Politika ukrivdenosti je slepou uličkou

Politika ukrivdenosti je slepou uličkou

Škotska premiérka Nicola Sturgeon na výročnej konferencii Škótskej národnej strany v roku 2016. Foto: www.snp.org

Keď niekoho neustále obviňujete zo všetkého zlého, čo sa vám prihodilo, vzdávate sa zodpovednosti za svoju budúcnosť. Národné strany takto odumierajú.

Vždy som zblízka pozoroval dlhotrvajúcu kampaň za nezávislosť, ktorú vyvíjala Škótska národná strana (SNP). V 1970. rokoch som bol aj jej súčasťou. SNP vtedy ponúkala podrobnú víziu ekonomickej budúcnosti krajiny. Zahŕňalo to investície zo značne bohatého a zdravého ropného priemyslu do ekonomiky ako celku, aby sa podporili a modernizovali existujúce odvetvia a rozvinuli nové. Zámerom bolo, aby sa všetky škótske aktíva využili v prospech celého škótskeho národa. Mimochodom, strana bola v tom čase proti vstupu Škótska do Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS) a v referende roku 1975 viedla kampaň, aby Veľká Británia EHS opustila.

Škótska národná strana chce opustiť Britániu a vstúpiť do EÚ, ale neponúka žiadnu prognózu nezávislej škótskej ekonomiky v problémových časoch, ktorým dnes čelíme. Zdieľať

Dnes sa SNP zúfalo snaží nájsť nejaký spôsob, ako by Škótsko mohlo zostať v Európskej únii, kým zvyšná časť Veľkej Británie rokuje o odchode. Zároveň nevie alebo nechce predložiť žiadnu prognózu týkajúcu sa nezávislej škótskej ekonomiky v problémových časoch, ktorým dnes čelíme. Odpočívanie v pokoji komfortu EÚ vyzerá byť také vzdialené, ako je ich pripravenosť na odchod.

Privádza ma to k premýšľaniu o nevyhnutných prvkoch, ktoré by mali byť prítomné v kampaniach národných strán.

Urobiť „národ“ znovu veľkým

Štandardný operačný postup politických strán pri komunikácii s voličmi je takýto: Ak sú v opozícii, presviedčajú väčšinu, že veci sú omnoho horšie ako v skutočnosti, a ak sú vo vláde, že sú omnoho lepšie, než by sa dalo za súčasných okolností rozumne očakávať. Ak je strana zvolená, veci sa zmenia. Nádej ponúknutá ľuďom pri posledných voľbách je buď odložená do ďalších volieb, s ktorými sa znovu blíži zmena, alebo sa skryto realizuje. Ľud je preto v každom momente volebného cyklu nepretržitým rukojemníkom nestálej vízie úradníkov, zatiaľ čo čaká na tých nových, ktorí ho presvedčia. Celý proces má neúprosnú a nadčasovú dynamiku.

Pri národných stranách to však nie je také jednoduché.

Obvyklým riešením väčšiny či všetkých problémov je presadzovanie práv väčšiny populácie s cieľom vytvorenia vlastného štátu. Vízia, s ktorou by sa väčšina „národa“ vedela stotožniť, je v tomto prípade komplikovanejšia. Pri presviedčaní musí príbeh siahať do minulosti, aby sa preukázala historická hodnota „národa“, a v smere do budúcnosti musí poukázať na to, že je národným osudom prelomiť okovy väzenia, ktoré bolo vždy dočasné. Koncept oslobodenia môže zahŕňať aj ideu „byť opäť národom“ a, ak je to možné, byť znovu „veľkým“.

Mytologická minulosť

Na posilnenie pocitu krivdy sa všetko, k čomu došlo v mene dominantnej mocnosti, zobrazuje nielen ako zlé, ale ako nepriateľské k menšiemu národu. Zdieľať

Na posilnenie tohto príbehu treba očakávanú veľkosť tejto „pokračujúcej minulosti“ postaviť proti nepoľavujúcej hrôze súčasného „kolonizovania“. Všetko, k čomu došlo v mene dominantnej mocnosti, treba ukázať nielen ako zlé, ale ako nepriateľské k menšiemu národu. Ide o genézu krivdy, o moment, keď sa kladie otázka: „Čo kedy pre nás Rimania urobili?“ Národný pocit obáv a hnevu podporuje aj pokračujúca spoločensko-ekonomická kríza.

Najúspešnejšie národné strany ponúkajú príbeh, minimálne v krátkodobom horizonte o vzťahu medzi civilizovanou minulosťou, jej prerušením v prítomnosti a budúcim vykúpením a obnovou. Mussoliniho fašisti svoj príbeh veľmi úspešne založili na sláve Rímskeho impéria. Donald Trump čerpá z legendy amerického sna, na základe ktorej obnovuje americkú výlučnosť.

Adolf Hitler Nemcom majstrovsky predstavil rozprávkovú víziu budúcnosti, ktorá kontrastovala s trápeniami porazeného národa po roku 1919. No s vybudovaním slávnej histórie zápasil, pretože pred rokom 1871 ešte nebolo žiadneho nemecky hovoriaceho národa. Odtiaľ vyplýva jeho využitie legendárnej Wagnerovej hudby a vytvorenie jeho vlastného politického divadla. O norimberských zhromaždeniach rád rozmýšľam ako o národnosocialistickej Aide s kostýmami Hugo Boss.

Franco bol iný prípad. Bol takmer úplne oddaný návratu Španielska do jeho katolíckej minulosti a o víziu pre budúcnosť sa staral veľmi málo. Po tom, čo vyhral občiansku vojnu, ak by sme parafrázovali Trotského, „zavrel obchod a šiel domov“. Väčšinou sa zameriaval na potlačenie opozície a neutralizovanie potenciálnych tvorcov ťažkostí v jeho vlastnom prostredí, predovšetkým vo Falange. Francova vízia pre Španielsko nemala nič spoločné s Hitlerom ani Stalinom. Španielsko obyčajne udržiaval mimo studenej vojny. Krajina sa k NATO pripojila až po jeho smrti v roku 1982.

Líderka francúzskeho Národného frontu Marine Le Penová na stretnutí s voličmi v roku 2012. Foto: flickr.com/Blandine Le Cain

Identifikovať darebáka

Politika ukrivdenosti je nutne a zákonite negativistická. Pointou je zvýšiť celkovú úroveň nespokojnosti a hnevu na úroveň, na ktorej si veľká časť občanov obnoveného národa vie predstaviť politické kroky. Najrýchlejším spôsobom na stupňovanie krivdy je hádzanie všetkej viny za zlé veci na tretiu stranu, či už je to dominantný stav, alebo ľahko identifikovateľná menšina v rámci širšej populácie. Ak sa dnes rozhliadneme okolo seba, na živenie nacionalistického hnevu môžeme nájsť celý rad vhodných podozrivých.

Ekonomická vízia Marine Le Penovej pre Francúzsko je nič iné, len „byť viac francúzsky“. V keltskej časti Británie vrátane Írska sa ľuďom predkladá možnosť „počkáme a uvidíme“. Zdieľať

V keltských častiach britských ostrovov sú to Anglicko a Westminster. V Anglicku je to konkrétne Brusel a všeobecne Európska únia. Vo Francúzsku, Holandsku a Škandinávii sú to hlavne moslimovia a všeobecne cudzinci z Afriky a Blízkeho východu. V Katalánsku a španielskom Baskicku je to Madrid a španielsky štát. V Amerike Donalda Trumpa v tomto vedie Latinská Amerika a prakticky každý, kto sa nájde na zvýšenie paranoje. Na Srí Lanke sú to hinduisti alebo budhisti – v závislosti od toho, do ktorej z týchto dvoch skupín patríte. Dalo by sa pokračovať ďalej.

Ak sa národná strana vo svojej komunikačnej stratégii sústredí  takmer výhradne na pozíciu krivdy, môžeme v tom vidieť štrukturálny problém. Pre vedenie strany, jej členov a podporovateľov je jednoducho príliš ťažké vybudovať jasnú víziu budúcnosti pre moment, keď sa tá príležitosť naskytne.

Platí to najmä v prípade ekonomickej prestavby potenciálne obnoveného štátu. Ekonomická vízia Marine Le Penovej pre Francúzsko je nič iné, len „byť viac francúzsky“. V keltskej časti Británie vrátane Írska sa ľuďom predkladá možnosť „počkáme a uvidíme“, podobne je to aj v Baskicku a Katalánsku. (Môžeme doplniť, že ETA nedávno v Španielsku oznámila neúspech svojej kampane a zloženie zbraní.) Aspoň Donald Trump viedol kampaň za navrátenie pracovných miest a opätovné prerokovanie obchodných dohôd, ktoré považoval za príčinu úpadku v štátoch, v ktorých mal najvyššiu podporu.

Odnaučenie od zodpovednosti

Prečo sa to deje? Čo má chýbajúca vízia budúcnosti spoločné s politikou ukrivdenosti?

Národné hnutie nikdy neuspeje, ak zakladá svoju politiku iba na ukrivdenosti a nemá realistický program pre budúcnosť. Zdieľať

Keď sa celý čas sťažujete alebo keď niekoho obviňujete zo všetkého zlého, čo sa vám prihodilo a stále sa deje, potom tejto osobe dávate nad sebou obrovskú moc. A nielen to – keď niekoho za všetko obviňujete a prenášate na neho zodpovednosť, potom sa stáva skutočnou výzvou, ak si ju chcete vziať späť. Čím dlhšie to trvá, tým ťažšie je získať späť zodpovednosť za tvorbu lepšej budúcnosti. Vziať zodpovednosť do vlastných rúk je úplnou podstatou celého nacionalizmu. Ak kultúra ukrivdenosti preváži, hnutie stratí na sile a v podstate odumrie – rýchlejšie, ako si to uvedomia jeho členovia.

Bez schopnosti prevziať zodpovednosť a bez odvahy predložiť víziu budúcnosti je národné hnutie bezradné. Dohodu s väčšinou voličov, ktorí chcú pre svoje rodiny stabilný a bezpečný život, nemôže uzavrieť.

Rozhorčenie je dôležitou časťou národnej politickej komunikácie, keď hovorí o prítomnosti. Ide ruka v ruke s užitočným (zjednodušeným a skresleným) príbehom o minulosti. Ale hnutie nikdy neuspeje iba s ním samým, hlavne keď mu chýba vierohodný a realistický program pre budúcnosť.

Pôvodný text: The politics of grievance is a dead end. Uverejnené so súhlasom Mercatonet, preložil L. Obšitník.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo