KÁZEŇ PÁTRA GABRIELA: Duch detstva privádza k Bohu

Cesta k osvieteniu vedie cez riešenie niekedy na prvý pohľad neriešiteľných a nezmyselných príkazov, otázok, či situácií.

Mnohí ľudia odmietajú Boha, lebo niektoré jeho požiadavky sa im zdajú ťažké, nepochopiteľné alebo až nezmyselné či hlúpe. Takým sa im zdá byť nielen učenie cirkvi v otázkach viery a mravov, ale aj mnohé výroky Svätého písma. Rovnako aj existencia zla vo svete. Hovoria: "Ako môže byť Boh láska, keď dopustí také a také zlo?!" Môžeme povedať, že uvedení ľudia odmietajú Boha, lebo nie je podľa ich predstáv. No možno takto pristupovať k Bohu? Je rozumné domnievať sa, že nekonečný Boh, ako aj všetko to, čo stvoril, čo naďalej tvorí, čo hovorí, čo dopúšťa, bude pochopiteľné a zrozumiteľné nášmu obmedzenému rozumu? Čo by to bol za Boh, keby sme ho dokonale poznali? Nebola by to len modla, ktorú sme si vytvorili?

„Duch detstva“

Človek kladie Bohu podmienky, aký má byť, a len vtedy je ochotný prijať ho a uveriť v neho. Takýto človek si však neuvedomuje, že aj Boh kladie podmienky, za akých sa človek môže dostať k nemu, za akých mu môže porozumieť. Jednou zo základných podmienok, ktorá umožňuje človeku chápať nepochopiteľného Boha, je „duch detstva“.

Je to podmienka, resp. stav ducha, bez ktorého človek nie je schopný preniknúť k chápaniu nepochopiteľného Boha. Ježiš v evanjeliu hovorí: "Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo" (Mt 11, 25).

"Čo by to bol za Boh, keby sme ho dokonale poznali? Nebola by to len modla, ktorú sme si vytvorili?" Zdieľať

„Duch detstva“ – to je stav mysle, ale tiež vôle, ktoré sú celé zamerané na Boha, stav, do ktorého sa musí človek vrátiť, aby mohol chápať a prijať Božie veci. Adamovým hriechom človek tento stav opustil. A každým osobným hriechom sa mu znovu a znovu vzďaľuje. Ježiš ho preto volá späť do pôvodného stavu pokory a bázne pred Bohom. Lebo "bázeň pred Bohom je počiatok múdrosti" a "pokorných Boh poúča o svojich cestách". Sám Ježiš ide ako prvý touto „cestou detstva“. Veď on je ten „kráľ“, ktorého chváli prvé čítanie dnešnej nedele: kráľ, ktorý v chudobe a pokore prichádza spasiť svoj ľud (porov. Zach 9, 9-10).

Každý, kto hľadá spásu, ho má preto nasledovať na ceste duchovného detstva. "Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu" (Mt 11, 29-30).

Cesta koánu

Mnohí odmietajú Boha preto, lebo stavia pred nich – podľa nich – „ťažké“, „nepochopiteľné“, „nezmyselné“, „hlúpe“ požiadavky. Myslím, že v tejto súvislosti je vhodné spomenúť to, na čo prišiel človek, keď sa zaoberal otázkou ako dospieť k osvieteniu. Mám na mysli zen-budhizmus. V tomto duchovnom systéme je jednou z vecí, ako dospieť k osvieteniu riešenie tzv. koánu. O čo ide? Učiteľ predloží žiakovi už na prvý pohľad nezmyselnú úlohu. Napríklad, "Ako možno zatlieskať jednou rukou?" alebo "Ako možno dostať vykŕmeného gunára do pivovej fľaše?" Ak chce žiak dospieť k osvieteniu, nemôže začať plnenie úlohy tým, že povie: "Pán učiteľ, to, čo odo mňa žiadate, je blbosť!" Nie, žiaden zo žiakov zen-budhhizmu takto nezačne cestu k osvieteniu. Naopak, podujme sa nezmyselnú úlohu riešiť, lebo je presvedčený, že aj sám majster, ktorý mu túto úlohu dal, dospel riešením podobného „nezmyslu“ k osvieteniu. Žiak, ktorý sa nevzdá, dosiahne cieľ, po ktorom túži. A býva to v okamihu, keď sa predchádzajúcim riešením rozumovo neriešiteľného koánu takmer zbláznil.

Prečítajte si aj ďalšie zamyslenia pátra Gabriela Zdieľať

Ak ľudskí učitelia duchovného života usúdili, že najlepšia cesta k osvieteniu vedie cez riešenie zdanlivo nerozumných príkladov, prečo by podobnú formu pedagogiky nemohol voliť i ten Najvyšší Majster – Boh?! Áno, Boh stavia pred človeka rozličné „koány“, aby pomocou riešenia záhady, ktorú v sebe obsahujú, dospel k osvieteniu. Takým koánom môže byť veta: "Žehnajte tých, ktorí vás preklínajú!" alebo "Kto ti berie košeľu, tomu nechaj aj plášť!" alebo "Kto by si chcel zachrániť život, stratí ho!". Alebo to môžu byť koány, ktoré hovorí ústami cirkvi: "Neužívaj sex pred manželstvom ani s tým, koho miluješ, ak chceš, aby váš vzťah napredoval!" alebo "Zasväť jeden deň Bohu a zanechaj všetku prácu, ak chceš, aby sa tvoj dom naplnil bohatstvom!" Alebo môže svoje koány posielať formou životných udalostí, napr. dopustí nejakú tragédiu a hovorí v tichu srdca toho, kto sa ide zblázniť: "Nezúfaj, milujem ťa a neopúšťam ťa ani v čase tvojho najväčšieho nešťastia."

Aj naša cesta k osvieteniu vedie cez riešenie niekedy na prvý pohľad neriešiteľných a nezmyselných príkazov, otázok, či situácií. No ani naša cesta vpred nevedie tak, že Boží koán odmietneme, že ho prestaneme riešiť. Nie, to by bola cesta smrti. Cesta života je postaviť sa tvárou v tvár výzve Majstra, v presvedčení, že chyba nie je na jeho strane, ak s príkladom neviem pohnúť... Pravdepodobne nespĺňam podmienku, s ktorou mám pristupovať k jeho riešeniu. Chýba mi duch „detstva“, duch pokory, duch bázne pred Bohom, ktorý ma takto pripravuje na osvietenie.

Kto chce byť obohatený Božou múdrosťou, musí mať postoj pokorného dieťaťa, ktoré s bázňou prichádza k nemu ako k svojmu Majstrovi, ktorý jediný ho môže osvietiť svetlom svojej slávy.

Gabriel Prievalský
Autor je františkánsky kňaz.

Foto: elca.org

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo