Hra na spoločného prezidentského kandidáta nefunguje

Šéf OĽaNO Igor Matovič včera pri komentovaní oznámenia Miroslava Lajčáka o tom, že nechce kandidovať v prezidentských voľbách, povedal dva výroky. Prvý o tom, že mu je to ľúto, lebo Lajčák by bol z toho blata, čo je v Smere najlepším kandidátom, zarezonoval v médiách. Ten druhý bol však dôležitejší.

Týkal sa opozičnej stratégie pred prezidentskými voľbami v prípade, ak by sa Andrej Kiska rozhodol nekandidovať. Podľa Matoviča rokovania opozičných strán na túto tému už prebiehajú a samotné OľaNO má troch potenciálnych kandidátov. Matovič zároveň prezradil, že sa usiluje o spoločný postup opozície, ktorý mal vyústiť do dohody na jednom mene. Ten by bol spoločným opozičným kandidátom do prezidentských volieb.

Pesnička o kandidátovi – zjednotiteľovi je obľúbeným evergreenom pravicových politikov a časti médií. Problémom je, že to nefunguje.

V roku v 2004 sa o to pokúšala SDKÚ s Eduardom Kukanom. Ten však bol pre svoju komunistickú minulosť pre značnú časť pravicových voličov nevoliteľný. Preto vznikol dopyt po iných pravicových kandidátoch a tí sa aj v osobách Františka Mikloška a Martina Bútoru objavili.

V roku 2009 mala byť takouto kandidátkou Iveta Radičová, ktorú okrem SDKÚ, SMK a SaS podporilo aj KDH. Radičová bola napriek podpore KDH pre svoje názory neprijateľná pre konzervatívnych kresťanských voličov. Opäť tu vznikol dopyt po konzervatívnejšom kandidátovi, ktorým sa nakoniec stal František Mikloško. Mnohí z týchto voličov nedokázali za Radičovú hlasovať ani v druhom kole.

V ostatných prezidentských voľbách sa o hru na spoločného prezidentského kandidáta pokúsila takzvaná ľudová platforma strán KDH, SDKÚ a Most. Po dlhých naťahovačkách sa ich kandidátom stal Pavol Hrušovský. Opäť sa však objavili aj iní kandidáti a boli úspešnejší.

Podobne ako v minulosti aj teraz hrozí, že hľadanie kandidáta – zjednotiteľa sa stane jedným z nástrojov tlaku na politicky aktívnych kresťanov, aby upustili od úvah o vlastnom prezidentskom kandidátovi.

Dôvod, prečo hra na spoločného prezidentského kandidáta nefungovala a nebude fungovať ani teraz, je jednoduchý. Taký jednoduchý, že je až neuveriteľné, že mu politici nie sú schopní rozumieť. Opozičné strany a ich voliči nie sú z pohľadu politických názorov a hodnôt jednoliatou skupinou. Sú medzi nimi liberáli aj kultúrni konzervatívci, kozmopoliti aj ľudia národnejšie orientovaní, veriaci aj ateisti. To, že ich zjednocuje odpor voči Smeru, neznamená, že sa vzdajú toho, aby bol v prezidentských voľbách zastúpený ich pohľad na iné dôležité témy.

Ak by sa opozičné strany aj dokázali zhodnúť na jednom kandidátovi, tak ako po tom volá Igor Matovič, bol by to spoločný kandidát iba na papieri. Spoločný kandidát establišmentov strán, nie ich voličov. Takýto kandidát by, samozrejme, mohol voľby vyhrať, ale bolo by to vďaka úplne iným kvalitám, ako je tá, že bol spoločný.

Podobne ako v minulosti aj teraz hrozí, že hľadanie kandidáta – zjednotiteľa sa stane jedným z nástrojov tlaku na politicky aktívnych kresťanov, aby upustili od úvah o vlastnom prezidentskom kandidátovi. Opäť sa objaví argument, že vyprofilovaný kresťanský kandidát nemá šancu vyhrať. Víťaznú istotu však zďaleka nebude mať ani kandidát, ktorý sa bude honosiť nálepkou spoločný.

Zároveň platí, že prezidentské voľby nie sú len o víťazstve, ale aj o kampani. Dôležité sú témy, ktoré sa v kampani objavia, a verejná diskusia, v rámci ktorej budú jednotliví kandidáti musieť odkryť karty a zaujať k nim postoj. Pre politicky aktívnych kresťanov je kľúčové aj to, aby nepodľahli duchu doby a tlaku na to, aby sa stiahli z verejného a politického priestoru.

Preto by mali mať svojho kandidáta. Času na ďalšie taktizovanie bude pred druhým kolom prezidentských volieb dosť.