Ako Brežnev zvrhol Chruščova

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Ako Brežnev zvrhol Chruščova

Apríl 1963. Brežnev, Castro a Chruščov počas schôdzky v Moskve.

Striedanie moci je neuralgickým momentom každého diktátorského režimu.

Nikita Chruščov o tom vedel asi najviac. Sám sa dostal k moci prevratom v júni 1953, v roku 1957 sprisahaniu odolal a v októbri 1964 bol ďalším palácovým prevratom zvrhnutý.

Odmäk

Keď sa Nikita Sergejevič Chruščov v júni 1953 dostal k moci, mal voči svojim kolegom z politbyra jednu zásadnú výhodu. Na rozdiel od Malenkova, Molotova a Kaganoviča počas obdobia tzv. veľkého teroru v rokoch 1936 – 37 ešte nebol členom najužšieho vedenia Sovietskeho zväzu, a preto si mohol dovoliť dištancovať sa od stalinských represií. Hoci na lokálnej úrovni v Moskovskej oblasti a najmä na Ukrajine sa do represií zapojil s patričnou boľševickou ráznosťou aj on. Podieľal sa na násilnej kolektivizácii a na Ukrajine zatýkal miestnu cirkevnú hierarchiu najmä gréckokatolíckej, ale aj pravoslávnej cirkvi. Dodnes sa ale nenašiel jediný rozsudok smrti s jeho podpisom. Chruščovovi kritici to pripisujú tomu, že všetko, čo mohlo Chruščova kompromitovať, zlikvidoval verný šéf KGB Ivan Serov.

Nikita Sergejevič Chručšov na fotografii z roku 1963.

Chruščov nemal rád tajnú štátnu bezpečnosť a neznášal jej krvavé metódy. Preto ju dal vyčleniť z ministerstva vnútra a pretransformovať na „iba“ vládny Výbor štátnej bezpečnosti (známy pod skratkou KGB) striktne podriadený kolektívnej kontrole Ústredného výboru komunistickej strany. V tejto pozícii tajná polícia už nikdy nemala byť použitá proti strane samotnej tak ako jej predchodkyňa NKVD počas tzv. veľkej čistky.

Chruščov sa energicky pustil do obnovy sovietskej spoločnosti a jeho éra sa dodnes označuje ako „chruščovovský odmäk“. Nedá sa mu uprieť úprimná snaha o zlepšenie života občanov Sovietskeho zväzu. Urovnal roztržku s Juhosláviou, ale rozhádal sa s Mao Ce Tungom, ktorý odsúdenie Stalinovho kultu bral ako zradu komunistických ideálov. Chruščov úprimne veril, že komunistické zriadenie je to najlepšie pre ľudí a že komunizmus čoskoro zvíťazí na celom svete.

Neúspešný pokus

Malenkov, Molotov a Kaganovič s veľkou nevôľou sledovali rast Chruščovovej moci a kritiku Stalinovho kultu. Odhalenie Stalinových represií na XX. zjazde strany v roku 1956 brali vcelku oprávnene ako útok na seba samých. Do funkcií sa nezadržateľne drala mladšia generácia, tzv. komsomolci, ktorí sa vnútorne identifikovali s Chruščovovými reformami.

Jedným z predstaviteľov tejto generácie bol mladý šéfredaktor Dmitrij Šepilov, z ktorého Chruščov urobil ministra zahraničia. Pracovať s impulzívnym a popudlivým Chruščovom však nebolo jednoduché. Na jednej so svojich zahraničných ciest dal Šepilov interview americkému časopisu bez toho, aby si od Chruščova pýtal dovolenie. Ten zareagoval zúrivo a Šepilovovi nielenže vynadal, ale ho inkriminovaným časopisom aj udrel. Urazenú pýchu mladého ministra sa rozhodli využiť práve Malenkov a Molotov. Zosnovali zasadnutie politbyra, na ktorom chceli Chruščova odvolať. Trik bol v tom, že odvolať prvého tajomníka mohlo iba plénum Ústredného výboru. Tam už mal ale Chruščov dosadených svojich ľudí, a preto sprisahanci museli konať v rámci politbyra. Situácia sa v ich prospech začala nakláňať, keď sa k sprisahancom po určitom váhaní pridal práve urazený Šepilov. Brežnev, ktorý do sprisahania zapojený nebol, vo vypätej situácii dostal srdcovú slabosť a musel byť k nemu privolaný lekár. Chruščov zatiaľ hral o čas a snažil sa akýkoľvek spôsobom informovať svojich stúpencov a prebiehajúcich udalostiach.

Prevrat napokon zlikvidovali maršal Žukov a šéf KGB Serov. Začali konať hneď, ako zistili, čo sa v Kremli deje. Podľa jednej z legiend Žukova o prevrate mal informovať práve Brežnev, ktorý svoju srdcovú slabosť „nafilmoval“, aby mal zámienku opustiť rokovaciu miestnosť. Na Žukovov rozkaz armádne lietadlá začali do Moskvy horúčkovito zvážať členov Ústredného výboru (vtedy známeho pod charakteristickou skratkou ÚV), ktorých počas letu inštruovali Chruščovovi komsomolci. Serovovej KGB sa podarilo izolovať Kremeľ, takže nikto v krajine nevedel, že tam práve prebieha pokus o prevrat. Vo chvíli, keď boli členovia ÚV zhromaždení v Kremli, Žukov vtrhol do zasadacej miestnosti a k úľave Chruščova zasadnutie politbyra prerušil. To bol signál pre váhajúcich členov politbyra, na čiu stranu sa prikláňa víťazstvo a aj Brežnevov zdravotný stav sa začal zlepšovať. Zasadnutie pléna ÚV už bolo jednostrannou záležitosťou a Chruščov sa jedným šmahom zbavil nepríjemných starých súdruhov zo Stalinových čias a bol to tiež koniec kariéry nešťastného Šepilova, ktorý tak zle odhadol situáciu. Ešte v ten večer boli zo všetkých dôchodcovia – teda okrem Šepilova, ktorý nasledujúcich 25 rokov prežil ako archivár v ústrednom archíve.

Na vrchole moci

Hoci Chruščov Žukovovi vďačil za záchranu, maršalova autorita a takmer neobmedzená moc nad armádou ho znepokojovala. Paradoxne, najviac ho desila práve tá zdanlivá ľahkosť, s akou Žukov a „jeho“ armáda zmietli pokus o prevrat proti nemu. Chruščov podľahol vlastným paranoidným predstavám a do roka po neúspešnom prevrate zosnoval intrigu, na základe ktorej bol legendárny a populárny vojvodca definitívne poslaný do výslužby. Nikita Sergejevič sa podobne vysporiadal aj so Serovom. Ten bol najskôr presunutý na menej významné miesto šéfa vojenskej rozviedky GRU, ale po Peňkovského afére v roku 1962 bol odvolaný pre „stratu ostražitosti“. Na miesto Serova nastúpil nedávny komsomolec Alexander Šeljepin.

Chruščov za svoju výhradnú doménu považoval poľnohospodárstvo. Jeho tragédiou ale bolo, že aj na pomery sovietskeho vedenia bol nevzdelaný a nechápal zákonitosti fungovania hospodárstva štátu, ktorý riadil. Žil v ilúzii, že všetko vyrieši entuziazmus ľudí správne usmernený komunistickou stranou. Jeho impulzívne nápady začali do chodu štátu vnášať chaos a nervozitu. Pokiaľ by išlo iba o masové pestovanie kukurice alebo priekopnícke rozorávanie celín, asi by sa nič závažného nestalo. Ale podobne spontánny a nedomyslený nápad umiestniť jadrové rakety stredného doletu na Kubu dostal svet na okraj jadrovej vojny.

Po rokoch Stalinovej vlády, keď si nikto nemohol byť istý, ako dlho pobudne vo svojej funkcii a či sa vôbec dožije ďalšieho dňa, si stranícki funkcionári chceli v pokoji užívať svoje výsadné postavenie. Nevypočítateľný Chruščov im miesto toho servíroval jednu reorganizáciu za druhou. Hospodárstvo stále nenapredovalo podľa jeho predstáv a v jeho svete sa všetko riešilo straníckymi príkazmi a personálnymi zmenami. Obzvlášť nešťastný bol nápad rozdeliť vedenie oblastí na mestské a vidiecke s tým, že mestské mali riadiť priemysel a dedinské poľnohospodárstvo. Vytvorené dvojvládie vnieslo do riadenia štátu úplný zmätok a spolu s Chruščovovou vášňou pre kukuricu sa stalo predmetom nespočetných šeptom vyslovovaných vtipov. Mocou opojený Chruščov zabudol, že na post prvého tajomníka strany sa dostal práve na základe podpory straníckeho aparátu a ten sa teraz začal obracať proti nemu.

Sprisahanci

Jadrom sprisahania sa stali starší členovia politbyra Brežnev, Podgornyj a Poljanskij. Bol to práve žoviálny a spoločenský Brežnev, ktorý v lete 1964 začal systematicky obchádzať členov ÚV a presviedčať ich o potrebe zmeny na poste prvého tajomníka. Že v prípade prezradenia by mu šlo o život, netreba hovoriť. Preto si pre istotu dokonca prestal viesť denník, do ktorého si obvykle zapisoval stretnutia, ktoré každý deň absolvoval. O averzii, ktorú cítil stranícky aparát voči Chruščovovi však nič nevypovedá viac než to, že hoci prípravy na prevrat trvali štvrť roka a boli do nich zapojené desiatky ľudí, Brežneva nikto neudal.

Chruščov si predsedu KGB Šeljepina vyhliadol ako svojho budúceho nástupcu. Netrvalo dlho a Šeljepin sa stal podpredsedom vlády a tajomníkom ÚV, kde viedol výbor straníckej a štátnej kontroly. Stal sa tak jedným z najobávanejších mužov v štáte. Novým šéfom KGB sa stal ďalší komsomolec a Šeljepinov priateľ Vladimír Semičastnyj. Kým bola KGB na strane Chruščova, sprisahanie nemalo šancu. Pomohla však kuriózna náhoda.

Maršal Žukov Chruščova v roku 1957 ešte pred pádom zachránil.

Výber prvého tajomníka mal svoje zákonitosti. Nestačilo byť zaslúžilým funkcionárom a vedieť rečniť o marxizme-leninizme. Kandidát na najvyšší post musel mať skúsenosti z riadenia ľudí a hospodárstva. Na to bolo minimálne potrebné zastávať určité obdobie post prvého tajomníka niektorej z väčších oblastí v ešte lepšom prípade niektorej zo zväzových republík. Znamenalo to ale dlhší pobyt mimo centra moci a práve to sa stalo príčinou fatálneho nedorozumenia. Šeljepinovi chýbala v životopise práve nevyhnutná položka „viedol oblastnú stranícku organizáciu“ a Chruščov to chcel napraviť. Jeho ponuku, aby sa ujal riadenia straníckej organizácie v Lenigrade, si však Šeljepin vysvetlil ako pokus o odstavenie od moci a k Chruščovovej zlosti návrh urazene odmietol. Roztržku využil Brežnev a Šeljepina spolu s jeho priateľom Semičastným získal pre svoju vec. Váhajúci Žukovov nástupca Malinovský sa tiež nakoniec pridal na stranu sprisahancov.

Súkolie prevratu

Brežnev so spustením prevratu váhal, ale keď sa Chruščov na recepcii na indonézskej ambasáde otvorene členom politbyra vyhrážal, že ich všetkých vymení, nastal čas konať. Nič netušiaci Chruščov priamo z recepcie odletel dovolenkovať do kaukazského letoviska Picunda. V Moskve za začala horúčkovitá príprava mimoriadnych zasadnutí politbyra a pléna ÚV, na ktorých mal byť Chruščov odvolaný zo všetkých funkcií. Telefónna linka do Picundy bola kontrolovaná pre prípad, že by Chruščov predsa len niečo zavetril a začal robiť protiopatrenia.

Keď bol Nikita Sergejevič nečakane pozvaný na zasadnutie politbyra, ktoré sám nezvolal, začal tušiť, že niečo nie je v poriadku. V lietadle do Moskvy sa ešte zúfalo pokúsil presvedčiť posádku, aby leteli do Kyjeva. Keď neuspel, viditeľne otrasený sa spolu s priateľom Mikojanom zavrel do salónika. Nemohol vedieť, že ani v Kyjeve by svojmu osudu neunikol. Jeho chránenec, ukrajinský prvý tajomník Šelest, bol tiež súčasťou sprisahania. V Moskve na letisku Chruščova nevítala delegácia členov politbyra a vlády, ako to bývalo obvykle, ale zachmúrený Semičastnyj s eskortou.

V Kremli na zasadnutí politbyra sa výrečný Chruščov ešte zmohol na posledný energický odpor, ale teraz mu už nemal kto prísť na pomoc. Preverených lojálnych spojencov Žukova a Serova sa sám pred časom zbavil. Plénum Ústredného výboru 14. októbra 1964 už bolo opäť iba formalitou a na jeho konci bol z Chruščova dôchodca. Víťazný Brežnev nechcel pripraviť Chruščova o život, ale postaral sa, že jeho meno bolo na nasledujúce štvrťstoročie doslova vymazané z histórie. Chruščov žil ďalších sedem rokov pod dozorom KGB v úplnej izolácii, ale relatívnom pohodlí na pridelenej dači pod Moskvou. Činorodého Nikitu Sergejeviča ubíjala vynútená nečinnosť. Na popud svojho syna Sergeja začal tajne nahrávať na magnetofónovú pásku svoje memoáre. K hanbe KGB sa krátko pred Chruščovovou smrťou jeho synovi podarilo memoáre prepašovať na Západ a tam ich vydať.

Keď v septembri 1971 bývalý prvý tajomník ÚV KSSZ Nikita Sergejevič Chruščov umrel na infarkt, hlavné stranícke noviny Pravda o tom uverejnili iba krátku lakonickú noticku ukrytú v strede vydania. Na pohrebe sa mohla zúčastniť iba najbližšia rodina. Moskovský Novodjevičí cintorín bol v deň pohrebu pre verejnosť uzavretý. Rovnako bola uzavretá aj najbližšia stanica metra a zastávky mestskej hromadnej dopravy. Na rozdiel od Brežneva, ktorý bol ruskou oficiálnou historiografiou už fakticky rehabilitovaný, Chruščov naďalej zostáva v súčasnom kremeľskom establišmente v nemilosti. Príčinou je Krym, ktorý mal práve on v roku 1954 odovzdať vtedy ešte sovietskej Ukrajine.

Foto: Flickr.com, Wikimedia.org

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo