Far-right, anti-gay and Catholic

„Ponuré dni v Poľsku“(NY Times)

Piateho mája do Poľskej vlády definitívne prichádza Roman Giertych a Andrzej Lepper.

Potom, ako PiS „rozohrala falošnú hru cez klebety a rozličné hrozby púštané nenápadne medzi ľudí“ (Gazeta Wyborcza), došlo k vládnemu spojeniu medzi PiS, Ligou poľských rodín(LPR), Sebaobranou a skupinou piatich poslancov Sejmu. Zdá sa, že kríza Poľskej vlády je zažehnaná na dlhšiu dobu, žial za cenu toho, že „v Poľsku už vládnu extrémisti!“(Sme) A to nie hocijakí. Prvým z nich je Andrzej Lepper - „militantne proti-reformný, ultra-nacionalistický nepriateľ Západu“ (Daily Telegraph). Tento šéf Sebaobrany sa stal podpredsedom vlády a ministrom poľnohospodárstva.

Druhým partnerom PiS je strana „homofóba“(The Guardian) Romana Giertycha - (a toto skúste na jeden dych:) „ultrakatolícka, poľská populistická, nacionalistická strana spájaná s antisemitskými, ultrapravicovými skinhedskými skupinami a taktiež s násilnými útokmi na gay-rights aktivistov“ (Sunday Herald). Okrem toho, že LPR monituruje Stephen Roth inštitút Univerzity v Tel Avive, je taktiež spájaný s „ultrakatolíckym, antisemitským, a útočne homofóbnym rádiom Maryja“. (Daily Telegraph). Roman Giertych sa stal ministrom školstva a zároveň je podpredsedom vlády. Do mozaiky skvelo zapadá aj spojitosť Romana Giertycha s Opus Dei, a to, že brat jeho otca je členom Kongregácie pre náuku viery.

Pri zohľadnení staršieho „prípadu“ Jörga Heidera, či Jean-Marie Le Pena sa môžeme pokúsiť nájsť to, čo ich robí natoľko neakceptovateľnými. Prvým, a asi najčastejšie používaným kritériom je populizmus. Ten bol pripisovaný Heiderovi, Le Penovi, a rovnako je pripisovaní LPR, Sebaobrane a koniec koncov i PiS. Avšak populistov máme v Európe viac. Nakoniec netreba ísť ani tak ďaleko. Nezdá sa, že by sa niekto v Británií pohoršoval nad zbratávaním sa Tonyho Blaira s hrubozrnným populistom Róbertom Ficom. Keď však frakcie UKIP (United Kingdom Independnce Party) a LPR vstúpili do aliancie v Európskom parlamente, musel UKIP „čeliť búrke kritiky“ zo strany domácich médií. Z toho vyplýva, že existujú akceptovateľní populisti a neakceptovateľní populisti. Aké znaky majú tí neakceptovateľní?

Na úvod nám pomôže The Guardian: „ far-right, anti-gay and Catholic“ , pridať by sa dala ešte skepsa voči Európskej únii, hocičo presahujúce nemé obchádzanie židovskej otázky, prípadne zamietanie štedrého mulitkulturalistického konceptu. Tieto atribúty politicko-žurnalistická korektnosť nenávidí.

To, že LPR a Sebaobrana majú veľa kritizovateľných postojov je jasné. Rovnako aj to, že strana Andrzeja Leppera nie je katolícka. Avšak z celej tejto situácie vystupuje jasne iná a ešte dôležitejšia skutočnosť. V Západnom svete je dominantná masmediálna (politická i intelektuálna) orientácia, ktorá sa vyhlasuje za slobodomyseľnú a otvorenú. Táto istá orientácia však v sebe zahŕňa neschopnosť akceptovať a poctivo pristupovať k určitému typu názorov. A tak sa zástancovia slobody prejavu, ľudských práv, rovnosti a ničoho iného iba rovnosti dopúštajú priestupku voči základnemu pilieru ich vlastnej ideológie. Majú komplex, z ktorého sa nedokážu vymaniť. Keby sa tieto príznaky týkali iba peniacej skupiny gay-rights a pro-abortion aktivistov bolo by to menej smutné. Žial zasahuje to aj väčšinu vplyvných médií. Škoda.

František Kolek

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo