Nerozumiem tej depresii zo Slovenska

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Nerozumiem tej depresii zo Slovenska

Žila v najlepších štvrtiach Švajčiarska a Floridy, no s rodinou sa rozhodla vrátiť na Slovensko. Rozhovor s Katarínou Oravcovou.

Najprv odišli za prácou do Švajčiarska, kde žili dva roky. Neskôr sa z rovnakého dôvodu presťahovali do Miami, kde strávili dva a pol roka. Pred mesiacom sa ako rodina vrátili do Bratislavy, lebo Slovensko nevnímajú tak pesimisticky ako tunajší ľudia. Naopak, myslia si, že je tu pre rodiny dobrý život. 

Katarína Oravcová má dve deti a pre Postoj porovnáva každodenný život v zahraničí a na Slovensku. Vrátili sa kvôli hlbším vzťahom a hodnotám, ktoré im inde chýbali.

 

Len nedávno ste sa vrátili ako rodina späť na Slovensko. Prečo ste vymenili život za oceánom za návrat domov?

Práve to, že sme sa stali rodičmi, hrá veľkú rolu. Chceme, aby naše deti zažívali Slovensko a aby naši rodičia mali kontakt so svojimi vnúčatami. Človek už inak vníma svet, potrebuje väzby, už nie je nezávislý, nemôže si robiť, čo chce, a zároveň túži odovzdať deťom hodnoty.

Podľa aktuálnych štatistík každý desiaty vysokoškolák odchádza po štúdiu do zahraničia a čoraz viac produktívnych ľudí odchádza kvôli možnostiam mimo Slovenska. Čo sa u vás zmenilo, že idete proti týmto trendom?

Je to určite aj vekom, už sa túžime viac sa usadiť. Máme pocit, že sme sami sebe aj niečo dokázali. Človek zistí, že rodina je veľmi dôležitá. Na jednej strane je fajn cestovať a spoznávať, ale na druhej strane je potrebné odniekiaľ vychádzať.

Aj v budúcnosti budeme cestovať, potrebujeme však dať deťom pocit, že je dôležité niekam patriť a odniekiaľ vychádzať. Tak sme si povedali, že to bude zo Slovenska. Mať domov a z neho vychádzať do sveta.

Na Slovensku vládne často depresívna nálada, ľudia sa sami hecujú, aké je to tu celé zle, nič tu nefunguje. A vy ste viackrát intenzívne zažili aj ten rozdiel, Švajčiarsko ako vzor dokonale fungujúcej a bohatej krajiny a Ameriku, ešte stále vykresľovanú ako priestor neobmedzených možností. Napriek tomu tvrdíte, že Slovensko je pre vás miesto, kam sa chcete vrátiť, prečo?

Ja tak depresívne Slovensko vôbec nevnímam. Rozumiem mladým ľuďom, že chcú ísť von, a všetkým to aj odporúčam, lebo sa im rozšíria obzory. Zistia, čo je dôležité, navyše, skúsenosti sú potrebné. Ale je to podobné, ako keď sa človek vráti z dovolenky. Tiež príde plný optimizmu, že chce si vyhrnúť rukávy a veci meniť.

Rozumiem mladým ľuďom, že chcú ísť von, a všetkým to aj odporúčam, lebo sa im rozšíria obzory. Zdieľať

Je fajn zažiť, čo v iných krajinách funguje a čo sa dá spraviť, aby to u nás fungovalo podobne. Ale tiež platí, že ľudia, ktorí si tu žijú u nás v zabehaných koľajach, takisto nevidia realitu v zahraničí celkom objektívne.

Človek, ktorý príde po rokoch zvonka, vie oceniť lepšie aj to, čo tu reálne funguje a je dobré.

Išli ste za prácou najprv do Švajčiarska. Keby ste to mohli spoločensky porovnávať, čo je tam pre život rodiny dobré a čo menej?

Švajčiarsko je krásna krajina, má svoj fungujúci systém. Žili sme v Ženeve, teda v jednom z najbohatších miest na svete, kde je koncentrácia bankárov a jadrových fyzikov aj diplomatov dosť prehustená a blahobyt tam veľmi cítiť. Na každom rohu je zaparkované Ferrari, bohatstvo je tam priamo hmatateľné, čo však potom ľudí veľmi uzatvára do seba.

Ľudia sú tam vôbec veľmi izolovaní. Dostať sa bližšie k Švajčiarom je preto dosť ťažké. Človek sa tam cíti stále ako cudzinec, z toho dôvodu sa tam spolu stretávajú najmä prišelci medzi sebou. Všetko tam však naozaj dobre funguje, čo uľahčuje bežný život. Ak na to naskočíte, tak sa tam žije veľmi ľahko.

Hoci ste tam vďaka lukratívnej práci patrili k vyššej vrstve spoločnosti, napriek tomu ste sa cítili ako cudzinci?

Áno, jednoducho sme sa necítili prijatí tamojšou spoločnosťou. V našom okruhu bolo ťažké nájsť aj ľudí s podobným životným štýlom, aký máme my. Muži robili od rána do večera a pre ženy bolo hobby míňať peniaze na nákupoch a predvádzať sa v najlepších modeloch.

Ľudia sú tam vôbec veľmi izolovaní. Dostať sa bližšie k Švajčiarom je preto dosť ťažké. Človek sa tam cíti stále ako cudzinec. Zdieľať

Žiť taký ten normálny život s okruhom kamarátov, spriaznených rodín tam bolo až nemožné. Lebo jedna vec je kolega a iné kamarát, len výnimočne to šlo spojiť. Bola to vlastne taká zlatá klietka. Žijete v obkolesení luxusu, ale dostať sa za tú bublinu je nesmierne ťažké.

V čom konkrétne?

Ten fungujúci systém vás naozaj chvíľu napĺňa, ale po čase vás to zväzuje. Keď napríklad zaklope sused, že máte na schránke inak uvedené meno, než to majú všetci v dome, a za jednu menovku podľa šablóny musíte zaplatiť 200 frankov, trochu vám to začne liezť na nervy. (Úsmev.)

My na Slovensku máme často pocit, aké máme hrozné služby a aké nevrlé tety sedia na úradoch. No ja mám presne opačnú skúsenosť. Napríklad v Sociálnej poisťovni v Bratislave sa ku mne vždy správali veľmi milo, všetko som vybavila hladko. Vo Švajčiarsku trvalo dni, kým sme pobehali úrady a prístup nebol žiadna sláva.

Nevyvažoval to však pocit, že rodine sa tam lepšie žije aj pre fungujúce školstvo a zdravotníctvo?

U mnohých to asi platí, nechcem to príliš zovšeobecňovať, ale moja konkrétna skúsenosť so švajčiarskym zdravotníctvom bola zlá.

Prečo?

Aj keď to u nás dnes nie je príliš populárna idea, ja si však myslím, že pôrodníctvo a gynekológia je na Slovensku na dobrej úrovni. Mám na mysli najmä systém povinných prehliadok v tehotenstve. Vo Švajčiarsku je ich totiž oveľa menej, pravdepodobne aj z toho dôvodu sme prišli na konci tehotenstva o naše prvé dieťa.

Jedna vec je prístup lekárov a materiálne vybavenie, samozrejme, to všetko tam funguje na špičkovej úrovni. Ale keďže som druhý pôrod zažila na Slovensku, môžem porovnávať, u nás je starostlivosť o tehotnú matku oveľa intenzívnejšia.

Na Slovensku vládne pocit, že nás gynekológovia posielajú na zbytočné prehliadky a na rôzne testy. Ale na základe vlastnej skúsenosti to považujem za našu prednosť aj oproti vyspelému svetu.

O prvé dieťa ste prišli koncom tehotenstva, aký bol psychologický prístup lekárov?

V tomto boli naozaj výborní, taký prístup by som u nás asi nezažila. Starostlivosť o ženy, ktoré prídu o dieťa, je tam veľmi citlivá aj vrátane formalít okolo pohrebu. Akoby boli pripravení na takéto situácie vopred a dieťa v akomkoľvek štádiu tehotenstva tam berú ako ozajstné dieťa.

Na Slovensku vládne pocit, že nás gynekológovia posielajú na zbytočné prehliadky a na rôzne testy. Ale na základe vlastnej skúsenosti to považujem za našu prednosť aj oproti vyspelému svetu. Zdieľať

Rodič má právo sa rozlúčiť s dieťaťom, čo u nás, podľa toho, čo som počula, nie je taká samozrejmosť. Ľudskosť prístupu je tam normálna vec. Lenže keby som si pri ďalších tehotenstvách mala vybrať, či chcem podrobnú starostlivosť v tehotenstve alebo ľudskosť, ak sa stane niečo zlé, tak by som volila to prvé, teda náš systém.

Na Slovensku sa v posledných rokoch veľa hovorí o potrebe tohto ľudského prístupu, ktorý neraz v našich pôrodniciach absentuje, respektíve nezodpovedá predstavám súčasných matiek. Mnohé z nich preto rodia v malých nemocniciach v pohraničí...

Samozrejme, psychológia je tiež dôležitá, ale nie je to všetko. Ja som si mohla vybrať, či tretie dieťa pôjdem rodiť do zahraničia alebo či ostanem na Slovensku. Rozhodli sme sa opäť pre Slovensko. Mala som väčší pocit dôvery v systém starostlivosti o matku a dieťa.

V rukách slovenských lekárov som sa cítila lepšie, preto som ani neuvažovala ísť napríklad do Hainburgu. Ale u mňa to psychologicky určite súvisí aj s tým, že sme prežili bolestivú stratu dieťaťa.

Rodiny cudzincov vo Švajčiarsku si vytvárajú komunity alebo si každý žije na svojom ostrovčeku?

Rodiny sa tam stretávajú na základe pôvodu, teda je tam komunita anglická, nemecká. My sme žili v oblasti, kde nežili ani Slováci, ani Česi, takže sme mali nevýhodu. Ale my Slováci sme takí, že aj keď počujeme v obchode napríklad hovoriť niekoho naším jazykom, tak sa mu ani neprihovoríme.

Ale je tiež pravdou, že za dva roky sa nedajú vybudovať priateľstvá na celý život. Keď viete, že niekde budete obmedzený čas, je ťažké očakávať, že vzťahy len tak vzniknú a chýba na to aj energia.

Čo sú silné stránky Švajčiarov?

Cítite sa tam veľmi bezpečne. Bývali sme vedľa mešity, čo by tu na mnohých pôsobilo znepokojujúco, nikdy som preto necítila žiaden strach.

Dva a pol roka ste potom prežili v Amerike, kam ste sa presťahovali opäť kvôli práci. Tam ste boli najprv s prvým, neskôr aj s druhým dieťaťom. Aké je to tam z pohľadu rodiča?

Amerika ponúka rozlet možností, človek sa tam cíti veľmi voľne. Žili sme na malom ostrove pri Miami, bol to vyslovene rodinný ostrov. Presťahovali sa tam najmä bohatí Hispánci so svojimi rodinami, ktorí mali v priemere dve-tri deti, čo nás príjemne prekvapilo.

V priemere tam však rodiny žijú pod tlakom systému, ktorý žene garantuje byť doma s dieťaťom prvých šesť týždňov po pôrode a všetko navyše je bonus zamestnávateľa. Stredná vrstva tam bez systému opatrovateliek jednoducho nevie fungovať. V našom susedstve však žili rodiny, kde si matky mohli dovoliť byť doma s deťmi. Aj ony však naplno využívali služby „nanny“.

Vládne tam úplne iná mentalita materstva, zďaleka nie je všetko orientované na spokojnosť dieťaťa, ako je to na Slovensku, čo sa u nás niekedy až preháňa, lebo potreby matky idú bokom. U nás sa často z detí robí modla, tam berú mamičky svoje rodičovstvo s väčšou ľahkosťou. Tam sa dieťa prispôsobuje životu rodiny, a nie naopak.

Ako to myslíte?

Na Slovensku vnímam fenomén silného návratu k prírodnému rodičovstvu. V tej časti, kde sme žili my, to vôbec nebolo témou. Ženy sú nútené sa pohybovať v reálnejšom svete, nemajú priestor to riešiť, lebo sa musia hneď vrátiť do práce alebo majú iné záujmy.

Funguje tam komunita rodín, spolu organizujú rôzne akcie, oslavy, pikniky.

Je to aj tým, že tam človek zvyčajne nefunguje v sieti vzťahov svojej širšej rodiny a prirodzene tam vznikajú takéto nepríbuzenské komunity?

Amerika je veľmi veľká, ľudia sa bežne presúvajú zo štátu do štátu, čím sa odstrihávajú od svojej pôvodnej rodiny. Takže prirodzené väzby so starými rodičmi sú tam skôr výnimkou, preto naozaj viac investujú do okruhu priateľov.

Amerika je celá postavená na komunitách, čo je veľmi sympatické. Každý je zodpovedný za svoju komunitu a spolupatričnosť jej členov je veľmi vysoká.

Vy ste tam mali možnosť ostať žiť natrvalo. Čo vám potom tak chýbalo, že ste sa vrátili?

Paradoxne priateľstvá. My sme na Slovensku zažili priateľstvá, ktorých latka bola tak vysoko, že ich, žiaľ, neviem nikde inde nájsť. Či už to boli vzťahy s bývalými spolužiakmi, alebo s ľuďmi zo Spoločenstva Ladislava Hanusa. To bola iná kvalita vzťahov, tí ľudia boli akoby časťou našej rodiny. Aj tie americké rodiny sú síce veľmi otvorené, väčšinou to však ostane viac na povrchu.

Ďalej platí, že Bratislava ponúka tisíc možností pre rodiny s deťmi. Miami je obrovské mesto s troma miliónmi ľudí. Keď chcete ísť na nejaký krúžok s dieťaťom, musíte cestovať hodinu a pol. V Bratislave je veľa vecí oveľa lepšie dostupných než v Amerike. Slovensko vnímam z tohto dôvodu ako viac „family-friendly“.

My sme na Slovensku zažili priateľstvá, ktorých latka bola tak vysoko, že ich, žiaľ, neviem nikde inde nájsť. Zdieľať

Fungujú tu materské centrá, matky na materskej nie sú izolované od spoločnosti. Keď ste doma s dieťaťom, nie ste výnimkou a stretávate sa bežne s inými mamičkami. V Amerike stretnete na ihrisku len opatrovateľky.

S rodičmi sa pretnete len na narodeninovej párty, ktoré sa v Amerike robia megalomansky. Je bežné, že na oslavu 4-ročného dieťaťa príde 80 ľudí, objednávajú sa skákacie hrady, mne to miestami pripadalo až protivné. Problém je, že na takejto párty sa nemáte s rodičmi o čom rozprávať, ťažko nadviazať bližšie vzťahy, keď sa robia veci na dojem.

Takisto ma tam pokladali za čudnú, pretože nosím dieťa na sebe v manduce (nosič pre dieťa). Keď sme takto niekam išli, všetci na mňa zazerali, v kostole sa ma babky pýtali, čo to mám, v obchode sa mi smiali, že „ona tam má dieťa“. (Smiech.)

Rovnako sa čudovali aj kvôli dojčeniu?

V Amerike dojčenie vôbec nie je fenomén. Keď som chcela nakŕmiť dieťa na ihrisku plnom detí, tak som sa musela ísť niekam skryť. Inak by sa na mňa všetci divne pozerali, že ako nedôstojne sa správam na verejnosti.

Pediater sa ma rovno na prvej kontrole spýtal, prečo nedávam umelé mlieko. V tomto je to presný opak oproti Slovensku. Tu vás pediatri podporujú v dojčení, skôr sa čudujú, keď matka veľmi skoro prestane. V Amerike nechápali, prečo odmietam umelé mlieko, keď to znamená väčšiu voľnosť pre matku.

Ďalšie špecifikum, na ktoré sa mi nedalo zvyknúť, bola strava. Ak si v Amerike nedáte pozor, čo a kde kupujete, tak za krátky čas priberiete desať kíl. Dostať sa tam k zdravému jedlu je pomerne náročná vec. Na Slovensku už výborne fungujú donášky potravín od lokálnych farmárov, tam je však takýto sortiment extrémne drahý a veľmi ťažko dostupný.

Aký dojem na vás zanechalo tamojšie školstvo?

Na to sa takmer nedá odpovedať, je tam totiž iks možností. Náš štvorročný syn chodil do škôlky, nároky na malé deti sa mi zdali až prehnané.

V čom?

Už v tomto veku tam deti bežne vedia čítať a písať, dostávajú domáce úlohy. V deťoch sa podporuje individualizmus, celkovo sa spoločenská prestíž premieta do detí už veľmi skoro. Keď chcete lepšiu budúcnosť pre vlastné dieťa, treba mať na to finančný základ a žiť v lepšej štvrti. Lebo tam, kde žijú bohatší ľudia, ide aj viac peňazí pre školy.

Rodičia sa sťahujú už za škôlkou, vedia, že z prestížnej škôlky má ich dieťa lepší odrazový mostík. Deťom tam však chýba detstvo, ich aktivity sú veľmi prehustené.

Ako tam vyzerá každodenný život a služby?

Američania majú predpotopný systém na úradoch. Na Slovensku už viete vybaviť veľa vecí na jednom mieste alebo elektronicky. V Amerike potrebujete na každý dokument ešte fotku z automatu. Ešte stále funguje platba šekom.

V potravinách platíte šekom alebo aj v reštaurácii. Za nájom bytu musíte každý mesiac odniesť majiteľovi šek. Za používanie internet bankingu sú tam otrasné poplatky. Keď som im hovorila, ako na Slovensku za každý pohyb na účte príde na mobil esemeska, tak len otvárali oči. (Smiech.)

Prečo ste sa aj s deťmi rozhodli presunúť zo slnečnej Floridy na Slovensko?

Lebo chceme, aby vedeli, že rodina nie je iba mama a otec, ale ten okruh je širší – starí rodičia, bratranci, kamaráti. Chceme, aby videli vzory. Takisto nechceme, aby im museli starí rodičia rozprávať rozprávky na dobrú noc len cez skype. Zároveň by sme im radi odovzdali aj hodnotové veci, ktoré tu ešte nachádzame.

V čom konkrétne?

Konzervativizmus je ešte bežnou súčasťou spoločnosti, nie je vytlačený na spoločenský okraj, ako je to už na Západe. V Amerike si naša veriaca kamarátka dala vynosiť dieťa náhradnou matkou, to je tam už celkom normálna záležitosť.

Chceme, aby naše deti vedeli, že rodina nie je iba mama a otec, ale ten okruh je širší – starí rodičia, bratranci, kamaráti. Chceme, aby videli vzory. Zdieľať

To, že deti tam mávajú dve mamy alebo dvoch ockov a vy dieťaťu nemôžete povedať, že toto nie je náš obraz rodiny. Tu je rodina ešte stále viac chránená, tá ideológia LGBTI sem ešte zďaleka tak neprenikla. Na Slovensku sme preto s naším pohľadom na svet súčasťou normálnej spoločenskej entity.

Ja som po prvom dieťati pracovala v Amerike ako asistentka u jednej republikánskej kongresmanky, ktorá mala konzervatívne názory. Kto sa chce angažovať a vyjadriť svoj názor, je teda vždy vítaný, len si musí nájsť svoju platformu. Ale spoločensky, v okruhu známych vo veľkom meste ste s takýmito názormi na okraji.

Ako by ste chceli pozitívnu skúsenosť z Ameriky pretaviť do života tu na Slovensku?

Kto chce byť v Amerike aktívny, má tam otvorené dvere. To je obrovská prednosť USA, tunajší systém vás často ubíja aj v malej aktivite. Aj preto odporúčam, aby všetci išli aspoň na chvíľu von a neskôr sa vrátili, aby to tu menili.

My poznáme viac rodín, ktoré sa v tomto období rozhodli vrátiť späť na Slovensko. Napríklad naši dobrí známi Slováci žijúci v Amerike sa sem nedávno tiež vrátili a zapísali svoje tri deti do našich škôl. Jednoducho chcú, aby deti zažili aj slovenskú realitu.

V čom vidíte priestor pomôcť?

Držím palce Zuzane Hlávkovej aj všetkým ostatným, ktorí sa vrátili a chcú tu pomôcť. Na Slovensku naozaj chýba aj tá malá každodenná aktivita bežných ľudí. Nemyslím teraz nejaké protikorupčné akcie, tam je veľakrát to najjednoduchšie sa zapojiť.

Hovorím skôr o malých veciach, ako keď teraz idem po Bratislave a vidím, že tesne pred ministerstvom zahraničných vecí je odhrnutý chodník od snehu, ale o pár metrov už nie, lebo tam už nie je štátna budova. Tých desať metrov už akoby nikomu nepatrilo, tak to nikto neurobí.

Stačila by len malá iniciatíva, začať od seba. Alebo v paneláku sa nebáť zaklopať susedom na dvere a zapriať im pekné sviatky. Keď prídete zvonka, máte chuť meniť práve takéto malé veci.

 

Foto: Pavol Rábara

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo