Obaja vedia, že dobre už bolo

Obaja vedia, že dobre už bolo

Robert Fico a Robert Kaliňák prichádzajú na 61. schôdzu vlády SR 7. júna 2017 v Bratislave. FOTO TASR – Martin Baumann

Éra postupného oslabovania Smeru dosiahla cez víkend nový vrchol. Ostatné už bude závisieť najmä od jeho súperov.

To, že Smer v župných voľbách oproti minulosti o niečo zoslabne, sa čakalo takmer ako politický prírodný zákon. Strana je už dlho pri moci, od prezidentských volieb v roku 2014 zažíva len nepríjemné volebné prekvapenia, sociálne demokracie všade navôkol upadajú alebo rovno vybuchujú.

V Smere si však zakladajú na tom, že majú nadpriemerne vyvinuté seizmografy na vycítenie nálad a prispôsobenie taktiky. Robert Fico v lete objavil svoju novú veľkú tému, údajne bezalternatívnu účasť Slovenska v pomyselnom jadre Európy. O Európskej únii hovoril po novom rovnakým jazykom ako kedysi Mikuláš Dzurinda, de facto sa prihlásil za dediča európskej politiky SDKÚ.

To všetko malo aj svoj politický kalkul pred župnými voľbami. Liberálnejší mestskí voliči, ktorých odstrašovali Sulíkove prirovnania jadrového Francúzska a Nemecka k okresnej lige, naraz riešili dilemu, či je Smer predsa len menším zlom než SaS. Fico tak rétoricky využil, že Sulík sa vyhraňuje proti EÚ, hoci má najviac proeurópsky ladených voličov.

Robert Fico dúfal, že týmto majstrovským premostením neodláka svojich verných voličov, ale, naopak, demobilizuje súperovho voliča. Rovnako vhod mu prišla nedávna spoločná tlačovka s Andrejom Kiskom a do počtu aj s Andrejom Dankom, kde spolu vytvorili akýsi európsky front. Fico tak hral celé týždne pred pravicovými voličmi a prívržencami prezidenta rolu zodpovedného štátnika, voči ktorému na Slovensku ako „proeurópskom ostrove“ v strednej Európe niet alternatívy. A upieral pritom pohľad na voľby 4. novembra.

Napokon, zhruba týmto štýlom – takzvanou asymetrickou demobilizáciou – až dosiaľ dlhé roky fungoval volebný recept CDU Angely Merkelovej, ktorá prevzala časť pôvodnej agendy SPD a znemožnila, aby sa ľavica dokázala proti nej zmobilizovať.

A potom to prišlo

Lenže tento zámer Smeru zúfalo nevyšiel. K župným voľbám prišlo historicky najviac voličov, o tretinu viac než v roku 2013. Tretíkrát v rade sa potvrdil scenár, že Smer stratí vo voľbách viac alebo oveľa viac, než sa očakáva – v prvom kole prezidentských volieb získal Robert Fico 28 percent, hoci mu niektoré prieskumy prognózovali až do 40 percent, v druhom kole ho porazil Andrej Kiska na hlavu v pomere 60 ku 40. V parlamentných voľbách mal Smer opäť 28 percent, hoci čakal zisk jasne nad 30 percent.

Podobne teraz padali favorizovaní smerácki župani, Juraj Blanár, Peter Chudík aj jasný košický favorit Richard Raši. Napokon aj Milan Belica, ktorý v Nitrianskom kraji prežil protismerácke tsunami, stratil oproti roku 2013 až 14 percent.

Smer prišiel celkovo o tretinu župných poslancov, ohromujúci je najmä jeho debakel na východe krajiny, kde má Ficova strana svoje tradičné bašty. V Prešovskom a Košickom kraji má teraz dokopy menej župných poslancov, ako ich mal predtým v samotnom Prešovskom kraji. Dramatické prepady zažil Smer aj na západe krajiny, v Trnavskom kraji má už len jedného poslanca, predtým ich bolo dvanásť.

Kým značka pravicovej koalície na čele s SaS a OĽaNO pomohla vystúpiť ku hviezdam celkom neznámemu a nevýraznému 33-ročnému Rastislavovi Trnkovi (porážka Rašiho je vôbec jedna z najväčších senzácií volieb), spojenie so Smerom bolo pre niektorých favoritov volieb doslova toxické.

Je možné, že čudesné prihlásenie sa Smeru k Milanovi Ftáčnikovi pár dní pred voľbami interným listom Martina Glváča stálo bratislavského favorita pár stoviek či tisícov hlasov, a teda možno aj konečné víťazstvo.

Ešte pozoruhodnejší bol jeden petržalský výsledok. František Šebej, poslanec Mosta, bol dosiaľ v jednom z najväčších slovenských obvodov celkom neohrozeným a opakovaným víťazom. Nepotreboval si ani robiť kampaň, voliči ho vždy v miestnych či župných voľbách vyniesli celkom nahor.

V roku 2013 volilo Šebeja na kandidátke pravicovej koalície pri 18-percentnej účasti v Petržalke 6 500 voličov, získal tak s prehľadom najviac, druhá za ním skončila jeho spolukandidátka Elena Pätoprstá so štyrmi tisícmi hlasov. Teraz pri omnoho vyššej, takmer 30-percentnej účasti volilo Pätoprstú na rovnakej kandidátke 10 600 hlasov, kým František Šebej, tentoraz ako kandidát Mosta a Smeru a spol., dostal 4-tisíc hlasov, skončil tak na 17. mieste a po rokoch vypadol zo župného zastupiteľstva.

Šebejov prepad okrem iného ukazuje, čo spolčenie so Smerom robí so slovenskou vetvou voličov Mosta.

Fico mlčí, Maďarič kričí, Kaliňák neodstupuje

Je zrejmé, že týmito voľbami vyvrcholila nová fáza úpadku Ficovej strany. Ak Smer aj tentoraz prieskumy nadhodnocujú rovnako, ako ho nadhodnocovali pri prezidentských, parlamentných a v prípade viacerých županov aj pri týchto voľbách, je možné, že aj dnešných 26 až 28 percent v celoslovenských prieskumoch je tak trochu fikciou. Pretože strana už nevie mobilizovať, naopak, mobilizácia prebieha na jej úkor.

Ako môže mobilizácia jednej časti voličov zmeniť výsledok volieb oproti očakávaniam, sme videli aj v roku 2012: Smer získal vtedy nečakaných vyše 44 percent, a to nie preto, že by ho zrazu masovo volili bývalí voliči pravice, ale preto, že celých desať percent voličov boli zmobilizovaní nevoliči z roku 2010. A väčšina z nich volila práve Smer. Lenže odvtedy sa veľa zmenilo a voličské toky sa obrátili – v neprospech Smeru.

Robert Fico a vedenie strany od volieb mlčí, s ráznym posolstvom sa už ako zvyčajne ozval len vnútrostranícky kritik, podpredseda Smeru Marek Maďarič. Pomenoval rozsah prehry Smeru a veľavýznamne dodal: „Preto ak v Smere nechceme v tomto trende pokračovať, musíme urobiť výrazné zmeny na viacerých úrovniach strany, a to politické, programové aj personálne.”

Maďarič tým mieri na Roberta Kaliňáka, ministra vnútra, ktorý už dávno nemal byť ministrom vnútra, a nielen na neho. Maďaričov problém je, že týmito voľbami sa oslabilo aj jeho krídlo, pretože ďalší podpredseda strany Juraj Blanár v Žilinskom kraji prehral.

Pre samotného Fica je situácia okolo Kaliňáka takmer bezvýchodisková: dlhoročný minister vnútra veľa vie, garantuje systém moci aj bezpečnosť jednotlivých aktérov. Súčasne je každému jasné, že minulý rok definitívne prišiel o status korunného princa, no naďalej je pre jadro voličov jedným z najpopulárnejších politikov Smeru.

Kaliňáka by sa chcel zbaviť aj Peter Žiga, spolu s Rašim líder východniarskeho krídla a súčasť takzvanej V4. Jeho pozícia je však po poslednom úniku informácií, že sa jeho firma Taper stala súčasťou podozrivého DPH-reťazca, morálne otrasená.

Odchod Kaliňáka by privítal aj Peter Pellegrini, o ktorom sa dlhšie špekuluje, že by mohol prevziať vyprázdnenú stoličku korunného princa. Lenže Fico a jeho okolie z dobrých dôvodov neveria, že Pellegrini v čele Smeru by niečím zásadne pohol.

Smer je vlastne v podobnej situácii ako nemecká CDU – tá bola dlhé roky celou mocenskou štruktúrou jednostranne fixovaná na Angelu Merkelovú, čo strane vďaka líderke prinášalo víťazstvá. To všetko sa však muselo raz skončiť a fáza úpadku naplno zasiahla kancelárku aj jej stranu. Keď sa teraz zúfalí straníci rozhliadajú navôkol, nevidia žiadnu personálnu alternatívu, ale najmä spúšť. Nie preto, že by stranu ničili korupčné škandály, ale preto, že Angela Merkelová upla stranu príliš na seba. A Fico má oba problémy, korupčné škandály aj príliš dlhú fixáciu strany na seba.

Robert Fico by s personálnou aj programovou obnovou Smeru začal rád možno aj hneď zajtra. Lenže – a v tom sa mu dá celkom rozumieť – jednoducho nevie, kde, s kým a ako začať. Aj preto sa bude zrejme ďalej najviac spoliehať na seba a veriť, že jeho rétorické triky, ako naposledy s jadrom Európy, budú nabudúce pri demobilizácii súperových voličov o niečo účinnejšie.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo