Do redakcie nám prišla otázka mamičky troch detí v predškolskom veku. „Moje najstaršie dieťa je nadpriemerne šikovné, vo svojom veku číta encyklopédie, namiesto hračiek ho zaujíma evolúcia sveta a paleontológia, číta a píše ešte pred nástupom do školy. Moje druhé dieťa takéto záujmy a tendencie nemá, napriek tomu sa chce stále doťahovať na staršieho. Pritom viem, že prirodzene, keby nebolo staršieho, tak by sa rado hralo a žilo vo svojom detskom svete. Čo robiť, aby každé dieťa zostalo samým sebou bez porovnávania a nutnosti doťahovať sa na staršieho?“

Ako riešiť túto situáciu medzi súrodencami? Radia odborníci na výchovu. 

Denisa Zlevská, psychologička, Centrum pre tréning a rozvoj

V predškolskom veku je úplne normálne, že mladšie dieťa opakuje po staršom, skúša a aj takto objavuje svet. Je skvelé, keď vnímame osobitosti každého dieťaťa – jeho silné i slabé stránky, spôsoby správania vo všakovakých situáciách, obľúbené činnosti i tie menej obľúbené. Okrem iného, vytvára to priestor pre budovanie si našich vlastných postojov i správania, ktoré zohľadňujú rozdiely medzi deťmi. Tým prirodzene posilňujeme individualitu detí a dávame im priestor byť takými, aké sú, a neškatuľkujeme ich do našich predstáv.

Dôležité je dávať si pozor a oceňovať tak správanie, pokroky a záujmy jedného, ako aj druhého z detí. Sami máme, často neuvedomenú, tendenciu hodnotiť niektoré správanie alebo progres ako „hodnotnejšie“. Toto je potrebné si uvedomovať a dávať celkom jedinečnú spätnú väzbu každému z detí.

Dôležité je neporovnávať deti medzi sebou a ani sa nesnažiť o dokonalú rovnosť, ktorá mimochodom neexistuje. Stačí, ak budeme pristupovať k deťom s individuálnym poznaním. Ak to tak totiž nebudete robiť, budete tým zvyšovať súťaživosť medzi deťmi a v konečnom dôsledku môžeme v nich vyvolať vzájomný odpor až nenávisť. Dôležité je podporovať deti v spoločnej hre, prípadne podnikať aktivity, kde vyniknú silné stránky oboch detí a všetci z nich budete mať úžitok – tak prispejeme k rozvoju spolupráce medzi deťmi.

Albín Škoviera, špeciálny pedagóg, Katolícka univerzita v Ružomberku a Univerzita Pardubice

Väčšina rodičov, ktorí majú dve a viac detí, rýchlo pochopí, že každé z nich je iné. Jedinečnosť každého z nich je skutočne rozumné prijať. Často s tým máme väčší problém my, rodičia, ako deti medzi sebou. Samozrejme, dieťa sa chce porovnávať. Je to prirodzený poznávací a sebapoznávací proces, počas ktorého prichádza pomerne rýchlo na to, v čom sa môže „merať“ s iným, v čom sa mu (ešte) nevyrovná, ale je to „temer na dosah“, a čo mu vôbec nejde. Ak sa mu darí vyrovnávať, posilňuje to jeho záujem, ak nie, hľadá inú oblasť, v ktorej môže byť dobrý.

Trocha iná rovina je súrodenecká rivalita. Tam ide oveľa viac o mieru pozornosti a ocenenia, ktorú dieťa chce získať od rodiča pre seba. Mimoriadne nadané deti, práve pre na svoj vek nezvyklé vedomosti i záujmy, sú často výchovne ohrozenejšie ako tie „normálne“, pretože sme z nich „paf“. Sú často vo „svetle kamier“, niektorí rodičia ich radi predvádzajú pred príbuznými či známymi. Nadhodnocujú jednu kvalitu nad inými, vytvárajú v dieťati sebaobraz hviezdy, čo mu škodí.

Ak máme doma medzi súrodencami dieťa mimoriadne nadané či talentované, nebráňme mu v rozvoju jeho špecifických záujmov. Oceňujme však predovšetkým tie veci, ktoré oceňujeme aj pri ostatných súrodencoch.

Foto archív D. Z., Pavol Rábara