KULTUREVUE: Dobrý biskup medzi Bedármi

bienven.jpg

Prvá kniha monumentálneho diela Bedári je venovaná postave biskupa, rozhodujúcej pre celú expozíciu diela. Bez tohto biskupa by nebolo hlavného hrdinu Jeana Valjeana. Keďže v dramatizáciách, ktoré si prirodzene žiadajú redukcie, sa táto postava obmedzuje na jej kľúčové gesto (scéna pohostinnosti a následné zakrytie Valjeanovej krádeže), pozrime sa, ako sa javí v šírke románovej predlohy.

Na úvod treba pripomenúť historický kontext. Aj keby sme nepoznali francúzske dejiny, dozvieme sa o nich cez hlavnú postavu diela: keď sa Jean Valjean odhodlá priznať svoju totožnosť, aby neodsúdili nevinného, prekvapí ho, že v súdnej sieni visí krucifix a uvedomí si, že „keď súdili jeho, Boha pri tom nebolo“. Francúzska revolúcia 1789 priniesla aj prenasledovanie cirkvi, vylúčenie náboženských symbolov z verejnej sféry.

Nepáčil sa

Ďalší z Hugových hrdinov, biskup Bienvenu Myriel nastúpi na biskupský stolec v roku 1806, za Napoleona. V tom čase má už za sebou bohatú životnú skúsenosť, medzi iným aj občianske zamestnanie. Je to síce románová postava, ale Victor Hugo (ktorý o sebe samom v románe uvádza, že je prasynovcom ptolemajského biskupa) ju opiera o reálny predobraz, a ten formuje vierohodne vzhľadom na zlomové obdobie, kedy sa cirkev vracala do verejného života po prestátych skúškach. Prenasledovaním klérus získal určité sympatie, a bol priestor aj pre atypického hierarchu. Žiaľ, po revolúcii sa mnohé vrátilo do starých koľají, a cirkevná hierarchia zakrátko obnovila svoj prepychový život. Biskup Myriel do nového prostredia nezapadol, a čo sa týka jeho miesta v spoločenstve ostatných biskupov, autor o ňom píše len: „Fakt je, že sa nepáčil.“

"Mal zvláštny a svojský spôsob posudzovania vecí. Podozrievam, že ho má z evanjelia.“

Skromný biskup Myriel – kým mal peniaze, navštevoval chudobných, keď už nemal peniaze, navštevoval bohatých. Za najkrajšie z mien Toho, ktorý je, považoval – ako kráľ Šalamún – Zľutovanie. Za najkrajší oltár – dušu potešeného nešťastníka, ďakujúcu Bohu. „On sa uberal chodníkom, ktorý skracuje vzdialenosti: šiel podľa evanjelia.“ „Zaoberal sa len tým, aby si našiel pre seba a aby vnukol iným najlepší spôsob ľútosti a úľavy.“ Či ukradnuté liturgické klenoty vrátiť do klenotnice je pre neho „otázka, či to má dostať naspäť katedrála alebo to vrátiť do špitála.“ K bohatstvu pristupuje ako k čomusi neoprávnene užívanému, čo treba vrátiť. Zmenší svoj obytný priestor, vymení palác za malý nemocničný domček. Prispôsobuje sa dialektu miestnych ľudí: „menej kázal a viac besedoval, nijakú cnosť nepredkladal na nedosiahnuteľnom podnose.“ „Najvznešenejšie veci vedel povedať najobyčajnejšou handrbulčinou.“ „Človek cítil, že má pred sebou jednu z tých silných duší, skúsených, zhovievavých, kde myseľ je taká veľká, že už môže byť iba láskavá.“

Hoci je biskup láskavý, osobný prepych v cirkvi kritizuje, podľa neho má nádhera zostať vyhradená obradom – lebo obrady sú pre všetkých. Hugo komentuje jeho postoj: „Ako vidno, mal zvláštny a svojský spôsob posudzovania vecí. Podozrievam, že ho má z evanjelia.“

Biskup nie je len odporcom nespravodlivej justície, ale každého odsudzovania blížneho. „Keď videl, že ľudia veľmi nahlas horekujú a hneď sú hotoví pohoršiť sa, povedal s úsmevom:... Hľa ako sa užasnutí pokrytci ponáhľajú protestovať a dostať sa do bezpečia.“

bienven2.jpg

Biskup "Dobrodej"

Monsignore Bienvenu (ktorý v slovenskom preklade Jána Belnaya a Jozefa Felixa z roku 1973 získava prezývku Dobrodej) má príznačné meno: každý mu je vítaným hosťom. A tých, čo k nemu neprišli, biskup vyhľadá sám. Zaujíma ho osud komedianta, konventníka, zlodeja. Takže, keď galejníka 24601 všade odmietnu a on má pocit, že zaklopal už na všetky dvere, ešte stále zostáva aktuálna otázka: Zaklopali ste aj na tamtie dvere? A keď tak Valjean urobí, v dome biskupa mu vrátia pocit ľudskej dôstojnosti.

Napriek dobrote a prístupnosti je biskup osamelý muž, mladí kňazi od neho bočia, lebo cítia, že blízkosťou neurobia cirkevnú kariéru. Bienvenu je biskup chudobných, okraja spoločnosti, stratených ovcí, ale má žiaka – laika. Na prvý pohľad sa zdá, že mať takého žiaka je náročné – nestačí ho len vľúdne prijať, ale treba aj zakryť jeho prečin voči pohostinnosti. A aj po tom sa Jean, hoci otrasený, nezmení okamžite – okradne dieťa, „dopustí sa zločinu, ktorého už nebol schopný.“ Dopúšťa sa ho z inercie, návyku nadobudnutého tvrdosťou galejí.

"Biskup nevidí ovocie svojich skutkov, ale stáva sa horiacou pochodňou v Jeanovej temnote."

Biskup nevidí ovocie svojich skutkov, ale stáva sa horiacou pochodňou v Jeanovej temnote. Je symbolické, že trestancovi darúva zabudnuté svietniky, a že Valjean si ich necháva na pamiatku, hoci tým riskuje svoju bezpečnosť. Ale nič z galejníkovej premeny a vďaky jeho duchovný učiteľ biskup neuvidí. Katarzia neprebieha v interakcii postáv, ale psychologicky pravdepodobnejšie – v intimite Valjeanovej samoty, kam je čitateľ prizvaný za neviditeľného svedka.

Prvý z piatich zväzkov slovenského vydania Bedárov sa končí tým, že sestra Simplícia z rádu sv. Vincenta, známa tým, že nikdy nevyslovila ani najmenšiu lož, zaklame, aby chránila dobrého človeka pred pozemskou spravodlivosťou, ktorá nepozná zľutovanie. V tomto klamstve je blízko pravde, lebo lož je tu len povrchom a pravda hĺbkou.

Biskup Digne i sestra Simplícia chápu, že Boh od nás nežiada nemožné – nežiada urobiť, aby minulosť nebola. Boh chce len naše obrátenie, a jeho súd nad nami sa končí v momente rozhodnutia pre návrat k nemu. Pochopiteľne, aj Jean Valjean má toto poznanie, získal ho empiricky v priebehu svojho pohnutého osudu. Rehoľnú sestru a biskupa Myriela však obdivujeme pre ich duchovnú intuíciu. Duchovný rast je teda možný aj na základe súcitu s trpiacim, bez vonkajších zvratov vlastného osudu.

Anna A. Hlaváčová 
Autorka je režisérka a scenáristka, zaoberá sa dejinami a teóriou umenia.

Foto: wikimedia.org

Bedári - muzikál Městského divadla BRNO

V adventnom čase sa v Istropolise uskutočnila bratislavská premiéra svetoznámeho muzikálu Les Misérables. Krátko po nej prišiel do kín ten istý muzikál vo filmovej podobe. Sprvu nastal synergický efekt, postupne však prevažuje tieňový – splývanie vzniká nielen zhodným názvom, ale aj rovnakým vizuálom propagácie divadelného i filmového tvaru. Bilboardová kampaň brnenského predstavenia sa začala už začiatkom jesene, zatiaľčo kampaň filmu, uvádzaného v multiplexoch sprevádza, pochopiteľne, oveľa intenzívnejšia reklama.

Filmová a divadelná podoba muzikálu sa nelíšia posolstvom, no svojimi vyjadrovacími možnosťami. Javiskové obmedzenia nútia inscenátorov k vynaliezavosti a rozvíjajú divácku imaginatívnosť. Vo filmovej verzii najviac oceňujem charakter speváckej interpretácie - predovšetkým v pasážach spievaných à capella. Ale každý si môže urobiť vlastnú mienku.

Pre tento účel upozorňujem, že posledná séria predstavení muzikálu Bedári v tejto divadelnej sezóne sa uskutoční v bratislavskom Istropolise v dňoch 21.3. – 24.3.2013. Informácie o predstavení nájdu prípadní záujemci aj na www.istroproduction.sk a v týždenníku Katolícke noviny zadanom do tlače.

Anna A. Hlaváčová