Písal sa máj 1946. Povojnové Československo žilo blížiacimi sa parlamentnými voľbami – prvými od skončenia druhej svetovej vojny. Nikto vtedy netušil, že na niekoľko desaťročí budú zároveň poslednými slobodnými. Na Slovensku síce jednoznačne zvíťazila Demokratická strana, v Čechách však dominovali komunisti, ktorí získali najviac hlasov aj v celoštátnom meradle.

Niekoľko dní pred týmito zlomovými udalosťami sa na rímskokatolíckej fare v Liptovskom Hrádku zišla skupina katolíckych intelektuálov. Hostiteľom bol 31-ročný miestny kaplán Ján Ďurka, známejší pod umeleckým menom Janko Silan.

Z viacerých kútov Slovenska postupne prichádzali kňazi a básnici Jozef Kútnik Šmálov a Ján Švec Slavkovian, teológ a budúci dekan Cyrilometodskej bohosloveckej fakulty v Bratislave Cyril Dudáš, historik Vendelín Jankovič, stredoškolský profesor Vojtech Fronc, spisovateľ Jozef Bánsky, profesor morálnej teológie na Spišskej Kapitule a bývalý kaplán Andreja Hlinku Ladislav Hanus či jediný katolícky kňaz v povojnovej Slovenskej národnej rade (SNR) Anton Harčar.

Väčšina týchto tridsiatnikov sa poznala ešte z časopisov Kultúra a Obroda, ktoré vychádzali počas Slovenského štátu. Na liptovskohrádockej fare sa zišli práve s cieľom založiť nový časopis v zmenených spoločenských podmienkach. Názov nemuseli dlho vymýšľať.

Začiatkom roku 1946 v Košiciach vzniklo katolícke nakladateľské družstvo Verbum, podľa ktorého pomenovali aj vznikajúci časopis zameraný na kresťanskú kultúru. „Názov bol zdôvodnený aj literárno-biblicky, oficiálne sa odvádzal od známeho Prológu svätého Jána evanjelistu: Et Verbum caro factums est/A Slovo sa telom stalo,“ vysvetľuje cirkevný historik Peter Zubko.

„Členenie časopisu kopírovalo predchádzajúcu ružomberskú Obrodu: štúdie, preklady, beletria, básne, referáty, diaľky, spomienky, knihy, nákova. Išlo o to, ako komplexne zachytiť kultúrne dianie doma i v zahraničí. Emblém navrhla pani Eva Ambrušová: dvojkríž, nad ním skrížené Petrove kľúče,“ opisuje základné znaky rodiaceho sa časopisu súčasný člen redakčnej rady Anton Fabian.

Z Ružomberka do Košíc

Prečo sa centrom povojnovej katolíckej kultúry stali po Hlinkovom Ružomberku práve Košice? Podľa Fabiana pre to existovalo viacero dôvodov: fungoval tu prosperujúci Slovenský katolícky kruh, v rovnakej budove sídlilo kníhkupectvo Tatran, v neďalekej biskupskej rezidencii sa nachádzala cirkevná tlačiareň svätej Alžbety, ale najmä tu pôsobil spomínaný kňaz Anton Harčar.

Absolvent teologických štúdií v Innsbrucku mal v metropole východu neotrasiteľnú pozíciu. Od roku 1939 prednášal v miestnom kňazskom seminári. Napriek tomu, že Košice v tom čase okupovalo horthyovské Maďarsko, predsedal Slovenskému katolíckemu kruhu, kvôli čomu čelil mnohým represiám. Tie sa znásobili po tom, čo sa začal angažovať v ilegálnom česko-slovenskom revolučnom výbore za oslobodenie Košíc.

Paradoxom je, že v represiách pokračovali aj sovietske orgány, hoci maďarské úrady predtým Harčara radili medzi komunistov. Po intervencii predsedníctva SNR ho však prepustili, intenzívne sa zapájal do rozvoja kultúrno-spoločenského života, stal sa mestským zastupiteľom a menovaným členom SNR.

„V Košiciach založil aj športový futbalový klub a organizoval Maratón mieru,“ pripomína ďalšie Harčarove aktivity Fabian. Podobne si naňho spomína Ladislav Hanus. „Bol to športovec, výborný lyžiar. Tak sme sa schádzali aj v Ružomberku, na Smrekovici, tam sme hore-dolu brúsili, slovom: prežívali sme tieto roky naplno,“ uviedol Hanus v autobiografickej knihe rozhovorov Pamäti svedka storočia.

Keďže nič nechcel nechať na náhodu, osobne sa vybral do Košíc, aby preveril zázemie vznikajúceho časopisu. Keďže v tom čase vlaky ešte nepremávali, tak sa Harčar ponúkol, že ho zvezie menším nákladným autom, ktoré mal k dispozícii. „Pamätám sa, ako na ceste do Košíc viali vo vetre vlasy L. Hanusa na otvorenej korbe nášho auta,“ zaspomínal si Harčar vo svojej autobiografii Žil som v Košiciach.  


Mons. Anton Harčar (1914 – 2009)

Práve Harčarovo spoločenské postavenie bolo pri rozbiehaní časopisu jedným z kľúčových faktorov. „Štátne orgány odďaľovali registráciu časopisu, už vtedy existoval silný politický tlak na potlačovanie katolíckeho vplyvu v spoločnosti,“ vysvetľuje cirkevný historik Zubko. Vďaka Harčarovmu vplyvu však časopis začiatkom novembra 1946 dostal povolenie na vychádzanie – aj keď za striktne stanovených podmienok. Okrem iného nemohol presiahnuť náklad tritisíc kusov.

Ešte v tom istom mesiaci vyšlo prvé číslo. Výšku ročného predplatného stanovili na 150 Kčs, pre študentov 80 Kčs. V tiráži bol ako zodpovedný redaktor uvedený Anton Harčar, členmi redakčnej rady boli Jankovič, Bánsky, Harčar, Slavkovian a Silan. „Z politických dôvodov sa neuvádza meno hlavného redaktora Jozefa Kútnika, ktorý bol riadiacou dušou časopisu. Podobne sa neuvádza ani meno L. Hanusa pre jeho činnosť v kultúrnom živote Slovenska cez vojnu,“ vysvetľuje profesor Fabian.

Adresa redakcie bola vedená na dvoch miestach – v Bratislave (Kapitulská 2) a v Košiciach (Mäsiarska 4). Práve na tejto adrese sídlilo nakladateľské a vydavateľské družstvo Verbum, ktoré časopis vydávalo.

Nič nás nemôže odradiť

Kňaz Harčar stál aj pri zrode vydavateľstva Verbum, ktoré predchádzalo samotnému časopisu. Koncom roku 1945 rozposlal bývalým spolupracovníkom časopisu Obroda list, v ktorom ich informoval o zámere založiť vydavateľské družstvo. „Východ slovenský nemá nateraz vhodného fóra, v ktorom by sa združili pracovníci pera a svojpomocne by vydávali publikácie v duchu kresťanskom. (...) Nakoľko sami nemáme dostatok prostriedkov, aby sme mohli úspešne realizovať tento plán, prichodíme Vás úctivo pozvať do kruhu zakladateľov tohto družstva a požiadať o skutočnú betu upísaním podielov na podujatie veľmi naliehavé... Nič nás nemôže odradiť,“ napísal v liste Harčar.

„Východ slovenský nemá nateraz vhodného fóra, v ktorom by sa združili pracovníci pera a svojpomocne by vydávali publikácie v duchu kresťanskom."
Anton Harčar, spoluzakladateľ Verbumu Zdieľať

Medzi prvými podielnikmi (jeden podiel mal hodnotu 500 Kčs) boli okrem samotných tvorcov Verbumu aj Harčarov spolužiak z Innsbrucku Jozef Machala, bývalý riaditeľ Úradu slovenskej tlače za Slovenského štátu a ústredný tajomník HSĽS, neskôr účastník SNP, emigrant a pracovník Slobodnej Európy Imrich Kružliak, tajomník povojnovej Ústrednej katolíckej kancelárie Jozef Šrámek, lekár a konvertita zo židovstva Pavol Strauss, šéfredaktor Katolíckych novín počas Slovenského štátu, neskôr emigrant a popredný biblista Anton Botek, predseda Okresného národného výboru Košice-okolie Andrej Marenčin, ktorý bol evanjelikom, budúci poslanec za Demokratickú stranu Štefan Blaško a ďalší.

V priebehu roka počet podielnikov stúpol na takmer sto, pričom medzi nimi boli nielen fyzické, ale aj právnické osoby – napríklad Katolícke noviny, ktoré venovali 30-tisíc korún. V marci 1946 sa tak mohlo uskutočniť valné zhromaždenie, ktoré prijalo stanovy a schválilo členov správnej rady, ktorej predsedal Anton Harčar. Jeho pravou rukou sa stal profesor Fronc, ktorý sa kvôli vydavateľstvu a časopisu presťahoval z Ružomberka do Košíc.


Obálka prvého čísla časopisu Verbum z novembra 1946.

Počas dvoch rokov existencie vydavateľstvo Verbum vydalo nielen 18 čísel časopisu, ale aj viac ako tri desiatky kníh v edíciách Logos (odborné), Opus (próza), Lux (poézia), Tvár (drámy), Signum (liturgia) a Vita (úvahy).

„Kvalitne sa to rozvinulo, pustilo korene. Verbum bol veľmi vážený a hľadaný časopis. Už sme nestačili vyhovieť pohľadávkam čo do počtu. Kým predtým sme museli zháňať predplatiteľov, teraz naopak. (...) Svojím rozbehom mohol nadobudnúť hádam aj európskeho významu,“ neskrýval svoje nadšenie Ladislav Hanus. Aj podľa Harčara patril časopis medzi najúspešnejšie na Slovensku. „Redakcia si bola vedomá toho, že je jedným zo štítov vtedajšej katolíckej cirkvi a hierarchie,“ napísal Harčar vo svojej autobiografii. O to tvrdšie dopadlo na celý projekt komunistické kladivo.

My sme len kapláni, praví proletári

Už v marci 1948, teda mesiac po „víťaznom Februári“, povereníctvo vnútra zakázalo Verbum vydávať. Dôvod? Vyžadoval si to „verejný záujem“. Úplný koniec však neprišiel hneď. Nakrátko pomohli priateľské vzťahy medzi Silanom a povereníkom školstva a osvety Ladislavom Novomeským. Z apríla 1948 sa zachoval otvorene a emotívne napísaný list, ktorý Silan adresoval Novomeskému v snahe zachrániť Verbum pred zánikom:

„Slovutný Majstre, apelujem na Váš zmysel pre pravdu, apelujem na Vás ako na človeka, v ktorom cit spravodlivosti je ozaj živý a horúci a mne najbližší: neurazíte sa spolu so mnou, keď vážime tieto fakty? Náš podnik je družstvo, teda biedna suma peňazí katolíckych intelektuálov, ktorí začali pracovať z ničoho, len zo svojich skromných úspor, ja sám som dal ako chudobný kaplán 1 000 Kčs, viac som vtedy nemal, zamestnávali sme len dve pracovné sily – a nám uvalili národnú správu sedemčlennú.

Vraj: Verbum – kníhtlačiareň, Košice. Kde? Aká kníhtlačiareň? Veď my nič nemáme, my sme len kapláni, t. j. praví proletári. Teraz sa všetko rozpadne a ja vás upovedomujem, že ma to bolí a uráža. Vás to nebolí? Veď sme bratia. Musí Vás to bolieť, slovutný Majstre.

A musíte byť urazený i so mnou nad tým, keď píšem, že som bol skoro počas dvoch rokov redaktorom časopisu a edície, a to celkom zadarmo, ale rád a vďačne, a na môj dušu: úprimne sme pracovali, bez žiadnych zadných zámerov, veď sme dostali aj štátne ocenenie za zveľaďovanie slovenskej literatúry – a mňa teraz v tejto práci zastavili. Bolí ma to a Vám sa žalujem.“  

A čo na to slovutný majster Novomeský?

„Časopis som sledoval, ale nemohol som sa zbaviť dojmu, že popri čulých básnických príspevkoch nachodia sa v časopise miestami rozličné úvahy utvrdzujúce našu katolícku inteligenciu v odpore alebo aspoň v ľahostajnosti k všetkým súčasným snaženiam.

Rád by som, aby Verbum, trebárs pod iným menom vychodil, ale tak ako pri všetkých časopisoch je treba, aby som s dobrým svedomím mohol žiadať obnovenie Verbumu pri garancii, že staré omyly alebo aj schválnosti sa opakovať nebudú.“

Požiadavka zmeniť názov časopisu a ideovú náplň však bola pre redakciu neprijateľná. V novembri 1948 nasledovala domová prehliadka v priestoroch vydavateľstva, v apríli 1949 ďalšia. Ešte predtým prokuratúra navrhla Krajskému súdu v Ružomberku zhabanie a zničenie všetkých kníh a trestné stíhanie Antona Harčara, ktoré však čoskoro zastavili. Útoky proti Verbumu pribúdali aj v dobovej tlači.


Budova, kde sa začal písať príbeh vydavateľstva a časopisu Verbum. Od roku 2006 to pripomína aj pamätná tabuľa.

Aj keď posledné dvojčíslo Verbumu vyšlo v marci 1948, k definitívnej likvidácii tlačiarne a časopisu napokon došlo až 20. decembra 1949. Príznačné bolo, že likvidáciou komunisti poverili katolíckeho kňaza Jozefa Straku. „Spomínaný splnomocnenec je ten katolícky kňaz, ktorý v máji 1945 zatkol biskupa Jána Vojtaššáka. Pôvodne rehoľník – salezián –  pre svoje proticirkevné postoje bol exkomunikovaný. Neskôr vyučoval na teologickej fakulte v Bratislave. V apríli 1949 prišiel do Košíc a zápisnične prebral a zaistil majetok vydavateľského družstva Verbum. Aktíva vykazovali 907 870 Kčs. Išlo o ohromnú štátnu lúpež. Sklad kníh prevzal Spolok sv. Vojtecha v Trnave,“ spomína Anton Harčar.

"Veď my nič nemáme, my sme len kapláni, t. j. praví proletári. Teraz sa všetko rozpadne a ja vás upovedomujem, že ma to bolí a uráža. Vás to nebolí? Veď sme bratia. Musí Vás to bolieť, slovutný Majstre."
Janko Silan v liste Lacovi Novomeskému Zdieľať

Tvrdo o ňom vo svojich spomienkach hovorí aj Ladislav Hanus: „Bol takým drábom, mal ozaj, povedal by som, prekliatu minulosť tento nehodný kňaz. Ale nech ho Pán Boh súdi. Údajne potom robil pokánie, no ja si myslím, že to nie je dostatočné. Kto takto verejne robil pohoršenie, tak súkromné pokánie nie je dosť.“

Štyridsať rokov komunistického temna prežili zakladatelia Verbumu rôzne. Niektorí zomreli (Silan, Kútnik Šmálov, Slavkovian, Bánsky), ďalší prešli ťažkými žalármi (Hanus, Harčar, Jankovič), no našli sa aj takí, ktorí sa rozhodli pre spoluprácu s novým režimom (Dudáš).

V zmenených podmienkach

Už niekoľko dní po páde komunizmu neúnavný Anton Harčar oslovil Hanusa a Jankoviča s myšlienkou obnoviť vydavateľstvo aj časopis. „Myšlienka Verbumu mala to šťastie, že jej nositelia z rokov 1948 ešte žili ako viac-menej schopní osemdesiatnici a považovali za svoju povinnosť obnoviť vydavateľstvo i časopis Verbum,“ hodnotí jeden z ponovembrových vedúcich redaktorov Michal Potemra.

Popri generácii zakladateľov začal kľúčovú rolu zohrávať spišský kňaz Ján Maga, blízky spolupracovník Hanusa aj Kútnika Šmálova. „U neho na fare v Kežmarku bolo niekoľko stretnutí, z ktorých najvýznamnejšie bolo 7. februára 1991, kde sa rozhodlo, že v najbližšej dobe sa kompetentní predstavitelia kresťanskej kultúry stretnú u biskupa Jána Chryzostoma Korca, ktorý bol v tom čase predsedom Biskupskej konferencie Slovenska, a tam sa rozhodne o základných smeroch vydávania kresťanských časopisov a literatúry na Slovensku,“ opisuje ponovembrové snaženie Potemra. Z rozličných dôvodov však k stretnutiu s biskupom Korcom, ktorý sa medzičasom stal kardinálom, v roku 1991 nedošlo.

Začiatkom nasledujúceho roku sa iniciatívy chytil pracovník Matice slovenskej a bývalý šéfredaktor Katolíckych novín Juraj Chovan. „Ten 16. januára 1992 písomne požiadal Spolok sv. Vojtecha o finančnú pomoc pre obnovené vydavateľstvo Verbum. Motivoval to najmä tým, že SSV má morálny záväzok tak urobiť, lebo v roku 1950 prevzal od zrušeného vydavateľstva Verbum knihy v hodnote 340-tisíc KČS. Správa SSV na svojom zasadnutí 28. januára 1992 túto myšlienku potvrdila,“ uvádza Potemra.

Niekoľko dní nato sa stretli zástupcovia SSV, jezuitského vydavateľstva Dobrá kniha a Verbumu, aby dohodli ďalšie podrobnosti. Za výkonného redaktora obnoveného časopisu vybrali Juraja Chovana, pričom sa dohodlo, že obnovené by malo byť aj vydavateľstvo, a to vo forme spoločnosti s ručením obmedzeným. SSV aj Dobrá kniha sľúbili finančnú, technickú aj distribučnú pomoc. Hanus, ktorý mal v tom čase už 85 rokov, neskrýval svoje nadšenie a stretnutie označil za udalosť storočia.


Ladislav Hanus (1907 – 1994) medzi slovenskými biskupmi Eduardom Kojnokom, Františkom Tondrom a Alojzom Tkáčom.

V apríli 1992 tak vydavateľstvo Dobrá kniha mohlo vydať prvé ponovembrové číslo Verbumu, ktoré svojím vzhľadom aj členením rubrík nadväzovalo na prvé dva ročníky, čo platí v podstate až dodnes. Následne bola založená dohodnutá s. r. o., ktorej podielnikmi boli okrem samotných tvorcov Verbumu aj Slovenský katolícky kruh v Košiciach či košický biskup Alojz Tkáč. Plán vybudovať vlastnú tlačiareň sa však nepodarilo naplniť.

„V otázkach politológie sa redakcia snažila stáť na princípoch kresťanstva, národa a demokracie. Vyhýbala sa polemikám o základných otázkach občana a národa, lebo otázky etatizmu a nacionalizmu považovala za umelo stranícky manipulované. Vyhýbala sa aj jednostranným stanoviskám v národnostnej otázke,“ hodnotí politicko-spoločenské smerovanie časopisu v turbulentných 90. rokoch Potemra, ktorý v pozícii výkonného redaktora nahradil Chovana.

Ináč to vidí kňaz Jozef Leščinský, ktorý po laikoch Chovanovi, Potemrovi a Blažejovi Krasnovskom prebral vedenie Verbumu v druhej polovici 90. rokov. „Na redakčných radách dochádzalo k napätiam medzi mladšou generáciou a zakladajúcimi členmi, ktorí mali svoje špecifické predstavy. Napríklad nemali radi maďarskú otázku, niektorí dokonca presadzovali líniu HZDS, s čím som ja osobne mal veľký problém. Rezolútne som trval na tom, že časopis musí byť apolitický,“ hovorí Leščinský.

„Kresťanská kultúra, ako ju chápal napríklad Hanus, je na Slovensku okrajovou záležitosťou.“
Jozef Leščinský, bývalý šéfredaktor Verbumu Zdieľať

V politicky, spoločensky a ekonomicky zmenených podmienkach sa čoskoro ukázalo, že k úspechu kresťanského kultúrneho časopisu nestačí nadviazanie na krátku, ale slávnu minulosť spred polstoročia. „Len v minimálnej miere sa k nášmu časopisu prihlásila nastupujúca mladá generácia,“ posťažoval sa Potemra.

Problém však nebol len na strane prispievateľov, „nechytilo sa“ ani publikum. „Kresťanská kultúra, ako ju chápal napríklad Ladislav Hanus, je na Slovensku okrajovou záležitosťou,“ myslí si Leščinský, ktorému sa Verbum podarilo udržať pri živote len vďaka sponzorom a odhodlaniu úzkej skupiny tvorcov. Periodicita časopisu, ktorý pred nástupom socializmu vychádzal desaťkrát do roka, postupne klesla na šesť, potom na štyri a nakoniec len na dve čísla ročne.  


Aktuálne číslo Verbumu pripomína aj okrúhle jubileum.

Minuloročné 70. narodeniny si Verbum pripomenul vo výrazne zmenených podmienkach. V roku 2008 zanikla spoločnosť Verbum, s. r. o., a vydávanie časopisu prevzala Katolícka univerzita v Ružomberku, ktorá slovo Verbum doplnila aj do názvu svojho vydavateľstva. Neskôr tiež došlo k personálnym zmenám. Vedenie redakcie v roku 2015 prevzal od Leščinského mladý košický kňaz Pavol Hrabovecký, ktorý do redakčnej rady prizval napríklad aj popredných slovenských teológov pôsobiacich v Ríme Miroslava Konštanca AdamaĽubomíra Žáka.  

„Chceme držať prst na pulze doby. Aj preto sa v najbližších číslach chceme zamerať na aktuálne témy, ako je 500. výročie reformácie, vzťah kresťanstva a islamu či polemika okolo posynodálnej exhortácie Amoris laetitia,“ opisuje najbližšie plány Hrabovecký. „Verbum chce spájať ľudí, ktorí túžia rozvíjať sa, aby tak mohli odpovedať na svoje otázky, ale aj na otázky druhých, ktorí sa nemajú koho opýtať.“

Po finančnej a autorskej stabilizácii čaká jubilujúce Verbum ešte ďalšia a azda najnáročnejšia úloha – v konkurencii podobne zameraných časopisov, ako sú Viera a život, Impulz či Nové horizonty, získať nových čitateľov a rozšíriť svoje publikum.

Článok okrem spomenutých publikácií Pamäti svedka storočia a Žil som v Košiciach a rozprávania Jozefa Leščinského a Pavla Hraboveckého vychádza z nasledujúcich textov: Peter Zubko – Prvá perióda dejín Verbumu (Verbum, roč. 27, 2016, č. 2); Anton Fabian – Harčarovo Verbum v začiatkoch (Verbum, roč. 27, 2016, č. 2); Michal Potemra – Slovenský časopis pre kresťanskú kultúru v druhej polovici 20. storočia (Verbum: zborník k 50. výročiu vzniku časopisu 1946 – 1996, 1997).

Foto – archív Verbumu

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo