Je správne viesť deti k zvykom Veľkonočného pondelka?

Je správne viesť deti k zvykom Veľkonočného pondelka?

Foto TASR Martin Palkovič

Polievanie a šibanie dievčat, k tomu za odmenu kraslice. Máme k tomu viesť deti?

V poslednom čase sa objavuje stále viac kritických hlasov na zvyky viažuce sa na veľkonočný pondelok. Oblievanie vodou, šibanie, príprava kraslíc, to všetko patrí k tradíciám, ktoré naďalej zachovávajú mnohé slovenské rodiny. Položili sme našim odborníkom na výchovu otázku, či je správne viesť deti k týmto zvykom aj dnes. 

 

Daniela Čechová, poradenská psychologička a psychoterapeutka, katedra psychológie Filozofickej fakulty Univerzity KomenskéhoSlovenská asociácia individuálnej psychológie

Odporúčam zachovávať tradície a viesť k nim deti – kto im má odovzdať posolstvo predkov, ak nie rodičia? Deti si aj tak odovzdané neskôr prefiltrujú cez vlastnú optiku. Vyskúšajú si aj niečo iné, možno pocestujú, budú ovplyvnené skúsenosťami, ktoré prinesie do vzťahu ich životný partner, a vytvoria si vlastné tradície. Tak to napokon má byť: nie sme šťastní, keď odmietneme svoje kultúrne dedičstvo ani keď sa úplne prispôsobíme novému prostrediu. Spokojnosť a pohodu prinesie uplatňovanie zdravého rozumu pri veľkonočných tradíciách, podobne ako v celom živote.

Albín Škoviera, špeciálny pedagóg, Katolícka univerzita v Ružomberku a Univerzita Pardubice

So zvykmi a tradíciami je to trocha komplikované. Aj tie z Veľkonočného pondelka plnili v minulosti rad funkcií. Od tých skôr „pohanských“ (polievačka a šibačka), ktoré boli spojené s vierou v dobré zdravie, až po symbolickú komunikáciu, kde tú najkrajšiu kraslicu dávalo dievča ako prejav náklonnosti svojmu milému. Boli súčasťou procesu prípravy „tínedžerov“ na Veľkú noc. Na korbáče bolo najprv potrebné vŕbové prútie, kraslice bolo potrebné vyfúknuť. Oboje aj vlastnoručne vypliesť a vyzdobiť a prejaviť tak svoju zručnosť i vkus. Veľkonočný pondelok bol už len čerešnička na torte.

Dnes, keď kúpime korbáč i priemyselné „kraslice“ v obchodnom dome a polievači očakávajú skôr peniaze a poldeci, sa tieto zvyky duchovne skoro celkom vyprázdnili. Napriek tomu mám pocit, že v tých dedinách, kde na sviatky ešte chodia niektorí v kroji, temer všetci sa poznajú, patria tieto zvyky ku koloritu Veľkej noci. Tam by som k týmto obyčajom deti aj naďalej viedol.

Jednoducho, ani pes, čo sa túla po sídlisku, a pes, čo sa túla po dedine, nie je celkom to isté.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo