SPOMIENKA: Kolakovičovci

autoportrét.r.d.jpg

Bola to Pankrácka väznica,
kde som prvýkrát počul o Rodine,
o tom veľkom spoločenstve katolíckej inteligencie,
odhodlanej bojovať za Krista a za obrátenie Ruska,
ako ho predpovedala fatimská Matka.
Chorvát Tomislav Poglajen,
kňaz a profesor,
V štyridsiatom treťom prišiel s jej posolstvom medzi študentov,
Vstúpil do ich posluchární a internátov,

Zostúpil do ich sŕdc a jazykov
Spolu s nimi r. 1944 vystúpil do slovenských vrchov,
Aby tam liečil a uzdravoval,
krstil a spovedal, udeľoval posledné pomazanie, 
Rusom a Slovákom, Ukrajincom i Nemcom,   
zatláčal im oči a odprevádzal ich na poslednej ceste.  
Medzitým stihol odletieť do Ruska, aby preskúmal terén,
či je pripravené na obrátenie,
predpovedané fatimskou Matkou.
Našiel Rusko umierajúce,
jeho rany hnisali, 
jeho dym zaplavoval Európu,
Ex oriente lux sa nekonalo.

Vojtech Jenčík, Imro Staríček, Silvo Krčméry, Vlado Jukl,
Ivan Porázik, Rudolf Šesták, ešte  Anton Neuwirth.
Ako zrno do brázdy padali tie mená  do hliny mojej pamäti
prežívali vo mne ako semená vzácnych rastlín dlhé desaťročia,
teraz konečne vyklíčili v pôde, ktorú oni pomáhali zúrodňovať.
Mal som prázdne ruky a srdce a oni ma zahrnuli darmi,
nasýtili slovom, napojili smädom po poznaní,
Po nekonečne dlhé roky ma oslovovali posolstvom nádeje
v celách,  na táboroch,  v banských štólach.
Preto chcem na plápolajúcu vatru slov
priložiť konárik odlomený zo stromu môjho života.  
Moje slová nebudú iba mojimi slovami,
Môj hlas nebude iba mojím hlasom.
Bude v ňom ozvena hlasov  generácií statočných mužov a žien,
Všetci prešli komunistickými väzeniami a jáchymovským peklom.
Dodnes skrývam na bezpečnom mieste
ozvenu tých dní,
ten nevyslovený, a predsa zreteľný
prísľub lepších čias,
priezor cez zamrežované okno cely pankráckej väznice.

Rudolf Dobiáš
básnik a spisovateľ, bývalý politický väzeň