Planéta Kaukaz

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Planéta Kaukaz

Foto: Gadzhi Kharkharov/flickr.com

Úryvok z novej knihy popredného poľského reportéra o Kaukaze.

Lezginka

Zdalo by sa, že pre všetkých Dagestancov jestvuje jeden jediný Dagestan. Každý Dagestanec má však v podstate svoj vlastný Dagestan.

Rasul Gamzatov 1968

 

V istej chvíli sme precitli z noci do dňa. Rozjasnilo sa tak, že vodič si musel zacloniť oči. Cesta bola v tomto mieste širšia. Osvetľovali ju silné reflektory, ktoré z tmy vydolovali aj hodný kus Nogajskej stepi rovnej ako doska. Zastali sme pred závorou. Kontrola.

Tak ako na všetkých kaukazských cestách, aj na trase z Vladikavkazu do Machačkaly sú kontrolné stanovištia umiestnené po každých pár kilometroch cesty. Objavili sa po rozpade ZSSR, keď juh Ruska vzplanul. Mali zabrániť pašovaniu zbraní, drog a ostatného kontrabandu. Stali sa nástrojom represie, liahňou korupcie, synonymom bezprávia a násilia. Na rozdiel od rybárskej siete si veľké ryby vedia so sieťou kontrolných stanovíšť bez problémov poradiť; v malých okách sa zachytávajú plotice, hrúzy a ostatné drobné ryby. Špekulant so správnymi konexiami prevezie všetko vrátane rukojemníkov unesených pre výkupné. Obyčajný Avarec, Čečen alebo Rus, ktorý sa snaží uživiť rodinu z pojazdného obchodu, však musí cvakať na každom kroku. Máš plný kufor odevov? Vrece sladkostí? Pár kartónov cigariet? Vysolíš pokutu za chýbajúce povolenie! Že aké? Ach, záleží na tom? V Rusku je tak veľa rôznych sadzobníkov, poplatkov, licencií a daní, že nejaký papierik určite nebudeš mať.

Ale predpokladajme, že náš Avarec alebo Rus sa vzprieči, postaví sa na zadné. Čo vtedy urobí predstaviteľ moci? Najprv si neveriacky pretrie oči, a potom rebela uväzní až do „momentu objasnenia veci“. Pochybnosti môže vzbudiť čo i len natrhnutý vodičák, už v tom momente sa rodí podozrenie, že niekto tu môže pašovať cigarety. Nie, nie, tu sa žiadna neposlušnosť nevypláca!

Kontrolné stanovište obyčajne tvorí barak položený pri ceste a závora, ktorá blokuje prechod. Zariadenie baraka tvorí skrivený stolík, ktorý je vždy zavalený hŕbou papierov, stolička, ležadlo a žiarovka ovísajúca zo stropu. Obyčajne tu slúžia policajti, ale na niekoľkých miestach som videl aj vojakov.

Toto stanovište bolo iné, líšilo sa od predchádzajúcich, ktoré svojou dočasnosťou bili do očí. Pripomínalo hraničný priechod s kompletnou infraštruktúrou. A my sme na hranici naozaj aj boli. Stavropoľský kraj tu hraničil s Dagestanom.

Vodič vypol motor a otvoril dvere. Do autobusu vošiel seržant nasledovaný dvomi milicionármi, ktorí na nás mierili kalašnikovmi.

„Dokumenty!“

Vybrali sme občianske preukazy, pasy, vojenské knižky. Seržant si ich dôkladne prezrel a porovnal fotografie s našimi tvárami. Opýtal sa nás na prihlásenie čiže propisku a potom nám nariadil ukázať batožinu. Dokumenty si vzal a pri odchode sa opýtal:

„Zbrane, drogy, umelecké diela?“

„Granátomety vezieme...“ Môjho suseda, mohutného Darginca, cesta zmorila rovnako ako všetkých ostatných. Seržant však zmyslom pre humor neoplýval.

„Otvor tašku!“

Granátomety nenašiel, Dargincovi zato prikázal ísť s ním. Medzičasom iní milicionári prehrabávali batožinový priestor a klopkali po podvozku.

Vystúpil som, že sa prejdem. Terén kontrolného stanovišťa sa rozprestieral na mnohých hektároch, ostnaté drôty sa vnárali hlboko do Nogajskej stepi. Za závorou ležali betónové kvádre pozdĺž vozovky a krížom cez ňu. Keby sa aj niekto pokúsil prelomiť zábrany, v tomto labyrinte by musel spomaliť. Pre ostreľovača by bol ľahkým terčom. Zrejme aj kvôli takýmto zúfalcom sem umiestnili tabuľu s varovaním: Stoj! Zakázaná zóna! Strieľame bez varovania! V blízkosti strážnice parkovali bojové vozidlá pokryté maskovacou sieťou. Budova mala dve poschodia. Antény týčiace sa na streche naznačovali, že tiež plnila funkciu komunikačného centra. V služobnej miestnosti na prízemí visel transparent: Naša devíza – kultúra, disciplína, profesionalizmus!

Námestie pred kontrolným stanovišťom zapĺňali autá. Väčšina z nich mala dagestanskú poznávaciu značku, ale boli tu aj autá z Kalmycka, Ingušska a dokonca aj vzdialeného Adygejska. Keď v neskorom lete roku 1999 vypukla v Čečensku vojna, Dagestan sa ocitol v susedstve frontu.

Vodiči áut stojacich na parkovisku lúskali slnečnicové jadierka a pofajčievali v typickom východnom drepe. Čakali na svitanie.

Vrátil som sa do autobusu. Bola to stará rachotina značky Ľvov, kopa šrotu na kolesách s pridrôtovaným výfukom a s preglejkou namiesto okien. Najdôležitejšie však bolo, že vďaka zlatým ručičkám šoféra a jeho pomocníka stále ešte jazdila. Keď sa niečo pokazilo, obaja si navliekli montérky a metodicky začali rachotinu opravovať: jeden sa zavŕtal do motora, druhý mu bez slov podával potrebné nástroje ako skúsená sestrička v operačnej sále. Potom sa vymenili a ten, čo sa predtým vŕtal, teraz skúšal štartovať zatiaľ čo jeho kolega reguloval motor podľa sluchu. Som si istý, že by priamo na ceste dokázali urobiť aj generálku motora.

Vo vnútri bolo všetko lepkavé od potu a špiny. Koženka na sedadlách bola zodratá až na molitan, operadlá boli dolámané, žiarovky porozbíjané. Všade sa povaľovali ohorky – len málokto dodržiaval nápis na tabuľke zakazujúci fajčenie cigariet a vyhadzovanie odpadkov. Druhá tabuľka pre zmenu čosi napovedala o kaukazskej mentalite: Je prísne zakázané požadovať od šoféra, aby jazdil rýchlejšie! Medzi cestujúcimi prevládali ženy, potulné dagestanské dedinčanky ovinuté bavlnenými šatkami. Vracali sa z trhu, v spotených dlaniach zvierali mešce a takmer vôbec nehovorili.

Na Kaukaze je autobus najpraktickejším dopravným prostriedkom. Železnicou sa dá dostať iba do niekoľkých miest, vlaky sa vlečú a sú všeobecne považované za málo bezpečné, často v nich totiž dochádza k lúpežným prepadnutiam. Medzi niektorými mestami premávajú maršrutky, mikrobusy, ktoré odchádzajú vtedy, keď sa nazbiera dostatočný počet cestujúcich. Do maršrutiek sa však nezmestí veľa batožiny a miestni často ani nemajú dosť peňazí na lístok.

Medzičasom sa objavil seržant aj s pasmi. Predtým než nám ich vrátil, stroho nás vypočul: Odkiaľ? Kam? Prečo? Mali sme šťastie, že si na nikoho nezasadol. V takýchto prípadoch autobus solidárne čaká, kým si smoliar nevybaví svoju záležitosť (Darginec už sedel na svojom mieste, vtip s granátometmi ho stál päť dolárov – pokuta za uvedenie príslušníka do omylu). Chystali sme sa odísť, keď si niekto spomenul, že nám chýba chlapec z Gruzínska. Ten kamsi zmizol po tom, čo ho policajt vytiahol z autobusu. Našli sme ho na krajnici, ako si utiera krv z nosa. Ukázalo sa, že mal smolu, lebo cestoval s novým gruzínskym pasom, v ktorom boli iba gruzínske a anglické nápisy. Milicionári ich nevedeli prečítať a svorne mu tvrdili, že doklad je sfalšovaný. Nútili ho zaplatiť pokutu. Neverili, že chlapec peniaze jednoducho nemá.

„Čo si ty za Gruzínca bez peňazí!“ Dvaja milicionári ho začali biť a tretí mu zatiaľ prehľadával veci. Peniaze naozaj nenašli, tak si teda aspoň privlastnili jeho koženú bundu.

 

Text je úryvkom z knihy Wojciecha Góreckého Planéta Kaukaz, ktorá práve vychádza v preklade Alexandra Horáka (Absynt, 2017). Vychádza so súhlasom vydavateľa.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo