NÁZOR: Radoslav Procházka o láske k vlasti

Toto je, ako inak, zvláštna doba. Vraj sa v mnohom podobá na čas medzi dvoma veľkými vojnami minulého storočia. Jedným zo zásadných sporov tejto weimarskej éry bol spor o zdrojoch suverenity štátu a o povahe politiky a práva; spor, vedený najmä medzi Nemcom Carlom Schmittom a jeho politickou teológiou na jednej strane a Rakúšanom Hansom Kelsenom a jeho rýdzou štátovedou na strane druhej.

Sacrum a profanum

Azda najcitovanejšou Schmittovou sentenciou je táto: „Všetky dôležité pojmy modernej štátovedy sú sekularizovanými teologickými pojmami, a to nielen v dôsledku ich historického vývoja – počas ktorého boli z teológie transponované do teórií o štáte, kde, napríklad, všemohúceho Boha nahradil všemocný parlament – ale tiež v dôsledku ich systémovej štruktúry, ktorej pochopenie je nevyhnutné pre sociologické zohľadnenie týchto pojmov.“ V skratke, naša skúsenosť s posvätným ovplyvňuje spôsob, akým vnímame a nakladáme s profánnym. Americký právny filozof Paul Kahn sa k tejto Schmittovej téze na úrovni metódy hlási a vlastným spôsobom túto metódu uplatňuje vo svojej tvorbe.

Pojmové a ideové inštrumentárium Paula Kahna teda vychádza z kategórií teologického diskurzu. Na úrovni prvého plánu (plánu metafor a anekdot) sa to prejavuje v tom, že súčasné podoby konfrontácií osobného vedomia s okolím sú podávané ako variácie archetypálnych udalostí typu vyhnania Adama a Evy z Raja, obetovania Abrahámovho syna Izáka či ustanovenia eucharistickej slávnosti pri Poslednej večeri. Tento prvý plán je síce čitateľsky vďačný, ale azda nie úplne pôvodný a jeho pridaná hodnota je miestami dosť obmedzená. Na úrovni systémovej však Kahn ponúka úplne autentické nóvum, keď svoje skúmanie spoločenskovedných javov štruktúruje ako fenomenológiu zjavenia, ako fenomenologickú exegézu, vykladajúcu štát ako svojho druhu Stvorenie.

"Liberalizmus je politická filozofia sveta bez lásky. Je to svet, v ktorom schopnosť vôle funguje buď ako nástroj rozumu alebo ako nástroj vášne, a nie ako otváranie sa duše voči milosti." Paul Kahn

Zdieľať

Rozumieme výnimočnej povahe nášho začiatku a konca. Pozdvihnúť tieto póly smerom k vedomej reflexii znamená urobiť krok k teologickému, pretože to znamená teoretickú reflexiu toho, čo v skutočnosti nemôžeme zažiť.“ Teoretizovanie o onom začiatku našej vedomej individuálnej aj kolektívnej (politickej) skúsenosti vedie Kahna k polemike tak s Hobbesom, ako aj s Kelsenom a Kantom. „Kelsen ponúkol rovnakú transcendentnú odpoveď ako Kant: zdrojom všetkého, čo je normatívne, musí byť nejaká základná norma (ktorá) je transcendentnou podmienkou práva. Politická teológia ponúka inú odpoveď. Chápe moc ako rozhodnutie, spája rozhodnutie so suverénom a suverenitu ukotvuje vo viere. Na začiatku nie je nejaká ďalšia norma – základná norma – ale rozhodnutie, ktoré vždy obsahuje aj „je“ aj „má byť“. Je to rozhodnutie, že bude norma.“ Čiže autoritatívne Fiat! ako pôvod a dôvod vzniku suverénnej štátnej moci, nie dohoda ako zdroj grundnormygrundnorma ako zdroj všetkého ďalšieho života spoločenstva.

Takéto chápanie zdroja štátnej moci – jej vznik ex nihilo – úplne odporuje jednej z ortodoxných interpretácií demokracie ako výsledku dohody slobodných občanov, čo je, napríklad, interpretácia, ktorú v jej radikálnej verzii predstavujem ja vo svojom ostatnom spisku Ľud a sudcovia v konštitučnej demokracii. Rozlišovanie medzi týmito východiskami pritom nie je nejakou doktrinálnou kratochvíľou, ale má úplne zásadné dôsledky na vnímanie vzájomných nárokov a povinností človeka a politického spoločenstva, ktorého je členom.

Vôľa, rozum a milosť

Napokon, životnou témou Paula Kahna ani nie je štát ako taký, ale vzťah jednotlivca k svojmu spoločenstvu a kultúrne zázemie faktorov, ktoré tento vzťah tvoria. Kahn jeho zmysel skúma cez viacero dichotómií: viera vs. rozum, obeť vs. nárok, vôľa vs. rozum, vtelenie vs. zastúpenie, rozhodnutie vs. norma. Polemizuje s hegemonickou teóriou spoločenskej zmluvy a tvrdí, že klasický liberalizmus – liberalizmus Rawlsa a Habermasa – „zlyháva v zohľadňovaní niektorých kľúčových aspektov našej skúsenosti ako autonómnych subjektov a skúsenosti nášho vzťahu k politickému spoločenstvu“.

Podľa Kahna „povahu vzťahu medzi jednotlivcom a spoločenstvom nepochopíme, kým najskôr neporozumieme láske. Aby sme však porozumeli láske, musíme preskúmať povahu vôle v rozmeroch, ktoré presahujú predstavivosť liberálneho myslenia. Toto prepojenie vôle s láskou, a oboch so zmyslom, je vyjadrením kresťanského dedičstva našej politickej tradície. Toto je kresťanstvo chápané nie ako zdroj náboženskej doktríny, ale ako spôsob chápania seba a spoločenstva.“

Kahn odmieta liberálne chápanie vôle ako čohosi, čo nemá obsah, kým nie je naplnená buď rozumom (spoločenská zmluva) alebo záujmom (trhové interakcie). Ako alternatívu ponúka tradíciu kresťanského chápania vôle ako „schopnosti, ktorá činí možnou skúsenosť milosti. (...) Ani rešpekt k požiadavkám práva, akokoľvek sú ony rozumnými, ani uspokojovanie osobných záujmov nie je adekvátnym základom pre zmysluplný život. (...) Súc ukotvený v dlhej svätopavlovskej tradícii Západu môžeme povedať, že nad rozumom je láska, a že bez lásky nie je zmysluplným ani spravodlivý život. (...) Liberalizmus je politická filozofia sveta bez lásky. Je to svet, v ktorom schopnosť vôle funguje buď ako nástroj rozumu alebo ako nástroj vášne, a nie ako otváranie sa duše voči milosti. (...) Láska je zdrojom zmyslu a všetok zmysel je zázračným. Toto je svet, na ktorý pojmové schopnosti liberalizmu nestačia. Ale je to náš svet.“

Obeta lásky

Od úvah o láske ako najvyššej formy vôle sa Kahn odráža k radikálnym úvahám o podstate vzťahu medzi jednotlivcom a spoločenstvom, pričom podstatu tohto vzťahu tvorí v jeho chápaní obeta ako jedna z definičných podôb lásky. V častiach, v ktorých píše o vojne, armádnych odvodoch a boji s terorizmom hovorí, že západná idea demokratického občianstva „v sebe obsahuje možnosť zabíjať a byť zabitý pre štát“, pričom „suverénny štát existuje iba dovtedy, pokiaľ sú jeho občania ochotní obetovať sa za účelom jeho zachovania“. Iste, „občania nechcú doslova zomierať pre štát; ale politika zvrchovanosti existuje iba dovtedy, dokým možnosť sebaobety zostáva pre občanov reálnou.“ „Nič z tohto však neznamená, že vždy, keď sa štát domáha obety od svojich občanov, tak túto aj dostane. (...) Keď sa symbolický poriadok suverenity začne vlastným občanom javiť ako cudzí, ako patriaci nejakému vzdialenému štátu, schopnosť sebazáchovy štátu v telách a cez telá svojich občanov sa stráca. Západná skúsenosť s revolúciami nám pripomína, že takýto kolaps symbolického poriadku môže nastať neuveriteľne rýchlo.“

"Otázkou dňa sa napríklad aj u nás veľmi rýchlo môže stať to, či vôbec a v akom rozsahu sú občania ešte ochotní chrániť existenciu tohto konkrétneho politického spoločenstva..." 

Zdieľať

Tieto pasáže sa človeku s pacifistickými inštinktmi, človeku, od ktorého štát nepýta viac ako peniaze a ktorý by sa len ťažko zmieroval s predstavou, že má „uprednostniť prežitie konkrétneho politického spoločenstva pred vlastným prežitím“, nečítajú ľahko. Drsné Kahnove slová a prímery však ponúkajú viacero dôležitých inšpirácií. Otázkou dňa sa napríklad aj u nás veľmi rýchlo môže stať to, či vôbec a v akom rozsahu sú občania ešte ochotní chrániť existenciu tohto konkrétneho politického spoločenstva ako svojho vlastného verejného priestoru a ako krehkým vlastne dnešný režim je, zvonku aj zvnútra.

Osobitnú hodnotu má aj Kahnovo sverepé pripomínanie pôvodných východísk konzervatívneho pohľadu na štát a spoločnosť, pohľadu Edmunda Burkea, v ktorom spoločenstvo predchádza jednotlivca a kde len zvnútornením onej Donnovej tézy o zvonoch, zvoniacich do hrobu všetkým naraz, sa sceľuje osobná identita človeka.

V záverečnej skratke, libertariáni ani sociálni darwinisti nie sú konzervatívci a láska k vlasti nie je euforické mávanie vlajkou, keď sa našim darí v hokeji – je to schopnosť člena spoločenstva solidarizovať sa s iným jeho členom aj vo chvíli, keď ho to bezprostredne zraňuje.

Radoslav Procházka
Autor je poslanec NR SR za KDH.
Foto: Pavol Rábara, Flickr.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo