KOMENTÁR: Hľadá sa folkový spevák

jarek.jpg

Kolega Marián Sekerák nedávno na tomto portáli vyzval nájsť verejného intelektuála - akéhosi hovorcu slovenskej spoločnosti. Vzorom sa mu stala Česká republika, ktorá podľa neho má takýchto hovorcov - napríklad prezidenta Václava Klausa. Toto hľadanie dopĺňam iným - hľadaním folkového speváka.

Česká republika môže byť opäť i pri tomto hľadaní svetlejším príkladom. Mali sme skôr českého, hoci oficiálne československého, Karla Kryla, svoju fazónu si stále drží Jaromír Nohavica, ďalej spievajú Karel Plíhal i Radůza a z novších tvárí sa vynára len 26-ročný Tomáš Klus. Aj keby ich žánrom nebol priamo “folk”, ale v ich tvorbe cítiť to folkové - volkstümlich - ľudové. Stávajú sa hovorcami ľudu a usilujú sa svojím umením nastaviť zrkadlo vládnucej elite a politickej moci.

Napríklad Karel Kryl. Jeho životný osud je všeobecne známy. Najplochejšie by sa dal opísať ako tvorca protestsongov, ktorý bytostne zápasil s komunizmom. Má svojho nasledovníka? A našiel sa taký i na Slovensku?

Piesňou sa dá preniknúť hlboko do ľudskej duše a objaviť aj to, čo je navonok skryté. Mnohým musel skutočne z duše spievať taký Jaromír Nohavica, keď porevolučného pána prezidenta oslovil s prosbou: “Pane prezidente, já žádám jen kousek štěstí, pro co jiného jsme přeci zvonili klíčema na náměstí.”  Česká spoločnosť - ústami “folkaře” Jareka Nohavica si tak mohla posťažovať na neradostné rodinné vzťahy, zdražovanie cien, prepúšťanie z práce. Nebola to však politická pieseň, ale jemná a úprimná spoveď obyčajného človeka, ktorý chce vyriešiť bežné problémy a zhodiť zo seba jarmo, ktoré je pre neho priťažké.

Kým Jaromír Nohavica sa spýtavo obrátil na “pána prezidenta”, spevák a gitarista Tomáš Klus zašiel ešte vyššie - k Bohu. “Za co, Pane Bože, za co, trestáš tento prostý lid? Za co, Pane Bože, za co, nechals nás se napálit? Za co, Pane Bože, za co? Zas čtyry roky v prdeli!

Za co, Pane Bože, za co? Omluv mě, že jsem tak smělý.”  Mladý a populárny Klus si s humorom a odstupom posvietil na mnohé neblahé javy českej spoločnosti: zlodejstvo, “žvanenie”, “kecy” na bilbordoch, hrubosť, aroganciu, papalášstvo, extrémizmus, zastieranie afér a káuz do zabudnutia. “Upřímně řečeno trošku teskno mi je, že nám stačí demo demokracie.”

Slovensko potrebuje preto tvorivého a úprimného folkového speváka, ktorý bude rovnako ako verejný intelektuál Mariána Sekeráka celospoločensky rešpektovaný, ibaže na rozdiel od neho bude vedieť, ako skladať piesne a v rukách bude držať gitaru. Netreba si však radšej robiť zbytočné nádeje. Opäť raz si budeme musieť vystačiť len s klusovskými “čtyřmi roky v prdeli” (coming soon) či so zvukom Gorillaz. Máme naviac?

Matúš Demko
Foto: wikimedia.org