Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
23. júl 2018

Prečo sa Lajčákovi do toho tak nechce

Celkom rád by bol prezidentom a vie, že v Smere nikoho lepšieho nemajú. Napriek tomu má zo svojej kandidatúry husiu kožu.
Prečo sa Lajčákovi do toho tak nechce

Ilustračná foto TASR/AP Photo/Amel Emric

Richard Raši, podpredseda vlády pre investície a informatizáciu – takto presne sa volá najozdobnejší post vo vláde, ktorý predtým zastával Peter Pellegrini – má na prvý pohľad za sebou príjemný pracovný týždeň v USA.

Navštívil Pittsburgh aj New York, v Pittsburghu rokoval s najvyšším vedením oceliarskeho koncernu US Steel a ako donedávna prvý Košičan priniesol pozitívnu správu, že americkí oceliari v Košiciach nielenže ostávajú, ale rozmýšľajú o ďalších investíciách.

To nebolo z Pittsburghu všetko, Raši sa tu stretol aj s miestnou komunitou Slovákov, ktorých predkovia budovali mesto po prvej svetovej vojne, vicepremiér s nimi oslávil „Slovenský deň“ a prevzal od nich takzvanú deklaráciu kraja o podpore Slovákov.

Ale tá najdôležitejšia misia nečakala Rašiho ako vicepremiéra v Pittsburghu, ale Rašiho ako podpredsedu strany Smer-SD v New Yorku. Tam zamieril za svojím vládnym kolegom, ministrom zahraničných vecí Miroslavom Lajčákom, ktorého posledný rok oveľa ľahšie stretnúť na Manhattane než v Bratislave a blízkom európskom okolí.

Lajčák o pár týždňov končí vo funkcii predsedu Valného zhromaždenia, čo bol vrchol v jeho doterajšej diplomatickej kariére, a Smer chce mať o pár týždňov jasno v tom, koho postaví za svojho prezidentského kandidáta. Nevieme, o čom presne sa Raši a Lajčák rozprávali medzi štyrmi očami, ale vieme, čo sám Raši povedal cez víkend po vzájomnom stretnutí. V rozhovore pre TASR sa netajil, že Lajčáka presviedčal, aby sa dal na prezidentský súboj, pretože „lepšieho kandidáta si nevie predstaviť“, „prezident má nenahraditeľnú funkciu v medzinárodnom meradle a z tohto pohľadu je Miro pre mňa jednotka“. Okrem toho Raši uviedol, že fandí všetkým, „aby sme sa pokúsili Mira presvedčiť“.

Sám Lajčák sa tváril, že presvedčovacia misia ho nechala chladnou, pre TASR následne vyhlásil: „Mám úctu a rešpekt k úradu prezidenta SR a neskrývam, že je množstvo ľudí, ktorí ma oslovujú a nejakým spôsobom vyjadrujú svoje prianie, že by ma radi videli v tej funkcii. Ale ja sa vidím v zahraničnej politike. Necítim silnejší spoločenský dopyt po mojej osobe.“

Znie to inak, keď ešte začiatkom roka vylučoval, že by kandidoval. Čo si teda z toho zobrať?

Prečo ho Smer tak veľmi chce

Z prostredia Smeru unikajú v týchto týždňoch dva typy informácií, ktoré sa týkajú Lajčákovej kandidatúry. Podľa niektorých je už Lajčák viac-menej uvarený, a hoci má veľký strach z kampane, na jeseň ohlási svoju prezidentskú kandidatúru. Podľa iných to vôbec nie je isté a z New Yorku prichádzajú skôr signály, že hoci by nášho najúspešnejšieho diplomata rola prezidenta lákala, nechce naplno vstúpiť do politického bahna, ktoré je s tým spojené.

Tomu by napovedalo aj Lajčákovo diplomatické vyjadrenie pre TASR, ktoré síce nie je ráznym „nie“, skôr je to ten druh „skôr nie“, ktoré si pýta ďalšie stranícke kurizovanie, naliehavé telefonáty predsedu vlády aj Smeru či prosebné výzvy miestnych organizácií strany.

Pre Smer je Lajčák jediným mysliteľným straníckym kandidátom, ktorý má šancu zvíťaziť v prezidentských voľbách aj v časoch, keď značka tejto strany vedľa mena akéhokoľvek iného kandidáta pripomína zvonenie umieračika. 

Podľa dosiaľ nezverejňovaných prieskumov by bol Lajčák jednoznačným favoritom prezidentských volieb. Jeho potenciálne zisky sú v prvom kole oproti zvyšku pelotónu násobné – volili by ho voliči Smeru, sčasti SNS, ale dokázal by loviť aj v nevládnom tábore.

Hoci sa v krajine po vražde novinára a jeho snúbenice tak veľa zmenilo, zdá sa, že Lajčák by ešte stále profitoval z toho, že ako ministra zahraničia ho široká verejnosť oveľa viac vnímala ako topdiplomata než politika (Smeru). Plus ho zachraňovalo, že posledné mesiace, keď preplnené námestia vyhnali z vlády Robertov Fica a Kaliňáka, si mohol opakovane vydýchnuť, že rieši pre slovenský ľud neviditeľnú globálnu agendu a do New Yorku za ním nezavíta žiaden slovenský novinár s otravnými otázkami.

Lajčák má teda bonus, ktorý nikto iný v Smere nemá. Možno okrem bruselského komisára Maroša Šefčoviča, ktorého verejná známosť a aura je však oproti populárnemu ministrovi zahraničia neporovnateľne slabšia.

Miroslav Lajčák to všetko vie, chápe, že je jasný favorit, aj to, že má tradične dobré vzťahy s popradským rodákom Andrejom Kiskom, ktorý by proti nemu rozhodne nemobilizoval verejnosť. Skrátka, meno Lajčák, to je momentálne pre stranu Roberta Fica v jej najťažšej historickej fáze synonymum nádeje. 

Desí ho však niečo iné – riziko. Neznesiteľné riziko pošpinenia a prehry.

Prekliatie jasného favorita

O Lajčákovi je známe, že veľmi ťažko znášal škandál okolo agentúry Evka a predraženého galavečera k uvedeniu loga slovenského predsedníctva. Táto kauza, ktorú odštartovalo svedectvo Zuzany Hlávkovej, celkom otriasla dovtedajším životom kariérneho diplomata.

Vrcholní politici Smeru, po ktorých stekajú početné škandáliky aj škandály ako po teflóne, tomu zrejme celkom nerozumeli, ale Lajčák sa dlho cítil kauzou ako paralyzovaný. On, celoživotný profík a workoholik, ktorý žije len svojou prácou, on, vysoko nadštandardne a transprentne z verejných zdrojov platený profík, má zrazu sedieť na mediálnej trestnej lavici s korupčníkmi, pre akúsi súťaž o 150-tisíc eur?

Kauza sa ťahala mesiace, až kým ju neuzavrel Úrad pre verejné obstarávanie („zákon nebol porušený“). Tým sa to neskončilo, Lajčáka o pár mesiacov verejne kritizoval diplomat Rastislav Mojto, ktorý mu predtým písal prejavy, a iný bývalý mladý diplomat Ondrej Gažovič zas hovoril o tom, ako sa Mária Trošková dostala proti vôli nemeckej diplomacie na rokovanie Fica s Angelou Merkelovou.

Pre Lajčáka, pre ktorého je diplomacia spojená s absolútnou lojalitou a diskrétnosťou, to boli nepochopiteľné prejavy vzbury mladej generácie, ktorá sníva svoje sny o dokonalej čistote v rezorte, a preto je ochotná robiť starým harcovníkom zo života peklo.

Tu sme pri pointe hlavnej Lajčákovej obavy: Keď sa dosiaľ usiloval o kariérne pozície, musel mať zmapované zákulisie, diplomatické triky aj intrigy, všetko to však malo pravidlá uzavretého sveta za oponou. Prezidentská kampaň je však mediálnym bojiskom, kde bude favorit predmetom tvrdých útokov aj zháňania kompromateriálov. A Lajčák má priam panický strach z každej novej „Zuzany Hlávkovej“.

Nočná mora kariérneho diplomata

A potom je tu druhá, nemenej racionálna obava: jasným favoritom prezidentského prvého kola bol v roku 2014 aj Robert Fico, ktorý prehral vtedy s trochu habkajúcim a upoteným Andrejom Kiskom v pomere 40 ku 60. Ak by Lajčák skončil v druhom kole s nacionálno-protestným kandidátom typu Harabin, v druhom kole by ho vyniesli nahor spojené sily koalície aj opozície. Ak by sa však ocitol s kandidátom typu Andrej Kiska II., mohol by za istých okolností – pri protikampani z dielne ostrostrelca Igora Matoviča – dopadnúť ako Robert Fico II.

Pre Smer sa každé voľby od roku 2014 končili prehrou alebo značne horším výsledkom, než sa čakalo – či už ide o prezidentské voľby 2014, parlamentné voľby 2016 alebo župné voľby 2017, keď v druhom kole prehrávali proti nevýrazným protikandidátom opozície feši favoriti ako Richard Raši či Juraj Blanár. Visačka Smeru je tak každým rokom toxickejšia, čo sa dá pozorovať voľným okom aj z New Yorku.

Miroslava Lajčáka by bavilo byť prezidentom, napokon, prezidenta, ktorý by tak rád a tak veľa cestoval, natoľko si užíval protokolárne a ceremoniálne úkony a mal naprieč svetom toľko kontaktov, sme dosiaľ nemali. Aj preto bude ešte do septembra vítať v New Yorku kurizantov a dumať nad tým všetkým dňom a nocou.

Pre slovenského kariérneho topdiplomata niet väčšej nočnej mory ako byť favoritom volieb.

Inzercia

Inzercia

Inzercia

Odporúčame