Komentáre a názory 25. február 2014

Staré symboly moderného (?) Slovenska

Dušan Čurila
Na námestí Majstra Pavla v Levoči stojí pamätník Červenej armády, na vrchole ktorého sa hrdo pýši päťcípa hviezda. V tej Levoči, nad ktorou sa každoročne koná najväčšia katolícka púť Slovenska, ktorej mnohí účastníci by vedeli dobre rozprávať, ako boli za svoje náboženské prejavy za vlády komunizm...
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Dušan Čurila

Staré symboly moderného (?) Slovenska
Na námestí Majstra Pavla v Levoči stojí pamätník Červenej armády, na vrchole ktorého sa hrdo pýši päťcípa hviezda. V tej Levoči, nad ktorou sa každoročne koná najväčšia katolícka púť Slovenska, ktorej mnohí účastníci by vedeli dobre rozprávať, ako boli za svoje náboženské prejavy za vlády komunizm...

Na námestí Majstra Pavla v Levoči stojí pamätník Červenej armády, na vrchole ktorého sa hrdo pýši päťcípa hviezda. V tej Levoči, nad ktorou sa každoročne koná najväčšia katolícka púť Slovenska, ktorej mnohí účastníci by vedeli dobre rozprávať, ako boli za svoje náboženské prejavy za vlády komunizmu šikanovaní.

Vtipná nie je ani zachmúrená socha násilného kolektivizátora Marka Čulena na Námestí slobody (!) v Bratislave. A mohli by sme, bohužiaľ, pokračovať ďalej... To je len demonštratívny výber aktuálneho stavu od východu Slovenska až po západ. Takmer štvrťstoročie po Novembri ´89.

Predstavme si, že by pri výročí boľševickej Slovenskej republiky rád (najbližšie teda 16. júna 2014) zaviala z balkóna prešovskej radnice komunistická vlajka, ako pripomienka tohto aktu. Celospoločenská reakcia, by bola snáď, aspoň dúfam, negatívna a táto chvíľková oslava by určite zaplnila večerné spravodajstvo. Nie je však divné, že takúto reakciu nevyvoláva už 24 rokov permanentná oslava víťaznej Červenej armády a najmä komunizmu (kosák a kladivo) na pamätníku v samom centre prešovskej Hlavnej ulice?

Takýchto prípadov sú na Slovensku bohužiaľ desiatky, pamätníky s komunistickými symbolmi, pamätné tabule oslobodenia plné lží a poloprávd. Pri týchto artefaktoch to však nekončí. Koľko zastávok MHD alebo ulíc vo vašich mestách nesie mená „osobností“, ktoré sa v 20. storočí skutočne do červena vyfarbili? Čo tým všetkým, týmito pamätníkmi aj zdanlivo menej škodlivými názvami ulíc chceme v roku 2014 povedať sami sebe?

"Koľko sôch, zastávok MHD alebo ulíc vo vašich mestách nesie mená 'osobností', ktoré sa v 20. storočí vyfarbili do červena? Čo tým všetkým chceme v roku 2014 povedať sami sebe?"

V tejto problematike by sme asi nemali byť zástancami radikálnych riešení. Paušálnym búraním pamätníkov, bezhlavým odbíjaním pamätných tabúľ by sme sa nevzdialili od praktík antimonarchistov, gardistov alebo komunistov, ktoré sme zažili v 20. storočí. Každá jedna pamätná tabuľa, každá busta, socha alebo pomník sú symbolom doby, v ktorej vznikli. Nie každý symbol je však symbolom pozitívnym a nie každý je zlučiteľný s dnešnou dobou. Je médiom, ktoré nám tlmočí historickú skúsenosť, ale súčasne nám pripomína buď ľudské cnosti, alebo len omyly, zlyhania a hanbu.

Vždy je však potrebné hľadať hranice. Hranice medzi poďakovaním statočným padlým i preživším vojakom za vyhnanie nacistov z krajiny a glorifikáciou totalitnej ideológie, ktorú väčšinou nechtiac reprezentovali.

Bezbolestným riešením by bolo premenovanie ulíc. Trošku náročnejšia by bola oprava alebo výmena lživých alebo prehnane glorifikovaných textov za objektívne a neutrálne (najmä tie, ktoré sa týkajú oslobodenia v roku 1945). A pamätníky s kosákmi a kladivami by bolo vhodné buď upraviť alebo premiestniť z centra námestí a hlavných ulíc do necentrálnych verejných priestorov.

Cieľom týchto riadkov bolo najmä upozorniť na zriedkavo stúpajúci a skôr hlbšie upadajúci záujem o verejné dianie okolo nás, o obyčajný názov ulice, po ktorej kráčame každý deň alebo o zastávku MHD, na ktorej vystupujeme.

Uvedomujem si, aj keď nechápem, že veľkej časti ľudí sú akési pamätníky, busty, tabule, či názvy ulíc totálne „ukradnuté.“ To však nie je chyba týchto pamätníkov, búst či tabúľ, ale najmä problém výchovy v rodinách, vyučovania dejepisu na Slovensku a celkovej súčasnej spoločenskej klímy pod Tatrami. Vždy to však bude najmä individuálny problém každého, kto má celospoločenské záležitosti tohto druhu na poslednom mieste svojich priorít. Súčasné lamentovanie nad tým, že niekde získa verejný post predstaviteľ hnedej či červenej totality, je potom len plač nad dávno rozliatym mliekom. Ľahostajnosť k symbolom jednej totality nemá ďaleko k ľahostajnosti k symbolom aj tej druhej.

Dušan Čurila
Autor je spolupracovník Postoy.sk.

Ilustračné foto: panoramio.com (Pamätník osloboditeľom, Hlavná ulica v Prešove)

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0