KÁZEŇ PÁTRA GABRIELA: Božia pedagogika

Každý z nás už prosil Boha o niečo, čo sa nám zdalo byť veľmi dôležité: zdravie, úspech a podobne. Prosili sme preto, lebo veríme tomu, čo povedal Ježiš: "Dostanete všetko, o čo budete s vierou prosiť v modlitbe" (Mt 21, 22). Modlili sme sa s vierou, a napriek tomu naša modlitba nebola vypočutá. Prečo?

Duchovní autori hovoria, že tým, že Boh neodpovedá ihneď na naše modlitby, nás skúša. A skúša nás preto, aby jednak preveril náš vzťah k nemu a zároveň, aby nás odkladaním odpovede priviedol k niečomu dokonalejšiemu.

Nevypočutím modlitby Boh skúša náš vzťah k nemu

Zo života vieme, že vzťah medzi dvomi ľuďmi by nebol zdravý a trvácny, keby bol založený len na akejsi forme odplaty: „Ty mne, ja tebe.“ Či si skôr aj my nepoložíme otázku: „Vážil by si ma tento človek aj vtedy, keby som mu nedal to, o čo ma teraz žiada?“ Niekedy aj takúto skúšku urobíme: tomu, kto nás o niečo žiada, nedáme ihneď to, čo chce. Chceme vidieť jeho reakciu – či sa „nafučí“ alebo zostane i naďalej milý.

Boh koná podobne. Aj on nás skúša. Skúša, či mu zostaneme verní, keď nám nedá, o čo ho žiadame. A to aj vtedy, keď ho žiadame o niečo, čo skutočne potrebujeme. Z Písma vieme ako dlho skúšal praotca viery Abraháma, keď neustále odkladal dať mu to, čo mu sľúbil – syna. Nakoniec, keď mu ho dal, opäť ho „skúšal“ (Gn 22, 1) a žiadal od neho, aby mu svojho vytúženého Izáka obetoval. Aj v dnešnom evanjeliovom príbehu sme videli, ako Ježiš odmieta ihneď vypočuť prosbu kanaánskej ženy. Na jej volanie odpovedá mlčaním (porov. Mt 15, 23). Prečo nepovie ani slovo na jej volanie? Veď ide o takú dôležitú vec. Ide o zdravie, ba o život trpiacej dcérky! Môže sa takto správať ten, ktorý o sebe hovorí, že je Mesiáš, že je Boh, ktorý je predsa Láska?!

Prečítajte si aj ďalšie zamyslenia pátra Gabriela Zdieľať

V evanjeliovom príbehu sme však čítali, že Ježiš nakoniec predsa len vytrvalosť ženy korunoval odpoveďou a vypočul jej prosbu. Čo u nej po tom dlhom odmietaní pochválil? Jej vieru: „Žena, veľká je tvoja viera!“ (Mt 15, 28). Tým, že Boh neodpovedá ihneď na naše prosby, skúša našu vieru a tým očisťuje a prehlbuje náš vzťah k nemu. Veď aká pevná musí byť viera a aká silná musí byť láska, ktorá sa nenechá odradiť pri prvom odmietnutí alebo pri prvej náročnej a navyše nepochopiteľnej požiadavke! Na čom by rástli tieto dve božské čnosti, keď by neexistovali rozmanité odmietnutia a skúšky? Len Boh vie, aká dôležitá je ničím neotrasiteľná viera pre rast našej lásky a budovanie nášho vzťahu k nemu.

Odmietaním našich prosieb nám Boh chystá čosi dokonalejšie

Dostávame sa k druhej „korune“, ktorú Boh kladie na hlavu tomu, kto vydrží skúšku odmietnutia: obdarovanie väčšou dokonalosťou. Svätý Ján z Kríža napísal: „Osoba, ktorá túži po zjaveniach (po mimoriadnych zásahoch Božích), sa pomaly pripravuje o dokonalosť, akú by dosiahla, keby sa nechala viesť svetlom viery.“ Keď nám Boh niečo odmieta dať, hoci sa nám to zdá byť veľmi dôležité, pripravuje nás tým na niečo dokonalejšie, čo my, prirodzene, v tom okamihu nevidíme. Pri najlepšej vôli a najlepšom chápaní veci môžeme prosiť o veci, ktoré nie sú tie najlepšie. Boh jediný vie, čo je najlepšie pre nás i pre tých, za ktorých sa modlíme. Svätý Augustín si trúfal tvrdiť, že najlepšie vypočutie modlitieb za časné veci býva práve to, čo nám Boh odoprie: „Keď by nám Boh vždy udelil hojnosť (pozemských vecí) tu na zemi, pomaly by sme dospeli k presvedčeniu, že taká je odmena Božích služobníkov a po ničom vyššom by sme už netúžili.“ No Boh má pre nás pripravené už tu na zemi dokonalejšie dary. Sú to dary Ducha, ku ktorým nás vábi.

„Svätý Augustín si trúfal tvrdiť, že najlepšie vypočutie modlitieb za časné veci býva práve to, čo nám Boh odoprie: 'Keď by nám Boh vždy udelil hojnosť (pozemských vecí) tu na zemi, pomaly by sme dospeli k presvedčeniu, že taká je odmena Božích služobníkov a po ničom vyššom by sme už netúžili.'“ Zdieľať

V tejto súvislosti sa zamyslime nad jedným príbehom z duchovnej literatúry. Pred mnohými rokmi, mali v jednom meste niektorí takú vieru, že keď sa modlili za dážď nikdy nebolo sucho, a naopak, keď sa modlili za sucho, nikdy neboli povodne. Podľa príkladu týchto veriacich sa začal modliť i jeden muž, ktorý prosil Pána, aby z neho urobil bohatého človeka. Modlil sa, modlil, modlil sa s vierou už desať rokov, ale bezvýsledne. Potom si uvedomil márnosť a klamlivosť všetkého pozemského bohatstva a vstúpil do kláštora, aby sa tam mohol venovať modlitbe a rozjímaniu o Božích veciach.

Jedného dňa, keď bol celý pohrúžený do modlitby, sa mu zrazu zjavil ktosi v očarujúcej nádhere. Sedel na kráľovskom tróne pokrytom zlatom a drahokamami, oblečený v bohatom rúchu. „Kto si a čo tu robíš?“ oslovil modliaci sediaceho na tróne. „Som Pán, ku ktorému si sa desať rokov modlil,“ odpovedal, „som tu, aby som splnil tvoje dávne želanie.“ „Ach, môj drahý Pane,“ zvolal rehoľník, „ja som však medzitým spoznal blaženosť pochádzajúcu z modlitby a z poznania Božích vecí a túžbu po pozemskom bohatstve som stratil. Prichádzaš príliš neskoro... Povedz mi však, prosím, prečo si sa tak oneskoril?“ „Aby som pravdu povedal,“ povedal Pán, „po celý ten čas, čo si sa ku mne modlil, modlil si sa tak dôstojne, vznešene a starostlivo, že si si pozemské bohatstvo zaslúžil. Ale z lásky k tebe a z mojej túžby po tvojom najväčšom šťastí som sa rozhodol obdariť ťa už tu na zemi čímsi dokonalejším.“

Gabriel Prievalský
Autor je františkánsky kňaz.

Ilustračné foto: goodwp.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo