Amnestie sú zrušené, krajina bude trochu iná

Amnestie sú zrušené, krajina bude trochu iná

Foto - TASR

Slovenský príbeh ukazuje, že hriechy otcov zakladateľov štátu sa dajú časom napraviť. Len to chce veľa trpezlivosti, úsilia aj šťastia.

Šesť dní pred vypršaním 60-dňovej lehoty rozhodol Ústavný súd o zrušení Mečiarových amnestií.

Súdy by sa tak konečne po 22 rokoch od únosu mali opäť zaoberať zodpovednosťou Ivana Lexu za únos prezidentovho syna. Nič už nebráni ani riadnemu vyšetreniu vraždy Roberta Remiáša, ktorá priamo nepodliehala amnestii, ale úzko súvisela s amnestovanými skutkami.

Obnovenie procesov sa technicky môže naštartovať už v priebehu najbližších týždňov.

Za zrušenie amnestií napokon hlasovalo až osem z desiatich sudcov Ústavného súdu. Riziká, ktoré hovorili, že zrušenie amnestií cez Ústavný súd neprejde, sa tak nepotvrdili. Ukázalo sa tak, že kompromisný návrh z dielne Roberta Fica a poslanca Mosta Petra Kresáka napokon nebol pascou, ako tému nadobro pochovať. Aj preto treba spätne oceniť opozíciu, že napriek oprávneným výhradám jediný reálny návrh nezablokovala, ale pomohla ho schváliť.

Naďalej platí, že prijaté koaličné riešenie bolo kostrbaté, dalo Ústavnému súdu právomoci, ktoré mu pôvodne neprináležali, hoci amnestie mohol priamo a jednoducho zrušiť zákonodarca. Lenže napokon je najdôležitejší výsledok.

Dnes sme preto svedkami historickej udalosti. Mečiarove amnestie boli najväčším ponovembrovým právnym zločinom na Slovensku.

Po rokoch úsilia o ich zrušenie sa už zdalo, že ostanú v právnych základoch krajiny asi navždy ako pripomienka 90. rokov, keď čerstvo osamostatnenému Slovensku vládla elita schopná tých najhorších zločinov.

Bodka, ktorá chýbala

Často sa cituje slávna veta Tomáša Garrigue Masaryka o tom, že štáty vznikajú a zanikajú tými ideálmi, na ktorých boli postavené.

Slovenský príbeh však poukazuje na to, že to nie je žiadna historická nevyhnutnosť a pôvodné, otrávené idey otcov zakladateľov sa dajú časom opraviť. Tak ako sa to systematicky dialo u nás po roku 1998, keď sme sa so všetkým dobrým aj zlým stávali štandardnou európskou krajinou.

Zrušenie amnestií je právnou bodkou za érou Vladimíra Mečiara. Hoci zatiaľ len v reči symbolov.

Fakt, že spoluautorom zrušenia amnestií sa stal napokon Robert Fico, ktorý mu dlhé roky bránil, to, že ich zrušenie nezhatila ani časť ústavných sudcov, ktorí sa tam dostali aj vďaka minulosti s HZDS, je len potvrdením, že aj zdanlivo márne úsilie môže mať zmysel.

Treba si však pripomenúť tých, ktorí sa zaslúžili o dobrú koncovku:

Návrh na zrušenie amnestií sa za dve desaťročia od ich udelenia dostal do parlamentu sedemkrát, keď ho predkladalo KDH, prvý ústavný zákon, ktorý presadzovali všetci traja predsedovia hnutia, predložil Vladimír Palko. KDH tak bolo viac ako pätnásť rokov jedinou politickou silou, ktorá túto tému opakovane prinášala na stôl, a trvalo na tom, že sa musíme ústavne vyrovnať so zločinmi mečiarizmu. 

V minulom roku to bol poslanec OĽaNO Ján Budaj, ktorý prišiel s čistým návrhom na zrušenie amnestie. Tento návrh neskôr podporilo 26 významných právnikov a aj spolu s filmom Únos prišiel tlak verejnosti, ktorý Ficov Smer už nemohol ignorovať.

Tento verejný tlak by však nemal poľaviť, ale naopak: definitívnou rozlúčkou s Mečiarovou érou bude totiž až vyšetrenie a potrestanie organizátorov a páchateľov únosu a vraždy. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo