Na čo myslím pri 30. výročí

Napriek tomu, že som bývalý politický väzeň, nebol som politicky činný. Mal som radosť zo slobody, ktorú nám vrátil November 1989.  Už som sa nebál byť viditeľný, nemal som strach, že prídem o zamestnanie, a konečne, ale hlavne som sa prestal strachovať, že pre moju minulosť budú ubližovať aj mojim deťom. Vtedy sa takto prikrčení ľudia začali  nielen narovnávať, ale aj aktívne prejavovať. Pozoroval som to aj na ich tvárach. Už to neboli také nehybné masky, ale usmievali sa, stávali sa komunikatívni,  oslovovali iných ľudí, hľadali medzi nimi, často medzi vlastnými  susedmi  v činžiaku,  spriaznené duše. Pre mňa to bola krásna doba. Krásne týždne, krásne prvé mesiace.

Lenže netrvalo dlho a slovenská spoločnosť začala prudko polarizovať. Vplyv strán, ktoré boli zárukou demokratického vývoja po novembri 1989, postupne oslabol, pravda a láska nezvíťazili nad lžou a nenávisťou tak rýchlo ako sme si to mysleli, v spoločnosti začala narastať netolerancia, zdvihla sa „národná vlna“, a na nej sa niesli živly, s ktorými sme nemohli súhlasiť. 

Doktor Živago, postava z rovnomenného románu  ruského spisovateľa  Borisa Pasternaka hovorí, že všetky pekné idey, ktoré vzniknú v hlavách svojich tvorcov, sa počas ich realizácie začnú deformovať. Niekedy skončia ako karikatúry pôvodných predlôh.

Obávam sa, že dnes sme už druhý raz svedkami takejto situácie. Demokracia akoby sa vyparovala, akoby sme sa  rozhodli hľadať nový poriadok. Vražda, vrah, alebo vrahovia akoby otvorili novú kapitolu nášho jestvovania na mape sveta.

Politický väzeň  Andrej Hlinka pred takmer sto rokmi (1919) zažíva na Mírove  podobný pocit a reaguje naň takto: „Verejnosť je plná vredov a rakoviny. Choroba ľahkého  a rýchleho zbohatnutia sa veľmi rozšírila. Pochop mravnosti zatemnel a padol. Stretávame sa zo zjavmi, ktoré nás musia desiť. Hrabivosť a ziskuchtivosť nie žeby klesala. ale sa rozrastá v obrovských rozmeroch. Ide všetko o prekot do záhuby. Svetlo sa vydáva za tmu. Lož za pravdu a pravda za lož. Príde, ale odkiaľ príde ozdravenie a pomoc? Poskytne nám pomoc osveta alebo vychvaľovaná demokracia? Tu sa nám treba inde o liek obrátiť. Tu je len jeden „faro“, jeden maják, jeden medzník, a to je viera. K nej sa musíme obrátiť. Ručičky na cíferníku ukazujú dvanástu. Moderný svetový názor so svojím učením o slobodnom zmýšľaní učinil každého slabocha zakladateľom náboženstva, a každého neverca svojím vlastným zákonodarcom...      

Ladislav Hanus  v roku 1994  ešte pred svojou smrťou konštatuje: „Najťažšie v tomto našom čase je nedostatok osôb, nedostatok vedúcich osobností. Nie konflikty, akokoľvek ťažké, sú tie najväčšie pohromy. Ale to, že nemáme osobnosti veľkého formátu..."  Vtedy sa národ nachádzal v ošiali mečiarizmu. A to krátko po osamostatnení Slovenska! Ale  aj pre  túto príležitosť má práve Hanus  v zálohe dostatok  poučení pre budúcnosť:   “...  Koľkou hodnotou  je národ,  koľké požehnanie  prináša, skusujeme na sebe...národným    prebudením   sa    tu   prebudili    nové potencie... Postavila sa tu nová dospelá bytosť,  prínos sebe, Európe  i ľudstvu...Ale nacionalizmus... je i nebezpečenstvo...najpažravejšia  sila nového veku...veľká  eruptívna, zápalná,  sugestívna moc...Neapeluje v prvom rade  na   rozum a slobodu,  ale  na  krv a vášeň .Nacionalizmus   je   potom už len rozšírený egoizmus.... Národné  povedomie prepína  v subjektívnu  pýchu, vo vedomie jedinečnosti...

V  spoločnosti  i v štáte  sa roja celé kŕdle živočíchov    s    dobrým   ňuchacím orgánom...Najprv  vystrčia  nos,  jemne  oňuchajú  situáciu, rozloženie  síl,  odkiaľ  a  kam  duje  vietor, aké heslo je v móde, kto  je pri vesle a  podľa toho sa zariadia.  Keď je v móde liberalizmus, sú  pokrokármi. Keď internacionalizmus, sú súdruhmi, keď nacionalizmus,  sú šovinisti, keď zbožnosť, prvou  horlivosťou upozorňujú  na seba.  Tí istí.  Metódy sú pritom  individuálne“. (L. Hanus: Rozprava o kultúrnosti)

Pavol Poljak: Schody ku kostolu sv. Mikuláša. Fotografia z rokov 1930-1940, zdroj: webumenia.sk

Aj Anton Srholec ponúka riešenie pre vzniknutú  situáciu: Ak niektorý reprezentant v národnom drese zmarí vyloženú šancu, tréner ho odvolá a sú prípady, že viac v tomto drese nenastúpi. Ak je mi z niečoho smutno, tak len z toho, koľko vyložených šancí sme zahodili. Zahodili len preto, aby sme uchránili korunky, neriskovali pohodlie, dôstojnosť svojho stavu, ako keby nejaký stav jestvoval. (Srholec).

Aristoteles nám radí: „ ...nijaký úrad sa nemá obsadzovať podľa odhadu, ale podľa schopnosti” a k tomu neprozreteľne doložil, že „statočným a vznešeným občanom stačí takýto  poriadok. Nebudú nad nimi vládnuť druhí, ktorí sú horší ako oni a budú vládnuť spravodlivo, pretože druhí majú právo žiadať od nich vyúčtovanie. A tak z toho vyplýva, čo je pre ústavy najužitočnejšie, t. j. aby vládli statoční muži bez chýb a aby ľud nebol v ničom ukrátený.” (Aristoteles: Politika)

Asi by sme  sa  načakali (a nedočkali sa), keby sme sa chceli dočkať ideálneho štátu, či kráľovstva (okrem Božieho). Ani Raj sa definitívne nestal Rajom. Niet mužov bez chýb a pravdepodobne lepšia situácia nie je ani v dámskom sektore. Ale to nám nebráni zasievať semienka  dobrých  vzťahov  medzi ľuďmi podobne ako sadíme stromy,  alebo  kvety.  A starať sa o ne aspoň tak, ako sa staráme o ne.

Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!