Černová a Hlinka sú pre niektorých dodnes tabu

Černová a Hlinka sú pre niektorých dodnes tabu

So spisovateľom a vysokoškolským pedagógom Antonom Laučekom sa rozprávame o černovskej masakre z 27. októbra 1907, od ktorej v týchto dňoch uplynulo 110 rokov.

Narodili ste sa krátko po nástupe socializmu, ste rodákom z Černovej, kde ste prežili celý život, takže dôverne poznáte miestny genius loci. Bola spomienka na miestneho rodáka Andreja Hlinku a na černovskú tragédiu živá aj počas totality? Polstoročie od tragickej udalosti uplynulo práve počas tvrdých 50. rokov.  

O hlinkovskej tradícii sa v tom čase veľmi nerozprávalo. Zmenilo sa to až koncom 60. rokov, keď došlo k čiastočnému spoločenskému uvoľneniu. V roku 1967, pri príležitosti 60. výročia černovskej masakry, miestni pripravili slávnostnú spomienku, na ktorej vystúpil nielen domáci spevokol, ale aj známy Spevácky zbor slovenských učiteľov.

Celkovo však možno povedať, že Černová za socializmu trpela. Rovnako ako Ružomberok, ktorý bol trestaný ako Hlinkovo mesto. Komunisti spravili všetko pre to, aby Ružomberok ponížili. Napríklad aj tým, že prestal byť okresným mestom a územnosprávne patril pod Liptovský Mikuláš.

O Hlinkovi a Černovej ste napísali viacero beletristických kníh. Kedy ste sa prvýkrát dostali k týmto témam?

O masakre mi ešte počas mojej mladosti rozprával starý otec, ktorý bol jej priamym účastníkom. Patril medzi chlapcov, ktorí po žandároch hádzali kamene. Mal vtedy asi 16 rokov. Zachytávam to v próze Cez utrpenie, ktorú som napísal pri príležitosti 90. výročia tragédie v roku 1997. Dej je vyrozprávaný práve z pohľadu malého Števa – môjho deda. Pri písaní knihy som sa dozvedel veľa dovtedy neznámych informácií – z archívov, ale aj z rozprávania potomkov účastníkov masakry.

Ako k nej vlastne došlo?

Černovčania sa na návrh Andreja Hlinku rozhodli postaviť kostol, pretože dovtedy žiadny nemali. Využívali len malú drevenú kaplnku na cintoríne, ktorá bola nevyhovujúca. Hlinka mal v nej dokonca primície. Odmietol ich sláviť v ružomberskom kostole, chcel byť medzi svojimi. Je pozoruhodné, ako rýchlo dokázali postaviť taký majestátny kostol. Základný kameň požehnali na Zelený štvrtok v roku 1906 a do roka bol kostol pod strechou, dokončovalo sa už len vnútorné zariadenie.

Čo ich motivovalo k takémuto výkonu?

Ich motivácia sa volala Hlinka. V Černovej bol nesmierne obľúbený, volali ho Miláčik. Bol to skutočne človek z ľudu a pre ľud. Spočiatku pritom z jeho nápadu neboli veľmi nadšení. Osemdesiattisíc korún, ktoré potrebovali, bol obrovský peniaz. Za dve tisícky sa vtedy dal postaviť dom. Kostol mal teda hodnotu štyridsiatich domov. Za 16-hodinovú drinu v robote vtedy muži zarábali jednu korunu, žena dokonca len 60 halierov. Keďže Černová mala vtedy približne tisíc obyvateľov, na hlavu to vychádzalo 80 korún. Vrátane detí.

Ako sa im podarilo vyzbierať takú obrovskú sumu peňazí?

Riešili to tak, ako sa to rieši aj dnes – vzali si pôžičku z banky, ktorú potom splácali. Veľkú časť prác si vlastnoručne odrobili a nemalú sumu daroval aj samotný Hlinka. Tak zo svojho, ako aj z peňazí, ktoré zozbieral v Amerike.

Nebol to zo strany Hlinku predsa len megalomanský nápad?

Vedel, na čo dedina má. Viacerí Černovčania vtedy dosť pili, vravel im, nech radšej dajú peniaze na dom Boží, ako by ich mali minúť v krčme, kde sa zadlžovali, keďže neraz pili „na sekeru“.

Je naozaj obdivuhodné, ako obetavo ľudia odkladali halier ku halieru. Je dochovaný prípad tetky Remeňovie, ktorej keď sa zlomil váľok na cesto, tak si nekúpila nový, ale cesto radšej vaľkala fľašou, len aby tých pár halierov mohla dať na kostol. Deti zasa zbierali lesné plody a utŕžené peniaze potom dali rodičia na kostol. Čosi také si dnes už ani neviem predstaviť.

Uhorská tlač po masakre napísala, že násilné udalosti boli vyvolané samotnými Černovčanmi...

... a že Hlinka to celé z úzadia organizoval. Áno, túto dobovú interpretáciu poznám. Niektorí horlivci dokonca šírili také nezmysly, že Hlinka bol v dave prezlečený do ženských šiat a osobne ľudí povzbudzoval k útoku na žandárov. Pritom je historicky doložené, že Hlinka v tých dňoch absolvoval prednáškové turné v Čechách a na Morave. Keď sa po masakre organizovali rôzne zbierky na podporu černovských sirôt, tak práve tam sa vyzbieralo najviac.

Nakoľko bol stret medzi Černovčanmi a žandármi cielený – či už z jednej alebo z druhej strany?

Nebol vôbec cielený, celé to bolo úplne spontánne, neplánované. Spišský biskup Alexander Párvy odmietol vypočuť prosby miestnych obyvateľov, aby novopostavený kostol posvätil ich rodák Hlinka, ktorý bol v tom čase suspendovaný, a posviackou poveril dekana Martina Pazúrika.

„Keď napokon veliteľ žandárov vydal pokyn k streľbe, nahromadené napätie zrazu dostalo voľný spád. Celá udalosť trvala len asi desať minút, tie najtragickejšie momenty možno minútu.“ Zdieľať

Keď sa s v kočoch spolu s niekoľkými ďalšími kňazmi blížili k Černovej za asistencie žandárov, pri vstupe do obce ich zastavil dav nespokojných ľudí. Stáli tam ako jeden múr. Najrevolučnejšie boli naladené miestne ženy vedené Hlinkovou sestrou Annou Fullovou. Neskôr jej súd uložil najprísnejší, trojročný trest. Nikto z nich však nečakal, že by žandári boli schopní spustiť streľbu.

Je normálne, že pri podobných stretoch medzi civilistami a poriadkovými zložkami padnú najprv výstražné výstrely, až neskôr nasleduje streľba priamo do ľudí. Aj v takom prípade sa však najprv strieľa do rúk či do nôh, aby došlo k spacifikovaniu davu. Žandári v Černovej ale strieľali priamo do hrudí, dokonca do chrbta, keď sa ľudia dali na útek.

Naznačujete, že ich úmyslom bolo, aby tiekla krv?

To si nemyslím. Keby existoval predpoklad, že dôjde k násilnému stretu, tak by do dediny nakomandovalo vojsko, nie relatívne málopočetná skupina žandárov. Tých, ktorí sprevádzali koče, bolo podľa dobovej tlače trinásť, ďalší boli rozmiestnení po dedine.

Atmosféra pri vstupe do dediny bola veľmi napätá a žandárom zrejme praskli nervy. Niektorí vravia, že mali vypité, čo znásobilo ich agresivitu. Väčšina z nich pritom neboli Maďari, ale maďarizovaní Slováci. Hajdúch Veverica, ktorý poháňal kone do davu a správal sa najagresívnejšie, pochádzal dokonca priamo z Černovej. Keď napokon veliteľ žandárov vydal pokyn k streľbe, nahromadené napätie zrazu dostalo voľný spád. Celá udalosť trvala len asi desať minút, tie najtragickejšie momenty možno minútu.

Tí žandári boli z Ružomberka?

Aj z Ružomberka, ale aj odinakiaľ. Časť z nich prišla do dediny už deň vopred, keďže niektorí ľudia sa pokúsili posviacke kostola zabrániť tým, že z neho ukradli liturgické náčinie. Žandári však rýchlo zistili, kto ich schoval. Kostol potom strážili celú noc.

Dosť si to odskákal starosta Štefan Bačkor, ktorému ľudia dávali za vinu príchod žandárov. Z jednej strany naňho tlačila vrchnosť, z druhej strany dedinčania, ktorí mu dokonca v noci obliali dom močovkou. On sa však len snažil udržať verejný poriadok a zabrániť najhoršiemu. Napokon došlo k presnému opaku. To však už nebola jeho vina.

Čo vieme o ľuďoch, ktorí tam zahynuli?

Boli to náhodné obete, radoví dedinčania. Najtragickejším prípadom bola asi Ruženka Fagová, mladé dievča, ktoré sa malo v kostole ako prvé vydávať. Trafili ju do krku, takže vykrvácala. Niektorí zahynuli priamo na mieste, iní na druhý deň v dôsledku ťažkých zranení a ďalší zasa až po niekoľkých dňoch v nemocnici v Budapešti. Väčšinou sa hovorí o 15 obetiach, ale podľa mojich zistení ich bolo až sedemnásť.

Ako to?

Šestnástou obeťou bolo dieťa zastrelené v bruchu mamy, ktorá bola v siedmom mesiaci tehotenstva. Sedemnástou obeťou bola žena, ktorá sa najprv zo zranení vystrábila, ale neskôr zomrela na ich následky.

Čo sa dialo po tragédii?

Na druhý deň bolo vyhlásené stanné právo, dedinu obsadilo vojsko z Levoče, ľudí zatýkali v celých skupinách, v reťaziach ich ako dobytok viedli do väzenia, ktoré v tom čase bolo v kaštieli svätej Žofie. Báli sa, že vzbura bude pokračovať, pritom udalosti, ku ktorým došlo, nemožno ani zďaleka považovať za vzburu. Ľudia boli úplne zdeptaní, v každej rodine mali nejakého mŕtveho, zraneného či zatknutého. Nebol tam žiadny náznak nejakého organizovaného povstania.

K súdnemu procesu došlo až začiatkom nasledujúceho roku. Obžalovaných bolo takmer 60 osôb, odsúdení v súhrne dostali takmer štyridsať rokov odňatia slobody.

Najtragickejší však bol pohreb obetí, na ktorý mohli prísť len najbližší. Rodičom zabili deti, deťom ich rodičov. Vojaci, ktorí obkľúčili celý cintorín, sa napokon nechali uprosiť ružomberským kaplánom Andrejom Oravcom, aby ľudia mohli pristúpiť bližšie. Bolo to skutočné čierne more, prišlo okolo 30-tisíc ľudí z celého Slovenska. V tom čase už fungovala košicko-bohumínska železnica, takže dostupnosť bola relatívne dobrá.

Kde bol v deň masakry Andrej Hlinka?

Doobeda bol v moravskom mestečku Napajedla, poobede v Hodoníne, v bydlisku svojho priateľa a žičlivca, kňaza Aloisa Kolíska. Okolo 15. hodiny Hlinkovi doručili telegram so správou, čo sa stalo. Bol úplne zdesený, chcel okamžite cestovať domov, no jeho priatelia to nedovolili. Úrady by slovenského národovca okamžite zatkli.

O udalosti sa vtedy veľa písalo nielen v domácej, ale aj v zahraničnej tlači. Či už to bol britský historik a novinár Seton-Watson, prezývaný Scotus Viator, alebo nórsky spisovateľ Bjørnstjerne Bjørnson. Jeho vnučka osobne navštívila Černovú pri príležitosti 60. výročia masakry. Veľa o tom hovorili a písali aj americkí Slováci.

Ako na to, čo sa stalo, reagoval biskup Párvy?

Dotklo sa ho, že mnohí mu udalosti v Černovej dávali za vinu. On sám sa necítil byť vinný. Neskôr sa mu Hlinka ospravedlnil za neposlušnosť, ktorá spočívala v obrane Slovákov. Tak došlo k ich zmiereniu. Biskup cirkevný trest stiahol, aj keď treba povedať, že sa tak stalo až po tom, čo do celého prípadu vstúpila Svätá stolica. Párvy bol síce maďarón, ale nebol necitlivým človekom. Písal básne, ktoré vôbec neboli zlé.

Malo by sa o týchto veciach hovoriť viac?

Malo by sa o tom hovoriť primerane tej skutočnosti, že až do černovskej masakry väčšina Európy nevedela, že v hornom Uhorsku žije národ, ktorému sa upierajú základné práva. Osobne ma napríklad veľmi mrzí, že o černovskej tragédii dodnes nebol natočený žiadny film. Pritom je to vďačná téma. Mám pocit, že v niektorých kruhoch sú Hlinka a Černová dodnes akýmsi tabu.

Na druhej strane, o nič menej ma nemrzí, že túto významnú udalosť si vždy najhlasnejšie pripomínajú kotlebovci a SNS. Hlinka ani Černová si to nezaslúžia.

Aký zmysel to celé vlastne malo?

Černovčania napokon dosiahli svoje – v roku 1910 kostol posvätil Hlinka. Tak, ako si to priali. Za slovenčinu a za Slovákov nebojoval nikto tak ako on. Neváhal kvôli tomu prijať ani cirkevné, ani svetské tresty. Mali by sme to mať na mysli aj vo vzťahu k svojej rodnej reči. To, že môžeme slobodne hovoriť svojím jazykom, si dnes už vôbec nevážime. Slovenčina bola natoľko skopnutá do suterénu pozornosti, že je už úplne normálne, keď maturanti nevedia poriadne čítať ani písať po slovensky. Je to obrovská hanba, že národ takto zaobchádza s vlastným jazykom.

Foto – Marek Hasák

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo