Kto nás polarizuje na homofriendly a homophobic?

Najľahšie sa tlačí politická agenda v depolarizovanej spoločnosti. Tam, kde končia rozumné argumenty a stupňujú sa city na maximálnu možnú mieru. Nie však tie pozitívne, ktoré nás nesú životom, ale negatívne, ktoré zatemňujú svetlo rozumu a prinášajú negatívne nálady.

Najzákernejšia je mediálna vojna, je to zákopový boj s útokmi pod pás. Článok môže mať veľkú čítanosť alebo diskusiu, ktorá však ťažko dáva reálny obraz o rozložení názorov v spoločnosti. To, čo niekto nazýva mýtmi, iný považuje za fakt, a naopak fakty, ktoré majú mýty vyvracať, sa napokon môžu ukázať ako mýty. Kto má pravdu? A kto vlastne čo tvrdí? Vieme to?

Krycie mená často slúžia na to, aby ich diskusné príspevky nahrali na smeč niekomu, kto ich „akože zargumentuje“. Aj mýty a fakty môžu byť takouto hrou. Pretože si vyberú len tie otázky, na ktoré vedia dať odpoveď. No povedzte, je odpoveďou či dôkazom jedna či dve štúdie, ak nepoznáme všetky podmienky a okolnosti skúmania? Každá štúdia a anketa sa dá interpretovať ináč.

Čím ďalej, tým viac sa ukazuje ako najväčší problém všetkých polemík a dialógov otázka interpretácie. Tá istá veta sa dá interpretovať tak, ale aj inak. Neexistuje referenčný bod, ktorý by zaistil jediné pochopenie. Aj preklady výrazov z cudzích jazykov pri medzinárodnej agende sa líšia podľa vlastného videnia. To vám potvrdí každý seriózny prekladateľ. A niekedy ani kontext nepomôže. Čo robiť v tejto mäteži slov? Nie práve toto je ten nešťastný relativizmus, alebo nazvime to „babylon“, keď si už nikto s nikým nerozumie? Potom víťazí ten, komu už ostatní nevládzu odporovať, alebo sa im nedostane slova. Je však toto hľadanie pravdy? Kde je náš referenčný bod? Ak ho nemáme, nikdy sa nedohodneme. Azda je preto lepšie témy, ktoré polarizujú, odložiť, kým ten referenčný bod nenájdeme? A netlačiť „na pílu“, ako sa vraví.

"Ja osobne som homo-neutral, preto nemám problém ich zaradiť medzi bežných ľudí, z ktorých každý je iný a tým aj originálny. Nie každý si však môže dovoliť všetko na tomto svete, ide o pokorné uznanie svojich limitovaných možností."

Zdieľať

Súčasná politika gender a LGBTI je však podľa mňa tlačením na pílu. A prolife-áci majú slúžiť na to, aby robili kulisu tých „akože diskriminujúcich a homofóbnych“. Nie je to zvrátené? Nemalo by to byť tak, že ak sa cíti niekto obvinený a diskriminovaný, mal by dokázať svoju žalobu? Zdá sa, že tu je to sporné „prenesené dôkazné bremeno“, ktoré popiera doterajší právny rámec a vytvára bezprávie. Čo na to študovaní právnici? Naozaj sú ľudia LGBTI diskriminovaní? Čo na to ombudsman, Slovenské stredisko pre ľudské práva? Kde sú tie rozsiahle prípady diskriminácie? Alebo je skutočnou diskrimináciou homosexuálov a transgenderových to, že nie sú heterosexuálmi a nemôžu si založiť rodinu a vychovávať deti? Prečo potom chcú byť rovnakí, keď sú vlastne inakší? V takom prípade môžem považovať za diskrimináciu aj to, že som sa narodila na Slovensku, alebo že nežijem v dobe antiky. A chcela by som.

Prepáčte, ale politikou špecifikovania práv LGBTI sa iba zvýrazňuje ich odchýlka od normy. Ja osobne som homo-neutral, preto nemám problém ich zaradiť medzi bežných ľudí, z ktorých každý je iný a tým aj originálny. Nie každý má alebo si môže dovoliť všetko na tomto svete, ale to predsa nie je nijaká diskriminácia, vážení. To nie je popieranie ľudských práv. Je to len pokorné uznanie svojich limitovaných možností.

Mária Raučinová
Autorka je publicistka a členka Medzinárodnej aliancie katolíckych ženských organizácií, členka Výboru pre rodovú rovnosť pri Rade vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť.

Ilustračné foto: wikimedia.org (licencia CC)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo