KOMENTÁR: Keď politici znásilňujú solidaritu

Keď pred šiestimi rokmi zomrel pápež Ján Pavol II., neprekvapilo, že sa dostal na titulné strany najvýznamnejších novín a magazínov. V úvodníkoch sa to hemžilo slovami ako charizmatický, vizionársky, inšpiratívny. Neraz to vyznelo rozpačito, keďže jeho agenda schytala v médiách počas jeho pôsobenia skôr kritiku ako nadšenie.

V tom čase som bol začínajúcim novinárom v magazíne TREND. Ešte si matne pamätám na rozpaky, ktoré zavládli, keď prišla reč na to, čo by stálo za to o tomto človeku povedať čitateľom nášho týždenníka. Všetky tie charizmatické, vizionárske a inšpiratívne prívlastky sa hrnuli zo všetkých strán, ich opakovanie by bolo pre našich čitateľov nulovou pridanou hodnotou. Okrem toho, bolo treba myslieť aj na to, že našimi čitateľmi boli manažéri a biznismeni. Čo také im môžete povedať o pápežovi niekoľko dní po jeho smrti, aby to ešte malo význam?

Riešenie bolo nakoniec úplne jednoduché. Na prvej redakčnej strane sme sa namiesto editoriálu rozhodli odpublikovať časť jeho encykliky o sociálnom a ekonomickom poriadku Centesimus annus (1991). Spomenul som si na to teraz, keď sa pri príležitosti jeho nastávajúceho blahorečenia opäť dostáva do centra pozornosti a vrátil som sa k tomu textu.

Neprekvapí, že pápež v dokumente veľmi často spomína potrebu solidarity, súcitu, spoluzodpovednosti a lásky. A ich nedostatok vníma ako príčinu utrpenia. Neprekvapí ani to, že práve pápežskými dokumentmi reflektujúcimi sociálne a ekonomické témy sa často oháňajú aj politici, vrátane slovenských, keď prichádzajú so zázračnými riešeniami, ktoré však nakoniec zlyhávajú.

„V mene solidarity sa dnes v Európskej únii žiada, aby chudobní podporovali bohatých, aby sa vymýšľali nezmyselné a nefungujúce sociálno-inžinierské projekty, v ktorých sa ľudia učia žiť z práce, ktorá neprináša úžitok.“ Zdieľať

Tak sa stalo, že slovo solidarita sa úplne zdevalvovalo, stratilo svoj význam a stala sa z neho formulka na citové vydieranie celých krajín. V jeho mene sa dnes v Európskej únii žiada, aby chudobní podporovali bohatých, aby sa vymýšľali nezmyselné a nefungujúce sociálno-inžinierské projekty, v ktorých sa ľudia učia žiť z práce, ktorá neprináša úžitok.

Pápež v encyklike pripomína, že nie je úlohou jeho úradu stanovovať, aké sociálne a ekonomické pravidlá majú štáty prijímať. No upozorňuje, že ak sa vytrhne jeden princíp, ktorému sa začne všetko podriaďovať, zvyčajne to nekončí dobre. Napríklad, ak sa solidaritou nahradí spravodlivosť, primeranosť, účelnosť, autonómnosť jedinca, rodiny či štátu.

Je dobré si na to spomenúť vždy, keď sa z úst politikov či byrokratov vyvalí záplava slov o solidarite, ktorú chce manažovať štát či nadnárodná centrála.

František Múčka

Úryvok z encykliky Centesimus annus (čl. 48)

„Hospodárska činnosť, najmä trhové hospodárstvo, sa nemôže vyvíjať v nejakom inštitucionálnom, právnom a politickom vákuu. Naopak. Ono predpokladá istotu, ktorá zaručuje individuálnu slobodu a vlastníctvo, ako aj stabilnú menu a účinné verejné služby. Preto hlavnou úlohou štátu je zaručiť túto istotu, aby ten, čo pracuje a vyrába, mohol využívať plody svojej práce a bol motivovaný vykonávať svoju prácu efektívne a poctivo. Nedostatok istoty sprevádzaný korupciou štátnych úradov, šírením nečestných prameňov obohacovania a ľahkého zisku spočívajúcich na ilegálnej a špekulatívnej činnosti, je jedna z hlavných bŕzd rozvoja a hospodárskeho poriadku.

„Štát blahobytu, ktorý priamo zasahuje do spoločnosti a oberá ju o zodpovednosť, plytvá ľudskou a sociálnou energiou a spôsobuje prebujnenie štátneho aparátu, ktorý ovláda viac byrokratická logika ako úsilie slúžiť občanom, čo prináša so sebou ohromné narastanie výdavkov.“ Zdieľať

Ďalšou úlohou štátu je dozerať na dodržiavanie ľudských práv v hospodárskej oblasti a riadiť ho. Lenže prvá zodpovednosť v tejto oblasti neleží na pleciach štátu, ani na jednotlivcoch a na rôznych skupinách a združeniach, z ktorých sa spoločnosť skladá. Štát by nemohol priamo zabezpečiť právo na prácu všetkým občanom bez toho, že by neriadil takmer vojenským spôsobom celý hospodársky život a nepotláčal iniciatívu jednotlivcov. Ale to neznamená, že na tomto poli nemá vôbec žiadnu kompetenciu, ako to tvrdia tí, čo chcú vylúčiť z hospodárskej oblasti akékoľvek pravidlá. Štát je dokonca povinný podporovať činnosť podnikov vytváraním podmienok na zabezpečenie pracovných príležitostí. Musí podnecovať túto činnosť tam, kde sa ukazuje nedostatočná, a v čase krízy ju podporiť.

Štát má ďalej právo zasiahnuť, ak osobitné situácie vyvolané monopolmi hatia a zdržujú vývoj. Ale okrem úloh zlaďovať a usmerňovať vývoj vo výnimočných prípadoch môže vykonávať zástupnú funkciu, keď sociálne sektory alebo podnikateľské systémy sú prislabé, alebo sa len tvoria, a preto nie sú pripravené plniť svoje úlohy. Takéto zástupné zásahy, oprávnené z naliehavých príčin so zreteľom na spoločné dobro, musia byť časovo čo najviac obmedzené, aby sa natrvalo neodnímali spomenutým sektorom a podnikateľským systémom vlastné kompetencie a aby sa štátne zásahy svojím rozsahom nadmerne nerozširovali. Škodilo by to tak hospodárskej, ako aj občianskej slobode.

Radi by ste čítali viac podobných článkov, ktoré nenájdete v iných médiách? Zdieľať

Posledné roky zaznamenali nezvyčajné rozšírenie zásahov tohto druhu, čo do istej miery viedlo k vzniku nového typu štátu, ,štátu blahobytu´. Tento vývoj v niektorých štátoch mal za cieľ vhodným spôsobom odpomôcť veľkej biede a núdzi a zažehnať ľudsky nedôstojné formy biedy a nedostatku. Nechýbali však ani výstrelky a zneužívania a tie najmä v najnovšom čase vyvolali ostrú kritiku štátu blahobytu, ktorý bol označovaný za ,zaopatrovací štát´. Funkčné poruchy a chyby v štáte blahobytu pochádzajú z nesprávneho chápania úloh štátu. Aj v tejto oblasti musí platiť princíp subsidiarity: spoločnosť vyššieho rádu nesmie zasahovať do vnútorného života spoločnosti nižšieho rádu takým spôsobom, aby ju oberala o jej kompetencie, ale má ju skôr v prípade nutnej potreby podporovať a pomáhať jej, aby svoju činnosť zladila s činnosťou iných spoločenských zložiek v záujme spoločného dobra.

Štát blahobytu, ktorý priamo zasahuje do spoločnosti a oberá ju o zodpovednosť, plytvá ľudskou a sociálnou energiou a spôsobuje prebujnenie štátneho aparátu, ktorý ovláda viac byrokratická logika ako úsilie slúžiť občanom, čo prináša so sebou ohromné narastanie výdavkov. Zdá sa, že lepšie pozná potreby a dokáže ich uspokojiť ten, čo sa s nimi zblízka stretá a je blížnym núdzneho.“

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo