Začnime fikciou na účet našich susedov. Píše sa rok 2035, multimilionár, mediálny magnát a trojnásobný český premiér Andrej Babiš oslavuje 81 rokov a znovu hovoria všetci len o ňom. Súdy ho v roku 2030 pre daňové podvody poslali na rok do väzenia a na ďalších šesť rokov mu zakázali zastávať verejný úrad. No on, ktorý neverí na nepriazeň osudu, sa so svojím hnutím ANO zase rozhodol vyhrať voľby, a hoci nesmie kandidovať, chodí s vervou po krajine, kde ho vítajú nadšené davy podobne, ako keď mal 57 rokov a v politike len začínal. Dva mesiace pred voľbami málokto pochybuje, že to bude on, kto po víťazstve svojej strany a po nastrčení jemu oddaného premiéra vezme do rúk osudy ťažko skúšanej krajiny.

Keby dnes niekto v Česku nakrútil tento futuristický príbeh, pôsobil by absurdne aj v rámci žánru politického sci-fi. Lenže keď si vymeníte meno Andrej Babiš za Silvio Berlusconi a hnutie ANO za hnutie Forza Italia, uvidíte perspektívu, s ktorou hľadia Taliani na blížiace sa marcové voľby.

Silvio l'immortale

Znie to neuveriteľne, aj talianskym novinárom už chýbajú slová či metafory na opis fenoménu Berlusconi, v posledných týždňoch ho charakterizujú bezradne a trochu banálne ako „immortale“ (nesmrteľný) alebo „intramontabile“ (nepominuteľný).

Na konci roku 2011 – to mal Berlusconi 75 rokov – sa zdalo pritom všetkým nadovšetko jasné, že jeho éra sa po takmer 18 rokoch uzavrela a konečne patrí dejinám. Taliansko stálo po vypuknutí finančnej krízy pred doslovným bankrotom, od Berlusconiho sa odvracali dovtedajší spojenci, stratil väčšinu v parlamente a bol nútený podať demisiu. Veľká časť Európy – najmä Angela Merkelová – si hlboko vydýchla, lebo neverila, že Berlusconi je schopný zachrániť Taliansko v eurozóne. Na jeho miesto nastúpil technokrat Mario Monti, ktorý začal s reformami a radikálnymi úspornými opatreniami.

O Berlusconim bolo nasledujúce roky počuť najmä v súvislosti s korupčnými podozreniami, podvodmi rôzneho druhu a sexuálnymi žúrmi v štýle bunga bunga v jeho slávnej vile. V roku 2013 ho odsúdili s tým, že za sex platil aj maloletým dievčatám, napokon ho súd oslobodil, keďže vraj o ich maloletosti nemusel vedieť. To však ešte nebol vrchol hanby.

Rok musel slúžiť ako opatrovateľ v domove dôchodcov, súdy mu tiež zakázali do roku 2019 zastávať akýkoľvek verejný úrad. Zdieľať

Za jeho definitívny koniec sa považoval iný súdny verdikt, ktorým bol odsúdený na štyri roky väzenia za daňové podvody. Napokon sa mu trest zmenil, rok musel slúžiť ako opatrovateľ v domove dôchodcov a tiež mu uložili zákaz do roku 2019 zastávať akýkoľvek verejný úrad.

Lenže ani toľké poníženie a posmech, aký sa naňho valil zo všetkých strán, neodradil osemdesiatnika od toho, aby znovu všetkým ukázal, že jeho politická životnosť sa vymyká akýmkoľvek normám.

Berlusconi v posledných mesiacoch zase brázdi krajinu ako neformálny líder svojej Forza Italia. Jeho volebný stredo-pravý blok by podľa aktuálnych prieskumov volilo 36 percent, najväčší súper, Hnutie piatich hviezd, má zhruba 27-percentnú podporu, sociálni demokrati bývalého premiéra Mattea Renziho sa stále prepadajú, najnovšie na zhruba 23 percent. Ak by Berlusconim zostavený blok získal ešte o čosi viac než mu prognózujú prieskumy (okolo 38-39 percent), mal by na to, aby v talianskom volebnom systéme získal väčšinu v parlamente a vládol z úzadia ako skutočný vodca bloku. Niečo na spôsob Jaroslawa Kaczynského v Poľsku.

Ako je to vlastne možné?

Taliansky Kaddáfí

Ešte predtým trochu načrime do charakteru jeho éry. Trojnásobný premiér Berlusconi vládol povojnovému Taliansku tak dlho ako nikto predtým, a hoci za globálnu ekonomickú krízu, ktorá veľmi ublížila jeho krajine, nemohol, vnútorné talianske problémy len prehlboval.

Podľa The Economist rástlo v rokoch 2000 až 2010 HDP celosvetovo len v dvoch krajinách pomalšie než v Taliansku, a to v Zimbabwe a v Haiti. Berlusconi v 90. rokoch opantal Talianov ilúziou o tom, že štát bude riadiť rovnako dobre ako svoje podnikateľské impérium. Z toho nebolo nič, no svojím správaním v biznise Talianov utvrdzoval vo voľnej južanskej morálke, že dane je najlepšie obchádzať a neplatiť. A keď vám na to aj úrady raz prídu, všetci dostanete daňovú amnestiu.

Namiesto potrebných reforiem sa zameriaval na ochranu osobnej nedotknuteľnosti pred súdmi. V parlamente preboxoval zákon prezývaný Lex Berlusconi, viedol džihád proti polícii, prokurátorom a sudcom, ktorí sa usilovali rozpletať kriminálne pozadie jeho biznis aktivít. Hranice medzi politikou a mafiou splývali, stačilo sa pozrieť na mená, ktoré Berlusconiho dodnes obklopujú.

Preboxoval zákon prezývaný Lex Berlusconi, bojoval proti polícii, prokurátorom a sudcom, ktorí sa usilovali rozpletať kriminálne pozadie jeho podnikateľských aktivít. Zdieľať

A pri tom všetkom miloval sám seba, takže keď si v jeho prítomnosti potriasli rukami Vladimír Putin a George Bush, pred médiami to označil za definitívny záver studenej vojny.

Keď v roku 1994 nastupoval, sľuboval Talianom liberálnu revolúciu (v ekonomike), v skutočnosti však uskutočnil politickú aj kultúrnu revolúciu. Berlusconi bol predvojom nového typu politikov, ktorí nie sú viazaní hodnotovým kompasom či programom, ale svojím darom autenticity menia politiku na ustavičnú mediálnu šou. Hlavným cieľom je emocionálne uspokojiť svojich voličov, čo Berlusconi zvládal súčasne niekoľkými spôsobmi – jednak burcovaním proti spriahnutiu komunistov v politike, médiách, justícii, ktorí mu bránia uskutočniť skutočnú revolúciu, alebo tým, ako vystavoval svoje mačovstvo a vysmieval sa úzkostlivej politickej korektnosti. Ovládol najslávnejší taliansky futbalový klub a veľké médiá, ktoré určovali nový masový jazyk a vkus.

Všadeprítomný Berlusconi útočil a súčasne sa vyhlasoval za najväčšiu obeť („Som Ježiš Kristus talianskej politiky“), zabával živelnosťou, hovoril, čo chcel, neustále predvádzal, že život si treba užiť bez obmedzení. Chcel, aby ho Taliani vnímali ako jedného z nich a súčasne aby túžili byť ako on a oboma týmito emóciami fascinoval. Jeho sebastrednosť skrížená s bezuzdnosťou sa dala milovať alebo nenávidieť, nič medzi tým.

Ako vyzerá šou s Berlusconim (aj s anglickými titulkami) 

Sociológovia sa zamýšľali, čo je vlastne podstatou berlusconizmu ako názvu pre celú politickú aj kultúrnu epochu, v akej miere je to najmä taliansky fenomén a v akej miere podprahovo nadväzuje na predvojnovú epochu Benita Mussoliniho. Umberto Eco pasoval Berlusconiho za talianskeho Kaddáfího alebo v ňom videl schizofrenika, ktorý si v piatok nepamätá, čo povedal vo štvrtok.

Lenže fenomén Berlusconiho by v uplynulom štvrťstoročí nenarástol do pandemických rozmerov, nebyť slabosti jeho súperov. A tie mu vydláždili cestu aj teraz. 

Tí, ktorí mali prísť po ňom

Po tom, čo Berlusconi koncom roka 2011 uprostred toho najhoršieho opustil premiérsky post, prišlo kruté precitnutie. Kríza stála Taliansko nesmiernu cenu, prišlo asi o 25 percent priemyselnej produkcie, zmizli státisíce pracovných miest, mladí ľudia v lepšom prípade nevedia nájsť prácu, akú by chceli, najčastejšie však v mnohých regiónoch nevedia nájsť prácu vôbec. Taliani raz možno súčasnú dobu nazvú ako stratenú dekádu, ešte potrvá pár rokov, kým sa dostanú na predkrízovú úroveň z roku 2007.

Taliani raz možno súčasnú dobu nazvú ako stratenú dekádu, ešte potrvá pár rokov, kým sa dostanú na predkrízovú úroveň z roku 2007. Zdieľať

Kým bol Silvio – tak mu hovoria fanúšikovia – vo výkone trestu a celkom v úzadí, vystriedali sa na čele krajiny niekoľkí politici, ktorí mali začať novú kapitolu. Technokrat, reformátor a striedmy katolík Mario Monti však nemal šancu, po necelých dvoch rokoch ho vyhnali voliči a odišiel z politiky. Po ňom sa stal premiérom Enrico Letta, toho vnútrostraníckym pučom vyhnal z úradu Matteo Renzi a tiež odišiel z politiky do akademického sveta.

Až s Matteom Renzim sa zdalo, konečne prišiel niekto, kto dokáže imitovať Berlusconiho, ale je iný ako Berlusconi. Vtedy ani nie 40-ročný Renzi, tentoraz ľavicový katolík, oplýval energiou a svojimi prísľubmi pripomínal Berlusconiho z roku 1994. Hoci v tábore jeho sociálnych demokratov vládla živočíšna nenávisť k Berlusconimu, Renzi odhodil zábrany a s Berlusconim uzavrel pakt, aby pohodlnou väčšinou presadil ústavné a volebné reformy.

Renzi si to mohol dovoliť, Berlusconi v tom partnerstve s oveľa silnejším pôsobil ako lúčiaci sa dinosaurus, ktorý si chce zachovať ešte posledné zvyšky výhod, ale už nemá žiadnu budúcnosť – ako keď u nás v roku 2006 zobral superperspektívny Robert Fico do vlády Mečiara, postupne ho rozkrájal a zhltol mu voličov. Tak si to predstavoval aj Renzi a európske voľby v roku 2014, v ktorých získal vyše 40 percent, mu viali do plachát.

Lenže Renzi sa precenil a celkom stroskotal. V nadšení zo svojej sily vyhlásil na koniec roka 2016 referendum, v ktorom mu mali Taliani schváliť návrh jeho ústavných zmien a upevniť jeho moc. Ale všetko sa obrátilo proti nemu, prehral a odišiel z postu premiéra. Čo bolo však pre neho v priebehu minulého roka najhoršie, nedokázal za sebou zjednotiť stranu, z ktorej sa odštiepila ľavicová avantgarda, Renzi tak postupne prišiel o svoje sebavedomie aj nemalú časť voličov. A dnes pôsobí v politike ešte staršie ako osemdesiatnik, ktorý mal odísť už dávno do minulosti.

Mená tých, ktorí chceli prísť po ňom a padli: Mario Monti, Enrico Letta a Matteo Renzi. Zdieľať

A tak sa stalo neuveriteľné: na jeseň 2017 vstúpil do arény Silvio Berlusconi, ktorý zacítil, že v regionálnych voľbách na Sicílii, teda v poslednom teste pred parlamentnými voľbami, môže zvíťaziť. Hoci je Milánčan zo severu, Sicília bola vždy jeho volebnou baštou, čo sa potvrdilo aj naposledy v novembri – Berlusconiho blok vyhral, nechal za sebou populistov z Hnutia piatich hviezd a potupeného Renziho. 

Silvio Berlusconi bol späť a zrazu ho bolo všade plno. Zdoláva nielen politické, ale aj prírodné zákony: jeho zuby sú čisto biele, ako keď mal 20 rokov, koža na tvári je po niekoľkých plastických operáciách – údajne vďaka jednej severotalianskej klinike, kde dokážu robiť zázraky – vyhladená od vrások a tak natiahnutá, že neprajníci na sociálnych sieťach mu hovoria Tutanchamón.

Trumpova Melánia a jahniatka

Berlusconi pôsobí naozaj nesmrteľne a nezdolateľne a je jedno, v akej dobe sa nanovo prebudí. Po všetkých sexuálnych škandáloch mu prichádza úplne vhod aj antimačovská kampaň #MeToo. Pred pár dňami k danej téme poznamenal, že ženám sa predsa páči, keď ich muži obletujú, ale on o tom vlastne nič nevie, pretože ženy obletujú jeho.

A keď sa ho nedávno opýtali, čo hovorí na prirovnania, že je ako Donald Trump, Berlusconi nezaváhal: „Na Trumpovi sa mi páči najmä jeho Melánia.“

V týchto dňoch vyšlo napríklad na povrch, že Berlusconi zaplatil istému klaviristovi 3 000 eur za to, aby o sexuálnych žúrkach s maloletými dievčatami vypovedal falošne v jeho prospech – súd sa má začať o dva týždne. Ale aj z toho sa Berlusconi len smeje, pretože vie, že v jeho prípade zákony politickej gravitácie už dávno neplatia.

Značka, ktorú nič nezdolá: po všetkých sexuálnych škandáloch mu prichádza úplne vhod aj antimačovská kampaň #MeToo. Zdieľať

Sú politici, ktorých môže položiť aj zle sformulovaná veta, on je však niečo ako módna značka, ktorá si môže dovoliť čokoľvek. Keď sa ho nedávno na mítingu pýtali, čo si myslí o probléme imigrácie, rozhovoril sa, ako raz išiel s Kaddáfím a jeho architektmi do istého záchytného utečeneckého centra preveriť, či sa tam rešpektujú ľudské práva. Berlusconi sa údajne pozrel na záchody, opýtal sa Kaddáfiho, prečo tam nie sú bidety. Kaddáfí vraj nevedel, čo sú to bidety, a tak mu Berlusconi odpovedal: „Tie bidety vám sem osobne prinesiem, bude mi cťou naučiť afrických býčkov, že existuje predohra.“

V kampani však nevystupuje len Silvio ako sexistický mačo a bujak, pre ktorého neexistuje myšlienka, ktorú by nebol schopný vysloviť. Ale aj Silvio s citlivým srdcom milovníka zvierat. Zapojil sa do kampane Talianskej ligy ochrancov zvierat proti zabíjaniu jahniatok, ktoré Taliani s takou obľubou konzumujú na svojich veľkonočných stoloch. Berlusconi v reklamnom šote zachraňuje päť jahniatok určených na jatky a kŕmi ich mliekom z fľaše. Samozrejme, v tom všetkom ho plne podporuje jeho partnerka, 32-ročná Francesca Pascale. Na inom zvieratkovskom videu je zas vo svojej vile obklopený roztomilými šteniatkami.

Silvio Berlusconi v kampani za záchranu jahniatok.

Ale dôvod jeho aktuálneho úspechu je, samozrejme, hlbší. Dobre to ilustruje nedávny rozhovor pre denník Corriere della Sera. Berlusconi prekypuje sviežosťou a sebavedomím, vidí sa ako víťaz volieb, na vládu vraj nebude potrebovať ani Renziho ako svojho možného junior partnera. 

Sám seba porovnáva s novým rakúskym premiérom, 31-ročným Sebastianom Kurzom, pretože dokázal spojiť umiernených a extrémistov (FPÖ). Ako ďalej vysvetľuje Berlusconi, Kurzova ľudová strana je „pokojná sila“, presne ako jeho strana Forza Italia, ktorá tiež utlmuje extrémne prúdy v rámci stredo-pravého volebného bloku. Pod nimi má na mysli Ligu Severu Mattea Salviniho, ktorá žiada vystúpenie z eurozóny. Berlusconi ho v rozhovore akoby otcovsky ospravedlňuje tým, že hoci Salvini navonok pôsobí nespútane, za rokovacím stolom sa správa racionálne.

Len so mnou stabilita

Pre 44-ročného Salviniho je táto kampaň tak trochu ako zlý sen. Pôvodne si predstavoval, že práve on nahradí na pravici Berlusconiho a stane sa vyzývateľom ľavicového frontu. Chvíľu sa mu aj naozaj darilo – Ligu Severu, ktorá bola kedysi akýmsi separatistickým hnutím bohatého severu Talianska, pretransformoval a otvoril celkom novým voličom. Už nenadával na pahltný Rím, skôr sa staval do roly ochrancu Talianska pred fiškálnym diktátom Merkelovej Nemecka a pred utečeneckou vlnou.

Keďže strana s názvom Liga Severu bola v strede a na juhu Talianska len ťažko voliteľná, vytvoril si ešte alternatívne južanské hnutie a posledné roky robil všetko preto, aby zo seba zmyl imidž severotalianskeho sebectva voči juhu. Preferencie mu rástli zo štyroch na 15 percent, potom však narazil na strop a začal mierne klesať. Pre vlastné chyby, ale aj preto, že na scéne sa zjavil Berlusconi.

Salvini si pôvodne predstavoval, že on bude lídrom stredo-pravého bloku a naozaj sa mu istý čas darilo. Ale všetky plány mu skrížil Berlusconi svojím comebackom. Zdieľať

Jeho návrat znamenal, že Forza Italia sa stala opäť lídrom pravice. Tu leží aj jeden z kľúčových zdrojov Berlusconiho úspechu. Ten bol postavený vždy aj na tom, že vedel uzatvárať pragmatické volebné spojenectvá. Jeho hnutie Forza Italia kedysi volilo medzi 20 až 30 percent Talianov, teraz má podľa prieskumov okolo 15-18 percent, on sám verí – a jeho odporcovia sa obávajú –, že ešte stále dokáže zmobilizovať vyše 20 percent. No jeho tromfom je celý volebný blok, zložený z ďalších strán. 

Berlusconiho široká koalícia je vďaka tomu silná na severe, kde tradične dominuje Liga Severu, ako aj na juhu, kde je v spojenectve s dedičmi talianskych neofašistov, pre ktorých je stále hrdinom zjednoteného Talianska Benito Mussolini.   

Silvio Berlusconi má však v kampani aj ďalšie polohy. Pasuje sa do roly štátnika, ktorý skrotí všetkých excentrikov navôkol a udrží Taliansko ako pevnú súčasť Európskej únie. V roku 1994 boli jeho najväčším súperom komunisti, dnes sú to populisti z Hnutia piatich hviezd, ktoré založil komik Beppe Grillo. Tých Berlusconi vykresľuje ako nezodpovedných dobrodruhov, ktorí sú existenciálnou hrozbou pre Taliansko.

Pri opise najväčšieho súpera sa mu v zásade ani nedá protirečiť. Grillovo protestné hnutie je skutočne bez substancie, ako výstižne napísal týždenník l´Espresso, jeho filozofiou je „la politica del vaffa“ („politika vztýčeného ukazováka“ – ak to preložíme trochu eufemisticky). Keď v USA zvíťazil Donald Trump, Grillo na sociálnych sieťach jasal šťastím, nie však preto, že by bol ako Trump, ale preto, že chce všetko staré zrútiť a všetkým ukázať to najdôležitejšie – vztýčený ukazovák.

Berlusconi presviedča, že je hrádzou proti extrémizmu. Mohutné hnutie Beppeho Grilla vykresľuje ako dobrodruhov, ktorí sú existenciálnou hrozbou pre Taliansko. Zdieľať

Pre tých, ktorí nechcú Grilla a spol. a ľavicu nevolia z princípu, je tak dnes Berlusconi znovu alternatívou, čo platí pre bohatšie stredné vrstvy na severe Talianska aj pre chudobnejší juh.

Všetky rôznorodé skupiny voličov Berlusconi opätovne láka jednoduchými sloganmi, ktoré mu vždy fungovali – že bude znižovať dane a ich rôzne druhy (daň na prvý dom, na prvé auto, dedičskú daň či daň z darovania) celkom zruší. Nebude vraj bojovať len za „menej daní“, ale aj za „menej Európy“, čo v talianskom preklade znamená, že zbaví krajinu nemeckej úspornej kazajky, ktorá „nás zadusila“.

Na rozdiel od Salviniho a Grilla sa nepohráva s myšlienkou vystúpenia z eurozóny a znovuzavedenia líry, pôvodnú národnú menu chce zaviesť ako druhú menu k euru.

Na jednej strane hovorí svojim voličom, čo chcú počuť, súčasne sa prezentuje ako maják stability a skúsený kormidelník uprostred mora amatérov a dobrodruhov.

A hoci je to pre svet mimo Talianska nepochopiteľné a znie to ako recesia, 81-ročný Silvio Berlusconi má pred sebou lepšiu mocenskú perspektívu než generácia štyridsiatnikov, ktorá sa ho chystala vymeniť.