KÁZEŇ PAVLA HRABOVECKÉHO: Treba mať čas aj na strapatú hlavu

Počas skype rozhovoru mi bolo trošku ľúto, že moja známa nezapínala kameru, na čo ona s úsmevom v hlase odpovedala, že má neupravené vlasy, tak nechce, aby som sa zľakol. 

A na dôvažok, aby nemusela vlasy upravovať, dodala: „Treba mať čas aj na strapatú hlavu.“ Zasmial som sa, ale aj zamyslel: Čo bolo v ten moment dôležitejšie – vidieť strapatú hlavu alebo zamerať sa na hlas, ktorý má túžbu čosi povedať?

Odpoveď nie je ťažká – tento konkrétny rozhovor mal byť o slovách, ktoré mali priam až nutnosť byť povedané a nie o bonuse pre oči, ktoré mohli byť dodatočne uspokojené. O čom sú tohtoročné Vianoce: o pastve pre oči či nutnosti povedať čosi poriadne nahlas?

Duch minulých Vianoc

Keď sa blížia krásne sviatky narodenia Pána, mimovoľne si vždy spomeniem na Dickensovu Vianočnú koledu. Príbeh o bohatom a lakomom starcovi, ktorý dostane šancu pozrieť sa na svoj život očami troch duchov Vianoc, aby tak popremýšľal nad tým, ako žije. Za pozastavenie sa stojí už prvý duch prichádzajúci ako stvorenie, ktorému hlava žiarila plameňom a v ruke si niesol klobúk v tvare zhášadla sviečok.

„Kto alebo čo si?“ opýtal sa Scrooge. 
„Ja som duch minulých Vianoc.“
„Dávno minulých?“
„Nie, tvojich minulých.“

Vtom starec zatúžil, aby si duch nasadil klobúk, čo by znamenalo, že by zhasol jeho plameň. Duch sa nazlostil a povedal starcovi: „Hádam by si nechcel hneď zhasiť svojimi svetskými rukami svetlo, ktoré dávam? Nie je azda dosť, že ty si jeden z tých, ktorých vášne vytvorili tento klobúk a nútia ma nosiť ho tak hlboko zasadený do čela?“

Pochopil starec, čo sa ho jeho minulé Vianoce pýtali? Čo mu bolo potrebné nahlas vykričať?

"Čo musíme počuť cez tieto Vianoce? Čo nám tak nahlas kričia skôr, ako by nás mali oslepiť svojou nádherou?"

Zdieľať

Čo máme robiť?

Možno nie je správne nechávať otázku visieť vo vzduchu a ani len nenaznačiť odpoveď. A možno je správnejšie pridať k nej ešte ďalšiu neznámu. Čo teda musíme počuť cez tieto Vianoce, čo nám tak nahlas kričia skôr ako by nás mali oslepiť svojou nádherou? Je to otázka, ktorá dominuje dnešnému evanjeliu, ale v upravenej „vianočnej“ podobe: „Čo s tým všetkým, čo nám Boží Syn priniesol máme teda robiť?“

Čo s tým všetkým svetlom, ktoré priniesol pravý „duch Vianoc“? Čo s tou radosťou, ktorú počas niekoľkých dní pocítime a na ktorú nás vyzýva Pavol v druhom čítaní? Čo s tou všetkou silou prúdiacou zo záchrany Jeruzalema, ktorú ohlasuje Sofoniáš?

Vstaň a poď za mnou

Už len posledný obraz: Caravaggiovo Povolanie Matúša. Aj tam je svetlo. Aj tam je človek s otázkou, čo s tým má on. Podľa najnovšej prekvapujúcej interpretácie Matúšom ale nie je človek, ktorý sa pozerá na Ježiša, zaplavený svetlom a so zdvihnutým prstom, ale mladík, ktorého sa svetlo Božej milosti ešte iba letmo dotýka, no on má oči iba pre peniaze na stole. A starec s prstom sa pýta, či môže Ježiš myslieť práve toho mladíka, ktorého nič okrem peňazí nebaví. A mladý Matúš nedvíha oči, nechce, lebo v momente, keď sa pozrie priamo do svetla, zmení sa mu svet. V momente, kedy uzrie svetlo, pochopí, že je len jedno riešenie na otázku „čo robiť,“ a to: najprv sa zamyslieť nad svojou doterajšou tmou, potom vstať a ísť za Ježišom.

Pavol Hrabovecký
Autor je kňazom Košickej arcidiecézy.

Foto: wikipedia.org, Flickr.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo