KÁZEŇ PÁTRA GABRIELA: Striktná spravodlivosť, lepšie meno pre pomstu

Stará rímska právnická zásada hovorí: „Najväčšia spravodlivosť býva najväčším bezprávím.“ Rimania vedeli, že prísna a dôsledne logicky uplatňovaná spravodlivosť je zlá, neľudská spravodlivosť. Evanjelium takisto hovorí o potrebe „väčšej spravodlivosti“ (Mt 5, 20), než je tá, ktorá chce urobiť zadosť iba Zákonu.

„Nie“ striktnej spravodlivosti – „áno“ väčšej spravodlivosti

Výstižnou ilustráciou evanjeliom požadovanej väčšej spravodlivosti je príbeh, ktorý sa číta na Piatu pôstnu nedeľu. Žena pristihnutá priamo pri cudzoložstve mala byť podľa Mojžišovho zákona bez milosti ukameňovaná (Lv 20, 10). Spravodlivosť, ktorá si žiadala naplniť literu Zákona, bola neúprosná! Avšak v momente, kedy ho zákonníci a farizeji žiadajú uplatniť na tejto žene, sme svedkami neočakávaného postoja samotného Zákonodarcu. Vidíme, ako On úplne inak aplikuje Zákon v konfrontácii s previnilcom (Jn 8, 1-11).

Môžeme povedať, že máme pred sebou dva spôsoby jeho aplikácie. Jeden uplatňujú hriešni ľudia, druhý Boh. Ľudia, ktorých tu reprezentujú zákonníci a farizeji, chcú uplatniť na previnilca „najvyššiu spravodlivosť“ – chcú dať zadosť litere Zákona. Zabúdajú pritom, že majú pred sebou človeka, ktorého motívy konania nie sú v stave na sto percent poznať. V konkrétnom prípade ženy nevedia, prečo zhrešila; vidia len to, že zhrešila. Aké však boli motívy jej hriešneho konania, to vie len Boh. „Najvyššia spravodlivosť“, ktorú chceli na jej hriešne konanie uplatniť však na toto nebrala ohľad. A ešte na jednu dôležitú vec nebrali farizeji a zákonníci ohľad – musel im ju Ježiš pripomenúť: „Kto je z vás bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“ Ako by sa ich chcel opýtať: A ak by sa mala uplatniť „najvyššia spravodlivosť“ na vaše hriešne konanie, aj vtedy by ste žiadali jeho striktné uplatnenie, alebo by ste skôr očakávali zhovievavosť sudcu?

"Boh nepozerá len na hriech, ale aj na človeka, ktorý hriech spáchal." 

Zdieľať

Boh, ktorého v našom prípade reprezentuje Ježiš, nepozerá len na hriech, ale aj na človeka, ktorý hriech spáchal. Rozlišuje tieto dve skutočnosti. Isteže ani On neschvaľuje hriech, pretože vie, že je najväčším zlom, že nielenže uráža Božiu svätosť a dobrotu, ale že škodí i jeho páchateľovi, prípadne svetu naokolo. Preto žene hovorí: „Choď a už nehreš!“ No Boh zároveň vie, že hriešnik, ktorý sa už sám potrestal hriechom, potrebuje skôr pomoc ako odmietnutie, potrebuje skôr milosrdenstvo než zavrhnutie. Boh totiž vie, že jedine odpustenie môže napraviť vzťah človeka k Bohu (k človeku), ktorý bol hriechom narušený.

Vidíme, že „väčšia spravodlivosť“ požadovaná evanjeliom je šľachetnejšia, ba i účinnejšia, než je spravodlivosť len čisto ľudská. Božia spravodlivosť je plná milosrdenstva a súcitu k hrešiacemu človeku. Takáto spravodlivosť sa vznáša nad nami, nad naším hriechom, nad našou biedou. To je ozaj radostná zvesť evanjelia. Od tohto vedomia sa však potom má odvíjať i naša spravodlivosť voči tým, ktorí nejakým spôsobom zhrešili. Stále platia Ježišove slová: „ak nebude vaša spravodlivosť väčšia, než je spravodlivosť farizejov a zákonníkov, nevojdete do Božieho kráľovstva“.

Sv. Pavol, apoštol „väčšej spravodlivosti“

Ako prvý z apoštolov o „väčšej spravodlivosti“ – o Božej spravodlivosti – obšírnejšie píše sv. Pavol. On, bývalý farizej, vzdelaný v Zákone, ktorý si zakladal na zachovávaní Zákona, začal chápať, osvietený Duchom Svätým, ale tiež poučený vlastnou skúsenosťou, že farizejská a zákonnícka spravodlivosť, spočívajúca vo vernom a prísnom zachovávaní Zákona, pred Bohom nestačí. Spoznal, že takáto spravodlivosť nemá v očiach Božích väčšiu cenu, ako smeti, „odpadky“ – v gréckom origináli je doslova napísané „lajno“ (porov. Flp 3, 8-9). Ba Apoštol Pavol sám pochopil, k akej nespravodlivosti a fanatizmu ho jeho stopercentné aplikovanie Zákona viedlo; vieme, ako práve preto, aby urobil zadosť Zákonu, kruto prenasledoval kresťanov. No zároveň pochopil, že Boh ho za kruté zaobchádzanie s kresťanmi neodsúdil. Naopak, poveril ho apoštolským úradom, aby niesol zvesť o Božej spravodlivosti do sveta.

Najzreteľnejšie o nej píše v liste Rimanom v 3. kapitole. Pohania i Židia by si za svoje hriešne skutky, ktoré spočívajú v prestúpení Božieho zákona, rovnako zaslúžili odsúdenie. „Všetci zhrešili a chýba im Božia sláva“ (Božia milosť), píše Pavol. Ale Boh všetkých ospravedlnil. Ako? Smrťou svojho Syna! On, Syn Boží, vzal na seba všetky ľudské hriechy a nechal sa sám za ne odsúdiť. A teraz, každý, kto verí v túto vykupiteľskú smrť Božieho Syna, môže prijať Božie „ospravodlivenie“. Toto je, podľa sv. Pavla, Božia spravodlivosť, ktorá sa nám zjavila v Ježišovi Kristovi (porov. Rim 3, 21-26). Každý Kristov učeník sa musí vyznačovať takouto spravodlivosťou.

Len „väčšia spravodlivosť“ spasí svet

Nech nám ako inšpirácia slúži na záver i tento príbeh: Istý pocestný si pískajúc vykračuje cestou, keď vtom okolo neho cvalom na koni preletí muž so zakrvavenými rukami. Po pár minútach sa zjaví skupina jazdcov, ktorí sa pýtajú pocestného, či nevidel na koni cválať muža s rukami od krvi. Oni totiž dotyčného muža prenasledujú. „Kto to má byť?“ spýtal sa pocestný. „Zlosyn,“ odpovedal vodca prenasledovateľov. Pocestný nato: „A vy ho chcete dostihnúť, aby ste ho vydali do rúk spravodlivosti?“ Vodca prenasledovateľov však povedal: „Nie, my ho chceme dostihnúť, aby sme mu ukázali cestu.“

Jedine spravodlivosť spojená so súcitom a odpustením môže spasiť svet, samotná striktná spravodlivosť nie; tá môže byť v podstate pomstou, len vyjadrenou v lepšom slovnom rúchu.

Gabriel Prievalský
Autor je františkánsky kňaz.

Foto: wikimedia.org

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo