ROZHOVOR: Bol som vždy veľkým ctiteľom slovenského národa

Ferdinand (Ferdiš) Takáč je jezuitským pátrom žijúcim v Ivanke pri Dunaji. Patrí k staršej generácii ľudí, ktorých životný príbeh prepletený udalosťami 20. storočia je obdivuhodný.

Narodil sa v Chorvátskom Grobe dňa 27. júna 1920. Koncom 2. svetovej vojny sa stal žiakom Tomislava Poglajena Kolakoviča. Začiatkom roka 1945 ho zatklo gestapo a 6 týždňov ho vypočúvalo. Po skončení vojny sa angažoval v Demokratickej strane a bol redaktorom jej novín Čas. 

V júli roku 1948 vstúpil do jezuitského noviciátu, kde ho však o dva roky zastihla komunistická „barbarská noc“, počas ktorej boli všetci rehoľníci internovaní a rehole rozpustené. V roku 1955 ho biskup Korec tajne vysvätil za kňaza. Avšak v júli toho roku ho už chytila ŠtB a za náboženskú činnosť (dávanie duchovných cvičení študentom) kvalifikovanú ako vlastizradu bol odsúdený na 8 rokov odňatia slobody, prešiel väzeniami a pracovnými tábormi ako Jáchymov, Pankrác či Valdice.

Po prepustení na amnestiu (v roku 1960) pracoval ako opravár výťahov, krátko aj ako redaktor Katolíckych novín. Známym sa stal hlavne pre svoju bohatú spisovateľskú a prekladateľskú činnosť. Vypracoval 700-stranový chorvátsko-slovenský slovník, napísal autobiografickú trilógiu o dejinách svojej rodiny a Chorvátov v hornom Uhorsku či preložil takmer 30 zahraničných prevažne náboženských kníh. Pri príležitosti jeho 90-tych narodenín o ňom Televízia LUX nakrútila krátky film. Koncom apríla tohto roku ho v Ivanke pri Dunaji navštívili Peter Marosz (Plepo) zo Slovenského katolíckeho akademického spolku Istropolitan a historik Martin Lacko. Uverejňujeme ich rozhovor.

Rozhovor s Ferdišom Takáčom, SJ

Vyrastal som v duchu ľudáckom, Hlinkovom. Ale bol som len za autonómiu, ja som nechcel štát! Veď to bol skok do tmy! No a keď prišla autonómia, aj tu v Chorvátskom Grobe vznikla Hlinkova garda – všetci chlapi tam vstúpili. Ja som patril medzi zakladateľov, hoci som mal len 18 rokov. To bola vtedy eufória! A dnes sa na Hlinkovu gardu nepovie jedno dobré slovo. No ale kvôli nejakým pár komunistom, čo sa votreli do gardy a kopali Židov, nemôžete obviniť národ! Ani tých čestných, čo boli v garde! (Takáčova spomienka na Gardu je z roku 1938, keď bola v inej situácii ako neskôr v roku 1944. Pozn. red.)

Kde ste sa stretli prvýkrát s Kolakovičom?

On bol bojovníkom ako proti nacizmu, tak aj proti komunizmu. Pôvodne bol šéfredaktorom chorvátskeho časopisu Život. To bol veľmi noblesný časopis. No ale keďže tam kritizoval Hitlera, tak keď Nemci v 1941 porazili Juhosláviu, už ho mali „na zozname“. Tak on utiekol do talianskej zóny, do Dalmácie, ale aj tam ho zas Taliani naháňali. Tak mu potom slovenský vyslanec Ciekker navrhol, aby odišiel na Slovensko. Zabezpečil mu pas na cudzie meno. A tu u nás bol lumen. Ja som sa s ním stretol prvýkrát tu v Bratislave, asi v 1943 roku. Celkovo som sa s ním stretol možno 3-4-krát, na jeho prednáškach. Ten Kolakovič bol všade, doslova všade. Ja neviem, kde on nebol.

O čom hovoril na prednáškach?

O všetkom. Naposledy aj o ženských záležitostiach. No hlavne mal jednu veľkú víziu sociálnych reforiem. Preložil som jeho hlavné dielo – Základné črty ľudského poriadku... Gažo Fronc mi to dal. A keď som bol v noviciáte, vydalo to katolícke nakladateľstvo v Ružomberku. Na tom stavali potom všetci, ale nevedia, kto to preložil.

Kritizoval aj Slovenský štát? Čo konkrétne?

V prvom rade tú naviazanosť na Nemcov. Vravel, že sem príde sovietska armáda, že „musíte byť pripravený na všetko“. A on na to „jakože“ pripravoval. Potom po vojne som ich našiel celé desiatky pozatváraných. Reku, takto ste pripravení, som si myslel...

Aj osobne ste počuli tú kritiku Slovenského štátu?

Takto vám to poviem, môj pohľad. On mal dvoch ľudí pripútaných na sebe, to bol Krčméry a jeho kamarát Jukl. Tam bol taký čechoslovácky vplyv. Jukl s ním aj odišiel kdesi na Podkarpatskú Rus a odtiaľ šiel potom Kolakovič do Moskvy.

Čiže oni boli taká trojica – Kolakovič – Jukl – Krčméry?

Oni sa na neho nalepili viac než každý druhý.

Biskupi ale vraj Kolakoviča nemali príliš radi?

Ako ktorí...

Keď Kolakovič prišiel na Slovensko, bol už vystúpený z jezuitského rádu...

Kvôli tým sociálnym reformám. Jezuiti nemohli za teba ručiť! Veď čo ak to nevyjde? Na celú Spoločnosť padne špina... V ráde to nie je tak, ako v civile. Tam keď prepadneš – prepadneš ako osoba, ale tuto s tebou prepadajú všetci. Mne povedal jeho bývalý predstavený, Nemec, – vtedy som ja bol ešte laik – že „ja som mu dovolil, aby tieto svoje reformy robil v Slavónii. A nepochodil. Dovolil som mu, aby sa skrýval – lebo už gestapo išlo po ňom. A čo vidím na Jelačičovom námestí v Záhrebe? Sedí si v aute s hlavným veliteľom armády – takto sa on skrýval!“

Čiže dostal také odporúčanie od predstavených?

On sám sa tak rozhodol.

Koncom vojny ste boli vyše mesiaca zavretý na gestape na Záhradníckej ulici. Ako ste sa tam dostali?

Chodil taký špiceľ. Vydával sa za utečenca z Holandska a ja (aj všetci) som mu dal najesť sa a vyspať – a potom Nemci urobili záťah a všetkých týchto ľudí pobrali. Bolo ich veľa, lebo všade mu verili. A práve tu by som chcel vyzdvihnúť povahu Slovákov – a osobitne Slovenského štátu  – že u nás sa nikto nebál! U nás bol azyl lepší než vo Švajčiarsku, ktoré malo 700 rokov slobody a bez vojny... Lebo to boli do seba zahľadení Švajčiari...  Preto ja som bol vždy veľkým ctiteľom slovenského národa.

Aj vás týrali na tom gestape?

Tam nie. To bol len taký zberný tábor. Len nás nahádzali na zem, akurát čo sme mali deku pod sebou. Mali sme byť potom odtransportovaní do Nemecka, ale to už nestihli, lebo prišiel front.

Film Televízie LUX z roku 2010.

Po fronte ste robili v redakcii novín Demokratickej strany Čas. Ako to tam vyzeralo?

Šéfredaktorom bol bývalý agrárnik Hušek, z Ružomberka, pôvodom katolík, cítením Čechoslovák. No luteráni či katolíci – dobre sme si vychádzali a každý sme si písali, čo sme chceli.

Čiže nejaké direktívy neboli?

Nič. Naopak. Raz si ma zavolali k „Dvom levom“, lebo v jednom svojom článku som zaťal do živého. Volal sa „Náboženstvo či politika“ (Šlo o prípad zatknutia Kolakoviča – pozn. red.). Direktne som napadol komunistického ministra vnútra, Čecha, meno už neviem. No a vypočúvali ma ohľadom toho článku.

Čo chceli dosiahnuť?

Aby som to odvolal. Ja prídem do redakcie – bola na Lazaretskej ulici, blízko – no a šéfredaktor Hušek, starý Čechoslovák, ktorý mal dvere otvorené všade, na neho nemohli ziapať ako na mňa, dvadsaťšesťročného človeka – pýta sa: „Je to pravda, pán kolega, čo ste napísali?“ „Je to pravda“, hovorím. „Nič sa nebude odvolávať!“ A bolo to uzavreté. Bože – vieš aký to bol pre mňa deň?

Ale niektoré veci sa vtedy nemohli kritizovať, napr. Sovietsky zväz...

To nie. A načo aj? Každá doba má svoje medze únosnosti...

Vaša rodná obec Chorvátsky Grob bola od roku 1938 pohraničnou obcou. Dalo sa vtedajšou hranicou obyčajným ľudom prekĺznuť?

Samozrejme. Veď jedna partia financov bola tu a ďalší potom až šesť kilometrov. Tam nebol problém prejsť. Hranica bola v našich vinohradoch, a bola taká, že niekoľko ľudí som zachránil. Naše vinohrady boli taká prechodná stanica.

Aj vy ste prevádzali?

Ja osobne nie, ale dedinčania. Z Maďarska utekali sem. Maďari boli na tom ďaleko horšie ako u nás. Naši nepotrebovali utekať do Maďarska. Slovensko vôbec bolo azylový štát. A potom tu bolo všetkého – tu bol pokoj, aj stravy, dobrej, kvalitnej. Veď aj Tigrid raz napísal: „Tehdá se vůbec všeobecně utíkalo na Slovensko...“ My sme boli azylová oblasť...

Ja si vysoko vážim Tisa. On bol jediný štátnik v Európe, čo dokázal povedať Hitlerovi „nie“. Hitler od neho v Berlíne chcel, aby „blitzschnell“ vyhlásil samostatnosť. Ale Tiso mu hovorí: „Ale my máme snem!“ A potom druhý raz, keď na neho tlačili, povedal: „Wo ist mein Hut? Kde je môj klobúk?!“ Tak sa báli Nemci, že odíde. Vo všetkých kaviarňach Berlína, keď si tam Nemci chceli povedať, hovorili „wo ist mein Hut?!“

Ešte niečo Vám poviem. V 2. sv. vojne nezahynul ani jediný Groban. Ale v 1. svetovej vojne zahynulo 40 Grobanov! Alebo keď sa pozriete v maďarských dedinách – aj v tých troch, čo sme dostali po vojne, Jarovce, Rusovce, Čunovo – Maďarov padlo v tejto poslednej vojne toľko, koľko aj v prvej. A v mojej obci nikto! Slovenský štát nebol taký hlúpy, aby krvácal za Hitlera. Tiso nariadil napr., že kto bol študent, nemusel vôbec rukovať. Ale my si to nevieme vážiť...

Ďakujeme za rozhovor.

Zhovárali sa: Martin Lacko a Plepo, charitný domov SJ, Ivanka pri Dunaji, 26. 4. 2012.

Foto: www.istropolitan.sk, tvlux.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo