rozdiel od mnohých do seba zahľadených televíznych odborníkov, ktorí sú slepí k očividným skutočnostiam, vie poučiť z histórie a patrične sa podľa toho zariadi. Mnohí vidia, že za posledné štvrťstoročie sme viedli viacero neúspešných vojen, a čudujú sa, či naši lídri majú vôbec nejakú organizačnú doktrínu, podľa ktorej si určujú priority a efektívne rozdeľujú štátne zdroje.

Za tie roky boli ľudia svedkami chýb za chybou (za ktoré museli platiť), počnúc od úplne kontraproduktívnej vojny v Iraku po humanitárny zásah v Líbyi, ktorý severnú Afriku zmenil na továreň na teroristov a na epicentrum pašovania ľudí. Sledujú, ako vlády troch prezidentov každý mesiac vyhadzujú miliardy a miliardy dolárov do Afganistanu, krajiny, v ktorej medzi sebou bojujú kmene, sub-kmene, etnické frakcie, talibanskí povstalci, nevyspytateľní velitelia, americkí vojaci, premožené afganské jednotky a džihádistické skupiny – v zápase, ktorého koniec je v nedohľadne.

Spojené štáty nemajú odpoveď na všetko. Zahraničná politika bez priorít preťažuje americké kapacity a zdroje. Zdieľať

A stále počujú tú istú zahraničnopolitickú elitu, ktorá to pokazila, no naďalej pretláča rovnakú politiku: že USA majú morálnu povinnosť a strategickú zodpovednosť ísť s kožou na trh na každom mieste na svete. Ak si dovolíte takéto vnímanie spochybniť, ste označený za izolacionistu alebo ústupčivého človeka, ktorý sa nepoučil zo skúsenosti Nevilla Chamberlaina v Mníchove.

Práve zástancovia americkej nadradenosti sa však nepoučili z toho, čo nám ponúka história. Jednou z takýchto lekcií, hoci si to my Američania neradi pripúšťame, je tá, že Spojené štáty nemajú odpoveď na všetko. Nie každá kríza na svete stojí za rozsiahlu americkú investíciu, či už v podobe ľudských životov, dolárov, času, alebo pozornosti. Zahraničná politika bez priorít preťažuje americké kapacity a zdroje. Takéto preťaženie väčšinou vedie k strategickému unášaniu sa prúdom, k zlým rozhodnutiam, ktoré krízu ešte zhoršujú, a k odvráteniu pozornosti od toho, čo naozaj patrí medzi americké bezpečnostné záujmy.

Mali by sme byť preto radi, že v Sýrii predstúpili regionálne mocnosti. Amerika naozaj nebola súčasťou dohôd, ktoré sa tam vyrokovali. No prečo by mala byť?

Daniel R. DePetris
Autor je zahraničnopolitickým analytikom, komentátorom agentúry Reuters a častým prispievateľom pre The American Conservative.

Copyright: The American Conservative, pôvodný text: America Prime No Longer: In Syria, Regional Powers Step Up​. Uverejnené so súhlasom redakcie, preložil L. Obšitník.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo