KÁZEŇ MILANA HUDAČKA: Spoločenská odvaha

Ľudia si vážia spoločenskú odvahu. Najmä vtedy ak niekto opustí bežné konvencie, vnesie novosť do nazerania na život i keď opustí zaužívané spôsoby.

Zdalo by sa nám, že aj apoštoli Jakub a Ján našli takú odvahu keď oslovili Ježiša s tým, aby im dal sedieť v Božej sláve jednému po pravici a druhému po ľavici. Bolo to nad všetky očakávania. Tesne pred tým im ale Ježiš spomínal, že „niet nikoho kto by pre evanjelium opustil dom, alebo bratov, matku, otca, alebo deti, polia a nedostal by stonásobne viac“. Kde teda vznikla ťažkosť, keď teraz odpovedá Zebedejovým synom, že „nevedia čo si žiadajú“?

Apoštoli boli vychovaní v duchu starého zákona. Ten náboženský ideál praktizoval v oddeľovaní sa. Židovský ľud sa oddeľoval od iných národov. Potom sa aj kmeň Léviho medzi samotnými Židmi oddeľoval od ostatných, lebo jeho muži boli určení pre kňazskú službu. V tomto kmeni bola zase jedná rodina, oddelená zvláštnym zasväcovaním sa, lebo z jej potomkov sa volil veľkňaz. Veľkňaz sa posväcoval zosobitnými obradmi, rituálnym kúpeľom, zvláštnym pomazaním, oblečením a mnohými predpismi sa mu ukladalo čoho sa nesmie dotýkať, len aby sa neprofanizoval a mohol byť pred všetkými na vrchole pyramídy svätosti. Aby ľudia mohli byť s Bohom, bolo treba ešte i viac ako oddeliť sa. Bolo potrebné bojovať proti Božím nepriateľom. Jakub a Ján tento zákon milujú. Sledujú jeho ducha, chcú sa naplno oddať Kristovi aj za cenu, že sa oddelia od ostatných desiatich učeníkov.

"Ježiš mení náboženské prístupy. Podľa novej zmluvy nebude potrebné oddeľovať sa. Bude potrebné vložiť sa, podľa Krista, do kompletnej solidarity s hriešnikmi, aby sa naplnila misia zadaná Otcom: 'zachrániť, čo sa stratilo' (Lk 19,10)."

Zdieľať

V Kristovom príklade ale nič z týchto separácií nenachádzame. Evanjelium, ktoré Ježiš hlása, ukladá naopak nutnosť bratskej jednoty so všetkými údmi Božieho ľudu. Kristus sa dotýka aj malomocných, jedáva s mýtnikmi a hriešnikmi, dotkol sa mŕtvej Jairovej dcéry..., čo všetko provokovalo farizejov do stále väčšieho škandálu. Pri poslednej večeri sa Ježiš predstavuje v najväčšej jednoduchosti „ako ten, ktorý slúži“. Ideál služby pripomína aj učeníkom: „Syn človeka neprišiel aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil.“ Ježiš mení náboženské prístupy. Prekračuje starý zákon a stanovuje nový. Podľa novej zmluvy nebude potrebné oddeľovať sa. Bude potrebné vložiť sa, podľa Krista, do kompletnej solidarity s hriešnikmi, aby sa naplnila misia zadaná Otcom: „zachrániť, čo sa stratilo“ (Lk 19,10). Ježiš to urobí spôsobom milosrdenstva. V jeho obetovaní vidíme spolu dve dimenzie lásky: lásku k Bohu v poslušnosti až na smrť, a lásku k blížnemu v darovaní života za ich spásu.

Zdieľať

Našu lásku k Bohu v poslušnosti nakoniec zhodnotí Otec. On umožní ľuďom sedieť po pravici alebo ľavici Kristovej. A láska k blížnemu má mať inú podobu než tá, keď sa ľudia od seba oddeľujú a druhým dávajú cítiť svoju moc. Práve v bezprostrednej láske a solidarite s hriešnikmi kresťania nadobúdajú právo zúčastniť sa na Kristovom kňazstve. Dostávajú právo, ktoré kedysi bolo rezervované len židovskému veľkňazovi, keď vstupoval do veľsvätyne raz za rok. Kresťan môže dnes byť v chráme každý deň. Krst ho oprávňuje živiť sa v dome Božom jeho sviatosťami. Možno cítime, že praktizovať toto nie je bežné a potrebujeme k tomu spoločenskú odvahu. S Ježišom je to možné, ba i želané vykročiť týmto smerom. Je treba prekonávať spoločenské konvencie, aby sa prekonali starozákonne formy spirituality. Naším každodenným životom ponúknime Bohu obetu prostredníctvom odvážnych skutkov služby blížnym.

Milan Hudaček, SJ
Autor je jezuitským kňazom.
Foto: Flickr.com (CC licencia)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo